Môj profil 
Predplatné
Okrem členov novinárskej obce sme medzi sebou privítali aj členov Slovensko-ruskej spoločnosti a Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov zo základnej organizácie SZPB z Petržalky.
Referát k prvej téme mal predseda Slovensko-ruskej spoločnosti a člen Valdajského klubu JUDr. Ján Čarnogurský.
Podpredseda ÚSN Dušan Kerný túto tému označil za veľmi závažnú, „pretože dochádza k zlomu v hodnotení politického systému… JUDr. Čarnogurský dlhodobo sleduje oblasť rusko-slovenských vzťahov v širších súvislostiach“.
Ján Čarnogurský uchopil tému tak originálne, že pri jeho slovách by bolo počuť ihlu na zem spadnúť. Opýtal sa prítomných, vraj provokujúco, že či sme niekedy mali na našich stretnutiach tému vzťahu Slovenska k nejakej inej veľmoci? Slovensko-nemecké, Slovensko-americké… Druhá otázka bola – „a prečo máte tému Slovensko-ruských vzťahov?“
A pokračoval, že keď sa začne posudzovať táto téma, tak začneme napríklad už s Kollárovou Slávy dcérou (opri sa o mocné dubisko…). Potom si položil tretiu otázku, že prečo Kollár, básnik, napísal práve toto?
„Chcem tým povedať, že Slovensko a Rusko spájajú isté väzby… aj geopolitické a preto téma Ruska vždy na Slovensku opakovane vyvstane! V takej alebo onakej forme.“
Štúr so Slovanstvom a svetom budúcnosti išiel ešte ďalej, pretože tam písal v tom zmysle, že „Slovensko by sa malo vliať do ruskej ríše, že by sa malo stať nezávislým kniežatstvom…
Husák ešte v lete 1944 niesol do Moskvy dokument, v ktorom napísal asi to, že Slováci by radšej dali prednosť, aby sa stali zväzovou republikou ZSSR, než aby sa stali anonymnou súčasťou Československa….“
Ďalej J. Čarnogurský pripomenul spisovateľa Erenburga a jeho návštevu Slovenska v 30-tych rokoch minulého storočia, z čoho vyšli Reportáže zo Slovenska. „Uvádza sa tam, že Slováci sú najpodobnejší Rusom.“
„Jednoducho vidíme, že v dejinách sa stále opakujú momenty, ktoré hovoria o tom, že Slovensko a Rusko niečo spája, ako napríklad aj táto schôdza. Je to preto jasné, že bez ohľadu na ideologickú, či politickú orientáciu, medzi Slovenskom a Ruskom objektívne existujú také väzby, aké nie sú medzi Slovenskom a nejakým iným národom.“
„Keď takéto vzťahy existujú, ak sa zhodneme, že takéto vzťahy objektívne sú… tak potom je už doslova povinnosťou nás všetkých ich analyzovať a vyvodzovať z nich dôsledky“ povedal J. Čarnogurský.
Ďalej dodal, že trochu akoby chúlostivou otázkou je obdobie komunizmu. „Ja nie som prívrženec… ale keď skúmame javy, ktoré sa stali, tak Sovietsky zväz so svojím víťazstvom vo vojne sa hlavným spôsobom zaslúžil o obnovu hraníc Československa!… A nebyť sovietskeho víťazstva v 2. sv. vojne… keď v Nemecku hovoríte o vojne, tak tam sa ňou myslí len Nemecko-sovietska alebo Nemecko-východná vojna a dokonca, keď si prečítate zostručnené nemecké dejiny, tak tam sa hovorí, že smerom na západ Wehrmacht kráčal ako nôž po masle, tam neboli žiadne závažne boje. Ani vo Francúzsku!…
Jednoducho povedané, odboj bol v slovanských krajinách (SNP, partizánska vojna v Poľsku, Juhoslávia…). Na Západe nič také nebolo! Sem, tam nejaká sabotážna akcia, ale žiadny vážny odpor proti Nemecku nebol.
To znamená, že len Sovietsky zväz bol zárukou toho, že naša republika obnovila… a že Nemecko je na hranici Odra-Nisa. Viete si predstaviť, žeby Nemecko po roku 1990 bolo v predvojnových hraniciach? Po Ostravu…
Trochu pateticky poviem, že máme byť za čo vďační a aby som to povedal vecne, opäť sa tu prejavuje reálny geopolitický záujem, aj ruský…“
Potom J. Čarnogurský prešiel k februáru 1948. „Čítal som spomienky „buržoáznych ministrov“, ako sa im kedysi hovorilo, ktorí podali demisiu. No keď ju Ján Masaryk nepodal, tak išli za Benešom, aby demisiu neprijal…
Prokop Drtina to popisuje, že Beneš ich prijal chladne, hoci tam boli aj jeho ministri… No Beneš im nepovedal, ako rozhodne a nakoniec ich demisiu prijal…
Viackrát som napísal, že Beneš bol najväčší politik v strednej Európe, pretože vedel odhadnúť geopolitické pomery a teda ako jediný odhadol, aký je geopolitický záujem Československa. A rozhodol asi správne!“
Poďme k roku 1968, ktorý dosť rozdielne prebiehal v Česku a na Slovensku. „Povedal by som, že v Čechách tak radikálnejšie protisovietsky a na Slovensku tak „soft“.
