V istom krásnom kraji bola veľká farma. Väčšinu jej rozlohy tvorila úrodná pôda, na ktorej obyvatelia farmy pestovali rôzne plodiny, čo im zabezpečovalo živobytie. Na pozemku sa nachádzalo aj miesto, ktoré bolo skalnaté a nedalo sa využívať na pestovanie plodín. Ľudia toto miesto nazývali Skalka. Niektorým sa Skalka páčila menej, iným viac; no všetci boli radi, že Skalka dotvárala kolorit farmy a akceptovali, že plní iné funkcie ako úrodná pôda. Tak to fungovalo v pokoji dlhé roky.

Raz na farmu prišiel hosť, nazvime ho Cudzinec. Domáci Cudzinca pohostili a potom išli pozrieť polia na farme. Farmári mu vysvetlili, že úrodnú pôdu majú v úcte, lebo im zabezpečuje prežitie a budúcnosť. Preto jej venujú osobitnú pozornosť, obrábajú ju, prihnojujú, keď treba zavlažujú. Ku koncu prechádzky sa pristavili aj pri Skalke. Popísali mu, že toto je špecifická časť pozemku na ktorej sa nedá nič pestovať, ale že ju majú radi, lebo farmu skrášľuje a dá sa tu napríklad oddýchnuť.

Tu sa Cudzinec začal pýtať akési divné veci v tom zmysle, že prečo domáci Skalku tiež nepolievajú a neobrábajú. Otázky domácim nedávali žiaden zmysel – veď načo by bolo dobré polievať holú skalu… No Cudzinec začal ešte dôraznejšie nástojiť na tom, že nie je správne keď domáci inak pristupujú ku Skalke ako k úrodnej pôde. Vraj to je strašne zastaralý názor.

Popísal príklady viacerých pokrokových fariem, kde celý pozemok volajú pojmom „úrodná pôda“ nezávisle od toho, či tam je skala, tŕnie, studňa, alebo čokoľvek iné. Cudzinec vraj pozná viacero moderných fariem, ktoré tiež mali Skalky, no najprv tento kus pozemku začali volať „úrodná pôda“, potom zabezpečili, aby polievanie, či akékoľvek iné obrábanie pôdy bolo rovnako zabezpečené aj na Skalke. Teda – tu sa hneď opravil – nie na „Skalke“, ale na tomto „špecifickom type úrodnej pôdy“.

Samozrejme, že na tento kus pozemku aj sadia rovnako ako na iné časti pôdy. Spiatočnícke hlasy hovoriace, že predsa do tejto holej skaly sa nedá nič zasadiť, sa postupne darí eliminovať. Tie najpokrokovejšie farmy sú tak múdre a osvietené, že keď zasadené plodiny poschádzajú (a výnimočne! sa stane, že práve na istom „špecifickom druhu úrodnej pôdy“ nič nevzíde), tak niektoré mladé rastlinky vytrhnú z miesta, kde vzišli a poukladajú ich na skaly tak, aby všade bolo rovnako.

Domáci len mávli rukou, pomysleli si svoje, dobrosrdečne Cudzincovi pripravili niečo na cestu a rozlúčili sa. Istý čas šlo všetko v pokoji a poriadku ďalej. No nevedno prečo, ale po istom čase začali Cudzincove myšlienky čoraz častejšie zaznievať z miestneho rozhlasu. Akokoľvek nemožné a nerozumné sa to zdalo, čoraz viac sa objavovali názory, že ten Cudzinec mal pravdu a že treba Skalku premenovať na „úrodnú pôdu“ a pestovať aj tam úplne rovnako ako na iných častiach poľa.

Pošuškávalo sa, že Cudzinec sa potajomky vrátil a doniesol všelijaké pozornosti. Najprv z nich rozdal tým domácim, čo spravovali rozhlas a potom aj niektorým ďalším porozdával rôzne veci s tým, že to majú využiť na presadzovanie jeho názorov. Ale to sa iba pošuškávalo a otvorene sa o tom veľmi nehovorilo, lebo keď to niekto spomenul, tak ho v rozhlase vysmiali pred celou farmou. Ale boli aj takí, ktorí naozaj úprimne súhlasili s tým, že Skalka a úrodná pôda je v princípe to isté a že sa majú obrábať úplne rovnako. Išlo najmä o mladých obyvateľov farmy, ktorí o reálnej farmárčine ešte veľa nevedeli a zároveň často počúvali miestny rozhlas.

