Draxler sa domnieva, že zverejňovanie menných zoznamov poslancov hlasujúcich za obrannú zmluvu bolo v poriadku, aj keď koalícia tvrdí opak. Je presvedčený, že pokiaľ tento zoznam nebol doplnený o domáce adresy a výzvu na ich „vyhľadanie si“, tak sa neudialo nič strašné.

„Ale iné ma v tejto súvislosti zaujalo. Tu sa roky pestovalo dosť silné politické hulvátstvo. Ale pokiaľ to bolo proti hocikomu spájanému s niekdajšími vládnymi stranami, tak to bolo akosi zázračne v poriadku,“ vysvetľuje exminister. A demonštruje to na vlastnom príklade.

V časoch, keď sám pôsobil ako minister v rezorte školstva, naňho poslanci zo SaS neraz „liali úplné splašky“. Galko neustále vykrikoval niečo o stratených peniazoch a vyslovene klamal. Nicholsonová s Poliačikom zase obhajovali človeka, ktorého z rezortu školstva prepustili z dôvodu ukradnutia 60 tisíc eur z jednej školskej organizácie. Nicholsonovú išlo vtedy roztrhnúť od jedu, toho človeka v zápale hnevu sama zamestnala a neskôr, pod ťarchou dôkazov, v tichosti tiež prepustila. Odsúdili ho za trestný čin krádeže.

„Vtedy médiá neprejavili žiadnu útlocitnosť, hoci ja som mesiace bol zobrazovaný ako netvor, ktorý ukradol všetko možné, od ‘sifónov’ (projekt sa pritom tvoril predtým, ako som ja vôbec nastúpil do kresla ministra) až po areál Ekoiuventy (ktorý aktivistom prestal chýbať hneď po voľbách),“ upozorňuje exminister.

K tomuto tlaku sa vtedy pridali aj aktivisti. Menuje konkrétne Križa a Baranoviča, ktorí ho obviňovali z rôznych krádeží. A na dôvažok ho v pohode ešte odfotili aj pred jeho domom, aj s dodatkom, v akej luxusnej vile žije. V skutočnosti išlo o byt s rozlohou 65m².

„Nevidel som žiadne rozhorčenie, ako to, že sa národu dáva návod, kde politik býva, a ešte teda údajne ´zlodej´,“ pripomína vtedajšie konanie Draxler.

„Áno, vo verejnom živote by sme mali dodržiavať určité štandardy. Slušnosti a férovosti. Ale nech mi naozaj nikto netvrdí, že sa tu tie štandardy dodržiavajú dnešnou koalíciou a médiami,“ zdôrazňuje.

A to v čase, keď sa správanie koalície vo vzťahu k prijatiu obrannej zmluvy sa za slušné nedá považovať ani náhodou. Nikto totiž občanom a verejnosti nedokázal vysvetliť, načo tu momentálne tie „americké inštalácie“ tak nutne potrebujeme. Konkrétne dôvody. Nie vyjadrenia o spojencoch, alebo to sú podľa neho len kecy.

„Pochybujem, že by sa z tých 79 maňušiek našla aspoň jedna, ktorá by to stláčanie gombíkov aj vedela nejako vecne obhájiť. A to  je naozaj neslušné,“ uzavrel tému slušnosti Juraj Draxler.

Farkašovský: Diskusie ovládajú elitné omyly národa

O (ne)slušnosti v politike a v politických debatách obzvlášť, hovorí aj bývalý moderátor a exposlanec Národnej rady SR za stranu SNS Karol Farkašovský. Cieľom politických debát by malo byť pomôcť divákovi utvoriť si na určitú tému jasný a jednoznačný názor. Naproti tomu, sledovanie diskusných relácií sa skôr podobá na katastrofu, trápenie a „neprofesionálny horor“.

„Hrubá nekultúrnosť, arogancia,  tupé povýšenectvo, skákanie do reči, duševná malosť, argumentačná impotencia, absolútna neschopnosť viesť normálny vecný dialóg. Pýtam sa: načo tam volajú tie “elitné omyly” národa. A zakaždým tie isté,“ krúti hlavou bývalý politik.

Bežný človek nemá šancu dozvedieť sa z týchto debát niečo reálne obsažné a potrebné. Sú plné „nabifľovaných straníckych mantier“ o úžasnej a záslužnej činnosti vlády. Moderátori na riadenie diskusie nemajú dostatočnú autoritu a myslia si, že si ju získajú tým, že budú politikom skákať do reči.

„Na záver v RTVS poďakovanie hosťom za dynamickú diskusiu, v ktorej sa väčšinou iba prekrikovali – tak to bola úplne rozkvitnutá májová čerešňa diletantizmu. Alebo možno úľava, že je koniec trápenia v živom vysielaní. Chýbali už iba ´merčiakovské´ šťavnaté nadávky. A v mnohých domácnostiach určite aj padli… Nečudo, že po takejto poludňajšej náloži divák potrebuje dva dni mentálnej dezinfekcie, deratizácie a duševnej rehabilitácie,” myslí si bývalý moderátor.

Farkašovský  teda televíziám navrhuje vytvorenie jasnejších kritérií na pozývanie hostí do diskusných relácií. Tie by mohli ovplyvniť aj diváci, napríklad bodovaním politikov. Hodnotiť sa môže vecnosť, odbornosť, racionalita, ale napríklad aj vystupovanie, slušnosť či kultivovanosť. Ľudia totiž nie sú vždy zvedaví len na tie najkonfliktnejšie a najhlasnejšie kričiace osobnosti.

„My diváci nechceme ustavičné hádky, osočovanie, prekrikovanie a ventilovanie slaboduchosti notoricky opozeraných poslaneckých jedincov. My sa chceme dozvedieť niečo, čo nám pomôže vytvoriť si na dianie v politike i spoločnosti náš vlastný názor.  Na to nepotrebujeme hašterenie ani zvadu. A už vonkoncom nie v nedeľu na obed,“ odkázal tvorcom nedeľných diskusných relácií Karol Farkašovský.

Belicová: Čoho sa boja? Majú snáď zlé svedomie?

Momentálnemu strachu poslancov, ktorí pri rozhodovaní o prítomnosti americkej armády na našich letiskách, o využívaní nášho vzdušného priestoru a o skladovaní rôznych zbraní na našom území hlasovali „za“, nerozumie sestra Igora Matoviča Zuzana Belicová.

Prebrali sa totiž až v čase, keď im ľudia začali oblepovať brány nápisom „vlastizradca“. Pravdepodobne čakali skôr opačné reakcie. Keďže sa im podarilo tak výhodne uzatvoriť „obrannú“ dohodu, ľudia by im za to mali ďakovať a nosiť kytice. Veď nás predsa uchránili pred akýmsi imaginárnym nepriateľom.

„Čoho sa poslanci boja, keď sú na seba hrdí za to, ako hlasovali? Veď práve teraz by sa nemali báť, keď už sme zmluvou akože chránení, mali by hrdo chodiť po Slovensku so vztýčenými hlavami: ,Pozrite, to som ja, ktorý sa tak za vás bil v parlamente, aby tu boli americkí vojaci´ a mali by takto chodiť pešo medzi ľudí bez ochranky a nie o ňu žobroniť políciu, keď sú na seba za to hlasovanie hrdí. No nie?“ Pýta sa sestra Igora Matoviča.

„Jedine, žeby tomu bolo naopak a zo svojho postoja pri hlasovaní by mali zlé svedomie, strach z názoru ľudí a teda ,plné gate´,“ uvažuje na záver Zuzana Belicová.