„Čiže vidíte, nakoniec, povedal to aj Bismarck, že jediná stabilita v politike je zemepis. Ako aj u nás, Čechy sú viac na západ a Slovensko na východ. Toto sa v historických okolnostiach prejavuje, rôzne prejavuje, ale sa prejavuje“, povedal Ján Čarnogurský a prešiel ku súčasnosti.
„Aké sú teraz dôvody, že niekto na Slovensku stále prorusky rozmýšľa a prejavuje sa?
Tak, ako sa v ekonomike hovorí, že má neviditeľnú ruku trhu, tak geopolitika má neviditeľnú, resp. pre odborníkov viditeľnú pozíciu národa, štátu. Niekde je zemepisne položený a z toho vyplýva, že s jedným štátom ma čosi spája viac, s iným menej, na tohto si musím dať pozor… Čiže tieto geopolitické väzby medzi Slovenskom a Ruskom naďalej existujú a treba im venovať pozornosť.“
Prvou otázkou pri vzniku medzinárodnej krízy je, „akého máme spojenca? Mohli by sme sa spoľahnúť na EÚ? Zatiaľ áno. Mnohí však upozorňujú, že EÚ by sa mohla rozpadnúť, no v Rusku o tom píšu ako o hotovej veci. Preto sa Rusi orientujú skôr na národné štáty, ktoré sa historicky ukazujú ako pevnejšie. Vidia v nich istotu a vypočítateľnosť.
Dejiny to zohrali tak, že minimálne v ostatných sto rokoch boli najväčšie problémy medzi Slovákmi a Maďarmi. Pre Maďarov sú historickým spojencom Nemci… A ako písal pred rokmi maďarský historik, že Maďari by chceli byť Nemcami karpatskej kotliny.
Čo z toho vyplýva? Poviem to tak, že nám nezostáva nič iné, než pestovať svoj vzťah k Rusku!!!
Pestovať však neznamená, že ich berieme „aj s chlpmi“, ale pestovať. No a to je problém, s ktorým sa často stretávame. Veľakrát počúvam postoj, že však my sme dosť proruskí, prečo nám tí Rusi neposkytujú väčšie výhody?
Lenže takto to nefunguje. Pestovať vzťah znamená na základe, povedal by som, vzájomných výhod.“
Na záver Ján Čarnogurský dodal: Slovensko-ruský vzťah nemôže byť len vzťahom Kollára, Štúra…, ale musí to byť náš súčasný vzťah. Pričom taký, s ktorým sa vážne zaoberáme. S tým, že sme pripravení aj na nejaké ústupky. (Viď cyklotrónové centrum, ktoré len vďaka Slovensku minimálne päť rokov zaťažovalo Slovensko-ruské vzťahy. Fico chodil roky do Moskvy a nikdy sa nevedel dohodnúť.) Tak také nie!“
Poznámka z Valdajského klubu: „Západ vníma Trumpa ako niekoho, kto je utrhnutý z reťaze, ktorý vraj ani nevie čo robí… Na Valdajskom klube Trumpovu pozíciu najjasnejšie sformuloval jeden americký profesor (J. Mearsheimer): Že v súčasnosti sú vo svete tri superveľmoci. USA, Čína a Rusko. A teraz vraj ide o to, aká bude medzi nimi konštelácia? „Hlavný (politický, mocenský…) vzťah v 21. storočí nebude USA – Rusko, ale USA – Čína. Preto je v záujme Spojených štátov aby pritiahli Rusko na svoju stranu“, povedal americký profesor.
Čo teda dnes robí Trump? Veď je to priťahovanie Ruska na svoju stranu! Čiže to, čo robí Trump, vôbec nemusí byť bláznovstvo!“, dokončil svoje rozprávanie predseda Slovensko-ruskej spoločnosti Ján Čarnogurský.
Druhý referát predniesol arabský orientalista, prekladateľ, tlmočník, analytik a podpredseda KSS Ing. Jalal Sulejman, PhD.
„Musím povedať, že existujú nadčasové hodnoty“, začal J. Sulejman, „do ktorých obyčajná politika nemá čo zasahovať. Otázky, súvisiace s oslobodením, patria medzi nadčasové hodnoty“.
Napriek tomu, že Jalal sa narodil na okraji sýrskej púšte, nazdáva sa, že on a Slováci majú aj niečo spoločné. „Sú to Rusi, ktorí oslobodili moju novú vlasť a dnes participujú na oslobodení mojej starej vlasti.“
„Dňa 16. mája 1916 bola podpísaná ministrami zahraničia V. Británie a Francúzska Sykes-Picotova dohoda, na základe ktorej bola rozdelená Osmanská ríša a vznikli Irak, Jordánsko, Sýria, Libanon… Ministri chceli do toho zatiahnuť aj Rusko (neskôr ZSSR), ale Lenin to odmietol a prikázal Trockému, aby túto dohodu zverejnil. Práve na základe tejto dohody Blízky východ vyzerá tak, ako vyzerá.
