Veľký potravinový reset sa začal

Washington 29. marca 2023 (HSP/unherd/Foto:Pixabay)

Na globálnej vojne proti poľnohospodárom strácame všetci

Francúzsko je v plameňoch. Izrael vybuchuje. Amerika čelí druhému 6. januáru. V Holandsku sa však politický establišment zmieta v úplne inom type protestu, ktorý možno viac ako ktorýkoľvek iný, ktorý dnes zúri, hrozí destabilizáciou globálneho poriadku, píše Thomas Fazi pre UnHerd.

Víťazstvo Hnutia poľnohospodárov a občanov (BBB) v nedávnych krajinských voľbách predstavuje mimoriadny výsledok pre antisystémovú stranu, ktorá vznikla len pred troma rokmi. Ale na druhej strane, toto nie sú obyčajné časy.

BBB vyrástlo z masových demonštrácií proti návrhu holandskej vlády znížiť do roku 2030 emisie dusíka v poľnohospodárskom sektore krajiny o 50 % – cieľ, ktorý má byť v súlade s pravidlami Európskej únie o znižovaní emisií. Zatiaľ čo veľké poľnohospodárske spoločnosti majú prostriedky na splnenie týchto cieľov – používaním menšieho množstva dusíkatých hnojív a znížením počtu hospodárskych zvierat – menšie, často rodinné farmy by boli nútené ich predať alebo zavrieť. Podľa prísne redigovaného dokumentu Európskej komisie je práve toto cieľom stratégie: “extenzifikácia poľnohospodárstva, najmä prostredníctvom výkupu alebo ukončenia činnosti poľnohospodárskych podnikov, s cieľom znížiť počet hospodárskych zvierat”; to by “najprv prebiehalo na dobrovoľnej báze, ale v prípade potreby nie je vylúčený povinný výkup”.

Nie je preto prekvapením, že plány vyvolali masové protesty poľnohospodárov, ktorí ich považujú za priamy útok na svoje živobytie, ani to, že slogan BBB – “Žiadne farmy, žiadne potraviny” – jednoznačne rezonoval u voličov. Okrem obáv z vplyvu tohto opatrenia na potravinovú bezpečnosť krajiny a na stáročný vidiecky spôsob života, ktorý je neoddeliteľnou súčasťou holandskej národnej identity, je však otázne aj zdôvodnenie tohto drastického opatrenia. Poľnohospodárstvo v súčasnosti produkuje takmer polovicu oxidu uhličitého v krajine, ale Holandsko je zodpovedné za menej ako 0,4 % svetových emisií. Niet divu, že mnohí Holanďania nechápu, ako takéto zanedbateľné výnosy ospravedlňujú úplnú reorganizáciu poľnohospodárskeho sektora krajiny, ktorý sa už teraz považuje za jeden z najudržateľnejších na svete: za posledné dve desaťročia sa závislosť kľúčových plodín od vody znížila až o 90 % a používanie chemických pesticídov v skleníkoch sa takmer úplne vylúčilo.

Poľnohospodári tiež poukazujú na to, že dôsledky zníženia dusíka by sa rozšírili ďaleko za hranice Holandska. Krajina je totiž najväčším vývozcom mäsa v Európe a druhým najväčším vývozcom poľnohospodárskych výrobkov na svete, hneď po Spojených štátoch – inými slovami, plán by spôsobil kolaps vývozu potravín v čase, keď svet už čelí nedostatku potravín a zdrojov. Už vieme, ako by to mohlo vyzerať. Podobný zákaz dusíkatých hnojív sa vlani uskutočnil na Srí Lanke a mal katastrofálne následky: spôsobil umelý nedostatok potravín, ktorý uvrhol takmer dva milióny Srílančanov do chudoby a viedol k povstaniu, ktoré zvrhlo vládu.

Vzhľadom na iracionálnu povahu tejto politiky sa mnohí protestujúci poľnohospodári domnievajú, že za ňu nemožno jednoducho obviniť mestské “zelené elity”, ktoré v súčasnosti riadia holandskú vládu. Naznačujú, že jedným zo základných dôvodov tohto kroku je vytlačiť malých poľnohospodárov z trhu a umožniť ich odkúpenie nadnárodnými agropodnikateľskými gigantmi, ktoré si uvedomujú obrovskú hodnotu pôdy v krajine – nielenže je veľmi úrodná, ale má aj strategickú polohu s ľahkým prístupom k severnému pobrežiu Atlantického oceánu (Rotterdam je najväčší prístav v Európe). Poukazujú aj na to, že premiér Rutte je prispievateľom do agendy Svetového ekonomického fóra, ktoré je známe tým, že je orientované na korporácie, pričom jeho minister financií a minister sociálnych vecí a zamestnanosti sú tiež prepojení s týmto orgánom.