Došlo to až tak ďaleko, že napriek tomu, že Skalka predstavovala približne dve percentá rozlohy farmy, debatovalo sa o nej na každom kroku. Niektorí obyvatelia boli zo situácie takí otrávení, že začali mať ku Skalke negatívny postoj aj keď s ňou pred tým nemali vôbec žiaden problém. Dokonca aj tí, ktorí zabezpečovali chod farmy, tiež vášnivo debatovali o Skalke – mnohonásobne viac, ako tomu bolo pred Cudzincovou návštevou. Stávalo sa, že kvôli venovaniu sa otázke Skalky farma nestihla poriadne zabezpečiť starostlivosť o skutočnú úrodnú pôdu. Asi najviac trpeli tí, ktorí mali Skalku úprimne radi. Túžili po tom, aby bol pokoj ako pred tým a veľmi jasne videli, že celý tento humbuk škodí celej Farme, no najviac práve Skalke.

Ľudia sa hádali a reálna úroda na farme sa zmenšovala. No zástancovia pokrokového prístupu pritvrdzovali a podali na Radu starších návrh, aby sa Skalka začala nazývať pojmom „úrodná pôda“. Viac vraj nechcú… – aj keď všetkým bolo jasné, že postupne pôjdu po vzore osvietených cudzích fariem a neprestanú, kým sa nebudú vytrhávať mladé plodiny a ukladať na „špecifickú úrodnú pôdu“ tak, aby všade bolo rovnako… Ako príbeh pokračoval? Neviem. Sme uprostred tohto príbehu a záleží na každom z nás, ako bude pokračovať.

Manželstvo ako zväzok muža a ženy má výsostné postavenie

Každé prirovnanie má svoje obmedzenia. Ale tak, ako je prirodzené, že úrodná pôda a skala sú rozdielne, tak isto prirodzené je, že je principiálny rozdiel medzi manželstvom a vzťahom osôb rovnakého pohlavia. Je ťažké a nemúdre spochybniť, že manželstvo je spojením muža a ženy a že má v spoločnosti výsostné postavenie, lebo zabezpečuje prežitie spoločnosti do budúcna.

Vsuniem tu malú zaujímavosť: v niektorých prastarých nárečiach ešte ako-tak zachovaných na východnom Slovensku sa pre „manželstvo“ používa starší, pôvodnejší pojem „maLŽenstvo“, v ktorom je spojenie muža a ženy zreteľnejšie. Pojem „malženstvo“ sa dá nájsť aj v staročeštine a niečo naznačuje aj dodnes zachovaný názov obce s prastarou históriou – Malženice. Etymológia ale nie je oblasť môjho pôsobenia, preto túto parketu prenechám iným a prejdem ešte v závere k tomu, čo mi je bližšie.

Veľká časť mojich doterajších profesných skúseností je spojená s posudzovaním ekonomických (prípadne širších) dopadov aktivít firiem, inštitúcií, či celých verejných politík. Keď sa nad problematikou snahy o „zrovnoprávnenie“ partnerstiev osôb rovnakého pohlavia s manželstvom zamyslíme z pohľadu dlhodobých dopadov, myslím, že záver je jednoznačný: Investícia do snahy zrovnoprávniť za každú cenu dve úplne rozdielne veci sa spoločnosti vráti najmä v podobe rozhádanej spoločnosti a menšieho počtu detí.

Na presadzovanie tejto agendy idú nemalé verejné zdroje, či už priamo cez dotácie rôznych takto zameraných mimovládok, ale aj nepriamo v podobe času, energie, osobných nákladov verejných funkcionárov venujúcich svoje zdroje práve tejto agende. Aký je pomer celospoločenských nákladov a dlhodobých celospoločenských prínosov pri téme „zrovnoprávňovania“ manželstva s inými formami spolužitia? Na druhej strane investícia do ochrany a podpory skutočného manželstva sa nám vráti v podobe lepšej demografie a prosperity spoločnosti. Na čo teda chceme míňať obmedzené verejné zdroje? Myslím, že odpovede na tieto otázky sú pri troške úprimnosti jasné.

Zemiaky na holej skale nevypestujeme, aj keď na ňu nalepíme úradné oznámenie, že táto skala sa oficiálne volá „úrodná pôda“ …

Martin Rajňák