Zdá sa, že po sto rokoch má niekto túžbu zmeniť tieto podmienky a Blízky východ nanovo podeliť. Ak sa pozrieme na situáciu posledných 5-6 rokov, od začiatku tzv. Arabskej jari, tak zistíme, že máme k dispozícii tri vízie:
- je čisto koloniálna vízia. O jej realizáciu sa usilujú USA s výdatnou podporou kľúčových hráčov EÚ, medzi ktorými je aj Nemecko.
Ropa určite časom skončí a jej náhradou je plyn. Preto treba štáty rozdeliť na tie, ktoré majú zásoby a na tie, cez ktoré sa má prepravovať.
- vízia odporu. Ak máme koloniálnu, tak logicky musí existovať aj vízia odporu.
Táto vízia je vedená Sýrskou arabskou republikou a niektorými libanonskými a palestínskymi národno-osloboditeľskými hnutiami. Vstúpil do toho odpor voči Američanom v Iraku v roku 2010 a táto vízia má výdatnú podporu a sympatie štátov BRICS. Sympatizuje s touto víziou aj Irán.
- vízia má náboženský charakter. Znamená to teda, že kľúčoví hráči tejto vízie chcú deliť arabský svet na základe nových etnických a náboženských kľúčov. Vízia je vedená Saudskou Arábiou, Katarom, Tureckom…
Aby sme pochopili to, čo sa naozaj v arabskom svete naozaj deje, netreba vnímať, že medzi týmito víziami existuje nejaký čínsky múr. Keď sa stretávajú záujmy, tak spolupracujú.
V súčasnosti na území SAR spolupracujú predstavitelia 1. vízie – koloniálnej s 3. víziou – náboženskou. S čistým svedomím sa dá povedať, že sa tu stretol transatlantický fašizmus s náboženským fašizmom. To, čo sa deje na území SAR je výsledok tohto spojenectva. Dokonca sa dá povedať, že tam už tieto vízie splynuli.
V čase dekadencie, úpadku, akonáhle poukážete na pár udalostí, ktoré sa dejú vo svete, v Rusku, Amerike, v Sýrii… a dáte ich dohromady, hneď vás obvinia z konšpiračných praktík. Analyzovať si ich…? Jednoducho, nesmiete to robiť! Máte konať len nalinkovane!
Lenže my nemôžeme takto žiť. Musíme si dávať veci dohromady.
Ak sa pozrieme dnes, reálny stav je nasledovný. Frontová línia sa tiahne na juhu v Jemene až po Krym. Na tejto línii stoja dve sily. Na jednej strane stojí sýrska armáda, Jemenčania, ľudový odpor s podporou Ruska. Na druhej strane stoja nábožensko-fašistické a transatlantické sily. To nie je hra, to znamená, že sme v totálnej vojne!
Posledný týždeň na území SAR došlo k prelomu. Tým, že oslobodené bolo druhé najväčšie a prvé ekonomicky najdôležitejšie mesto Aleppo. Na začiatku týždňa sýrsky prezident B. Assad povedal: „Američania prosia o prímerie! To prímerie nedostanú. Prehrali v Damašku. Prehrali v Homse a ich sen skončil v Aleppe… Skrátka, nevedia ani spracovať svoju prehru.
Predstavte si situáciu, že Brazília vyhrá nad Slovenskom vo futbale. Aké je to nadšenie? Predstavte si však, že tento zápas vyhrá Slovensko!
No a podobné je to aj v Sýrii. Sýrska armáda, s výdatnou pomocou ruských síl, porazila Američanov. To je nadšenie! Porazila ich tým, že USA sa päť rokov snažili zmeniť vládu v Sýrii a nedokázali to. Predtým hravo zmenili päťdesiat iných vlád.
Čo to znamená? Znamená to, že veľmoc, zvaná Spojené štáty americké nedokáže presadiť to čo chce!
Svedčí to aj o tom, že Ruská federácia sa nedala kúpiť. Saudská Arábia drzo ponúkala Putinovi peniaze. Mysleli si, že ešte existujú časy Borisa Jeľcina!
Rusko sa postavilo za svoju požiadavku a presadilo ju. Čo to znamená? Že Rusko je veľmoc!
Ešte raz sa opýtajme čo to znamená? Najsilnejšou krajinou v oblasti, ktorá má záujem o rozdelenie Sýrie, je Turecko. A Aleppo je hraničným mestom s Tureckom. Turecko vie, že akonáhle sa do Aleppa vráti normálny život, tak sýrska ekonomika začne napredovať. A režim Bašara Asada dostane od obyvateľstva ešte väčšiu podporu.“
„Na záver chcem povedať, že Európska únia, do ktorej sme vstupovali, bola úplne iná, ako tá, ktorá je tu dnes. Vtedy sme naozaj mohli povedať, že tu bola Európska únia, no dnes s čistým svedomím môžem hovoriť, že tu je „nemecká únia“, dodal Jalal Sulejman.
Zaznamenal Vladimír Mikunda
.JPG)