Zdá sa, že boj, ktorý sa odohráva v Holandsku, je súčasťou oveľa väčšej hry, ktorej cieľom je “resetovať” medzinárodný potravinový systém. Podobné opatrenia sa v súčasnosti zavádzajú alebo zvažujú v niekoľkých ďalších európskych krajinách vrátane Belgicka, Nemecka, Írska a Veľkej Británie (kde vláda podporuje tradičných poľnohospodárov, aby opustili odvetvie a uvoľnili pôdu pre nových “udržateľných” poľnohospodárov). Poľnohospodárstvo, ktoré je po energetike druhým najväčším prispievateľom k emisiám skleníkových plynov, sa prirodzene ocitlo v hľadáčiku zástancov Net Zero, teda prakticky všetkých významných medzinárodných a globálnych organizácií. Riešením je vraj “udržateľné poľnohospodárstvo” – jeden zo 17 cieľov udržateľného rozvoja (SDG) OSN, ktoré tvoria ich “Agendu 2030”.

Táto otázka sa teraz dostala na vrchol globálnej agendy. Na novembrovom zasadnutí skupiny G20 na Bali sa objavila výzva na “urýchlenú transformáciu smerom k udržateľnému a odolnému poľnohospodárstvu a potravinovým systémom a dodávateľským reťazcom”, aby sa “zabezpečilo, že potravinové systémy budú lepšie prispievať k prispôsobovaniu sa zmene klímy a jej zmierňovaniu”. Len o niekoľko dní neskôr sa v Egypte na výročnom summite COP27 o zelenej agende v oblasti klímy predstavila iniciatíva zameraná na podporu “prechodu na udržateľné, klimaticky odolné a zdravé stravovanie”. Do roka chce jej Organizácia pre výživu a poľnohospodárstvo spustiť “plán” na zníženie emisií skleníkových plynov v poľnohospodárskom sektore.

Konečný cieľ je naznačený vo viacerých ďalších dokumentoch OSN: zníženie používania dusíka a globálnej živočíšnej výroby, zníženie spotreby mäsa a podpora “udržateľnejších” zdrojov bielkovín, ako sú rastlinné alebo laboratórne pestované produkty, a dokonca aj hmyz. Program OSN pre životné prostredie napríklad uviedol, že celosvetová spotreba mäsa a mliečnych výrobkov sa musí do roku 2050 znížiť o 50 %. Ďalšie medzinárodné a multilaterálne organizácie predstavili svoje vlastné plány na transformáciu globálneho potravinového systému. Stratégia EÚ Farm to Fork “má za cieľ urýchliť náš prechod na udržateľný potravinový systém”. Svetová banka medzitým vo svojom akčnom pláne v oblasti zmeny klímy na roky 2021 – 2025 uvádza, že 35 % celkových finančných prostriedkov banky v tomto období bude venovaných transformácii poľnohospodárstva a ďalších kľúčových systémov na riešenie zmeny klímy.

Okrem týchto medzivládnych a multilaterálnych orgánov sa ekologizácii poľnohospodárstva a výroby potravín venuje aj rozsiahla sieť “zainteresovaných strán” – súkromné nadácie, verejno-súkromné partnerstvá, mimovládne organizácie a korporácie. Správa Rockefellerovej nadácie z roku 2020 s názvom Reset the Table vyzýva na odklon od “zamerania na maximalizáciu výnosov akcionárov” k “spravodlivejšiemu systému zameranému na spravodlivé výnosy a výhody pre všetky zainteresované strany”. Môže to znieť ako dobrá myšlienka, kým si neuvedomíme, že “kapitalizmus zainteresovaných strán” je koncept, ktorý intenzívne propaguje Svetové ekonomické fórum, ktoré zastupuje záujmy najväčších a najmocnejších korporácií na planéte.

Rockefellerova nadácia má veľmi úzke väzby na WEF, ktoré samo nabáda poľnohospodárov, aby prijali “klimaticky inteligentné” metódy s cieľom uskutočniť “prechod na potravinové systémy s nulovou čistou hodnotou a pozitívnym vplyvom na prírodu do roku 2030”. WEF tiež veľmi verí v potrebu drastického zníženia chovu dobytka a spotreby mäsa a prechodu na “alternatívne bielkoviny”.

Pravdepodobne najvplyvnejšou verejno-súkromnou organizáciou, ktorá sa špecificky “venuje transformácii nášho globálneho potravinového systému”, je komisia EAT-Lancet, ktorá je do veľkej miery vytvorená podľa davoského “multistakeholderského” prístupu. Ten vychádza z predpokladu, že globálnu politiku by malo formovať široké spektrum nevolených “zainteresovaných strán”, ako sú akademické inštitúcie a nadnárodné korporácie, ktoré pracujú v rukavičkách s vládami. Túto sieť, ktorej spoluzakladateľom je fond Wellcome Trust, tvoria agentúry OSN, popredné svetové univerzity a korporácie, ako sú Google a Nestlé. Zakladateľka a prezidentka EAT Gunhild Stordalenová, nórska filantropka, ktorá je vydatá za jedného z najbohatších mužov v krajine, opísala svoj zámer zorganizovať “Davos pre potraviny”.

