Jadro tvoria v podstate komixy, teda kreslené príbehy, popisujúce nejakú konfliktnú situáciu. Na jednej strane je vždy ten nesprávny príklad, a na strane druhej to, ako by mal rodič správne reagovať. Myslím, že práve toto je dôvod, pre ktorý je kniha taká populárna. Je totiž naozaj praktická: nalistujete si v obsahu kapitolu, ktorú potrebujete, a potom si už len pozeráte obrázky. Ilustrácie sú volené vhodne, keďže štyri obrázky stačia na perfektné vystihnutie situácie. (Na to, aby ste sa poučili, na to už treba značnú dávku sebareflexie.)

Kniha Ako hovoriť, aby nás deti počúvali v predslove tvrdí, že vám pomôže potrápiť sa s niekoľkými vcelku náročnými prvkami vo výchove. Rieši ako pomôcť dieťaťu vyrovnať s negatívnymi emóciami (hnev, sklamanie, frustrácia, a pod.), a zároveň vyjadriť tie svoje bez toho, aby ste dieťa zraňovali (už len toto je vysoká škola rodičovstva). Tiež vám chce pomôcť dosiahnuť u vášho dieťaťa spoluprácu, stanoviť hranice a dodržiavať ich bez vzájomného urážania. Nakoniec, predstavuje aj konkrétne alternatívy voči trestom (tomu sa venuje celá jedna kapitola), a ukazuje ako vychádzať z rodinných konfliktov s harmóniou. Znie to veľmi dobre, o to väčšie pochybnosti som na začiatku mala. Mnohé knihy (špeciálne James Dobson) vnímam ako knihy, ktoré sú naozaj silne ovplyvnené svojou domácou (americkou) kultúrou, a dosť ťažko prenosné do našej malej slovenskej reality. “Ako hovoriť ” je však iná. Pokiaľ nepatríte k typu, ktorý po troch vetách ukončí diskusiu ľadovým zasyčaním “Zmizni do svojej izby!,” bude vám mať čo povedať, napriek tomu, že neponúka trojiminútové riešenia.

Kniha obsahuje aj cvičenia pre rodičov. Môžete ich, pravdaže, preskočiť, ale zároveň treba povedať, že boli vytvorené veľmi múdro, a v konečnom dôsledku vedú mňa ako rodiča v lepšiemu zhodnoteniu toho, čo zvyknem hovoriť, a ako.

Čo vás teda kniha naučí:

1. konflikty nie sú norma. Mnohokrát počúvam, že deti, konflikty a krik idú zákonite spolu, a jednoducho to treba prežiť. Nuž, popravde, viem si predstaviť aj lepšie trávenie života môjho dieťaťa. Táto kniha spoľahlivo ukazuje, že mnohokrát problém spočíva len v komunikácii s deťmi, nie v nich samotných.

2. z konfliktov je cesta von. Aj keď sa to nemusí vždy dať bez nich, celé kritické obdobie môže byť jednoduchšie, než používanie známej techniky Počítam do troch, alebo metódy jednej po zadku.

3. Najdôležitejšia vec: my ako rodičia musíme na sebe pracovať. Je totiž naozaj možné, že mnohokrát sme my ten, kto robí chybu, že sa častokrát – či už z únavy, zo stresu alebo z neustáleho tlaku – uchyľujeme k nezdravým vzorcom správania. Mnohokrát chceme veci vyriešiť prirýchlo a mať už svätý pokoj, alebo – čo je ešte horšie – miesto snahy o riešenie použiť voči deťom čistú autoritu. To však k harmonickým vzťahom s našimi deťmi vedie málokedy. Naopak, ak sa skutočne snažíme, pracujeme na vzájomnom rozhovore a dokážeme si aj priznať chybu, naše deti to veľmi citlivo vnímajú. Tým v konečnom dôsledku v nich samých budujeme správny postoj, a pripravujeme z nich citlivejších rodičov.

Čo vás kniha nenaučí:

1. myslím, že je určená hlavne trošku väčším deťom. Sú v nej však veci, ktoré už dokážem použiť aj na našom 3.5 ročnom synovi. (A kým detiská dostatočne vyrastú, tak je dobrá ako príprava.)

2. úcte voči vlastným deťom. Celá piata kapitola sa zaoberá tým ako deti oceňovať a povzbudzovať. Ale ak úctu nemáme, nepomôže nám ani najlepšia technika, bude to stále iba taká hra.

3. kniha sa nevenuje konfliktom medzi súrodencami, a ani deťom v puberte. Autorky ale veľmi dobre rozumejú špecifickosti týchto skupín, takže existujú už aj Súrodenci bez rivality a Ako hovoriť, aby nás tínedžeri počúvali.

4. nič o vlastných chybných návykoch prevzatých z domu. Je častým problémom, že naši omylní rodičia nás naučili mechanizmom, ktoré nie sú zdravé, nakoniec, aj oni boli len deťmi omylných rodičov. Toto však nie je cieľom knihy, a dá sa to nájsť na iných miestach. Nehovoriac o tom, že náš Boh je odborník na pretváranie všelijako dokrkvaných duší.

5. no a nakoniec, nič o tom, že mnohokrát deti prijmeme ako taký “spúšťač,” že vlastne očakávame, že nás vyvedú z miery – a tým ich robíme za naše emócie zodpovednými. A to je celé zle – lebo kto už je zodpovedný za môj hnev? Práve takýto “big picture” o chybách vo výchove mi chýbal. Možno by si autorky vystačili s jedným-dvomi odstavcami, ktoré by celú ich knihu zarámovali. Ale opäť, dá sa to nájsť aj na iných miestach.

Komentár k prekladu:

Je treba povedať, že aj keď knihu preložila detská psychologička, dokonca autorka niekoľkých knižočiek pre deti, miestami sa mi to čítalo veľmi ťažko. Občas som dokonca mala pocit, že preklad editor ani nevidel. Text totiž obsahoval veľké množstvo ťažkopádnych anglicizmov, čo mne osobne klalo oči, keďže z každého takéhoto prekladizmu priam až kričala pôvodina (“Nechala som ho rozprávať, čokoľvek chcel.” Grrrr.“Viac alebo menej opražený toast.” Grrr. “Môže veľmi bolieť, keď niekomu nadávate.”Grrr.) Ale to je len moja profesionálna úchylka…

Autor recenzie: Viki

Bibliografický popis: FABER A. – MAZLISH E. 2012. Ako hovoriť, aby nás deti počúvali [How to Talk So Teens Will Listen] Bratislava : Computer Press, 292 s., brožovaná, ISBN 978-80-26401-65-0.

Knihu si môžete zakúpiť na: http://www.zachej.sk/produkt/1171/ako-hovorit-aby-nas-deti-pocuvali/