Činnosť EAT pôvodne podporovala Svetová zdravotnícka organizácia, ale v roku 2019 WHO stiahla svoju podporu po tom, ako Gian Lorenzo Cornado, taliansky veľvyslanec a stály predstaviteľ pri OSN v Ženeve, spochybnil vedecký základ stravovacieho režimu, ktorý presadzuje EAT – zameraného na podporu potravín rastlinného pôvodu a vylúčenie mäsa a iných potravín živočíšneho pôvodu. Cornado tvrdil, že “štandardná strava pre celú planétu”, ktorá nezohľadňuje vek, pohlavie, zdravie a stravovacie návyky, “nemá žiadne vedecké opodstatnenie” a “znamenala by zničenie tisícročných zdravých tradičných spôsobov stravovania, ktoré sú plnohodnotnou súčasťou kultúrneho dedičstva a sociálnej harmónie mnohých národov”.

Podľa Cornada je možno ešte dôležitejšia skutočnosť, že stravovací režim odporúčaný komisiou “je tiež nutrične nedostatočný, a preto nebezpečný pre ľudské zdravie” a “určite by viedol k hospodárskej depresii, najmä v rozvojových krajinách”. Vyjadril tiež obavy, že “úplné alebo takmer úplné vylúčenie potravín živočíšneho pôvodu” by zničilo chov dobytka a mnohé ďalšie činnosti súvisiace s výrobou mäsa a mliečnych výrobkov. Napriek týmto obavám, ktoré vyjadril popredný člen najvyššieho svetového orgánu pre verejné zdravie a ktoré zdieľa sieť zastupujúca 200 miliónov drobných poľnohospodárov v 81 krajinách, EAT naďalej zohráva ústrednú úlohu v celosvetovom úsilí o radikálnu transformáciu potravinových systémov. Na samite OSN o potravinových systémoch v roku 2021, ktorý vznikol na základe partnerstva medzi WEF a generálnym tajomníkom OSN, dostal Stordalen vedúcu úlohu.

K úplnému zmazaniu hraníc medzi verejnou a súkromno-korporátnou sférou v poľnohospodárskom a potravinárskom sektore dochádza aj v iných oblastiach, pričom Bill Gates stojí niekde uprostred. Poľnohospodárstvo je popri zdravotníctve hlavnou témou Nadácie Billa a Melindy Gatesovcov, ktorá financuje niekoľko iniciatív, ktorých deklarovaným cieľom je zvýšiť potravinovú bezpečnosť a podporiť udržateľné poľnohospodárstvo, ako napríklad Gates Ag One, CGIAR a Aliancia pre zelenú revolúciu v Afrike. Organizácie občianskej spoločnosti však obviňujú nadáciu, že využíva svoj vplyv na presadzovanie záujmov nadnárodných spoločností na globálnom Juhu a na presadzovanie neúčinných (ale veľmi výnosných) high-tech riešení, ktoré zväčša zlyhali pri zvyšovaní celosvetovej produkcie potravín. Gatesove “udržateľné” poľnohospodárske aktivity sa neobmedzujú ani na rozvojové krajiny. Okrem investícií do spoločností vyrábajúcich rastlinné bielkoviny, ako sú Beyond Meat a Impossible Foods, Gates nakupuje obrovské množstvo poľnohospodárskej pôdy v USA, pričom sa stal najväčším súkromným vlastníkom poľnohospodárskej pôdy v krajine.

Problém s globalistickým trendom, ktorý stelesňuje, je zrejmý: v konečnom dôsledku je malé a stredné poľnohospodárstvo udržateľnejšie ako veľkoplošné priemyselné poľnohospodárstvo, pretože je zvyčajne spojené s väčšou biodiverzitou a ochranou krajinných prvkov. Malé farmy poskytujú aj celý rad ďalších verejných statkov: pomáhajú udržiavať živé vidiecke a odľahlé oblasti, zachovávajú regionálnu identitu a ponúkajú pracovné miesta v regiónoch s menším počtom pracovných príležitostí. Malé farmy však živia svet. V štúdii z roku 2017 sa zistilo, že “roľnícka potravinová sieť” – rozmanitá sieť malých výrobcov odpojených od veľkého poľnohospodárstva – živí viac ako polovicu svetovej populácie, pričom využíva len 25 % svetových poľnohospodárskych zdrojov.

Tradičné poľnohospodárstvo však trpí bezprecedentným útokom. Malí a strední poľnohospodári sú vystavení sociálnym a ekonomickým podmienkam, v ktorých jednoducho nemôžu prežiť. Roľnícke farmy v Európe a iných regiónoch zanikajú alarmujúcim tempom v prospech svetových potravinových oligarchov – a to všetko v mene udržateľnosti. V čase, keď takmer miliarda ľudí na celom svete stále trpí hladom, nemôže byť lekcia holandských poľnohospodárov naliehavejšia ani inšpiratívnejšia. Aspoň teraz je ešte čas vzdorovať veľkému potravinovému resetu.