Hlava MZV má za to, že Spojené kráľovstvo nesmie pristúpiť na kompromis v otázke západných hodnôt, v opačnom prípade zavládne vo svete “tvrdý systém,” kde “silný požiera slabého.” Johnson má zjavne na mysli ruského prezidenta Vladimira Putina a sýrskeho lídra Bašára Asada a vo svojom prejave zdôrazňuje, že britská vláda má hodiť rukavicu myšlienke “kto je silnejší, ten má pravdu.”
Minister sa domnieva, že Londýn má zaujať “tvrdý” postoj voči Rusku. Uisťuje, že “nemieni prejaviť nerozhodnosť” a na osobnom stretnutí s ruskými kolegami požiada, aby Moskva zastavila bombardovanie Sýrie. Viac než to, podľa Johnsonovej mienky sa má Veľká Británia, nehľadiac na brexit, stať “popredným hráčom” na svetovej aréne a nebáť sa zasahovať do medzinárodných vzťahov. “Musíme priznať, že svet je z mnohých ohľadov nie v najlepšej kondícii. Máme do činenia s kultom autoritárskeho vodcu, s odchodom od demokracie, s veľkou nestabilitou na Blízkom východe od Iraku po Sýriu a Líbyu. Čo má podniknúť Spojené kráľovstvo: triasť sa od strachu a dať si na hlavu vankúš? Samozrejme, že nie,” uvažuje Johnson.
The Telegraph píše, že britské ministerstvo zahraničia je stále viac znepokojené tým, že novozvolený americký prezident Donald Trump plánuje uzavrieť zväzok s Moskvou v Sýrii, čo spôsobí posilnenie “Asadova režimu.” Vladimir Putin vyhlásil včera, že nastala nová éra “spolupráce” s Washingtonom, a urobil predpoklad, že priateľstvo medzi oboma štátmi bude prospešné pre celý svet. Johnson ale trvá na tom, že Británia má aj naďalej čeliť Rusku.
Varuje, že Londýn nemôže “normalizovať” vzťahy s Moskvou alebo “vrátiť sa k predchádzajúcim vzťahom.” “Ako som už neraz opakoval, Rusko môže získať svetové uznanie, keď prestane bombardovať Sýriu, usadí Asada za rokovací stôl a bude presne dodržiavať Minské dohody na Ukrajine,” zdôraznil minister.
Johnson tak pokračuje v spôsobe komunikácie, ktorý sa aplikoval na Západe voči hociktorým slabším partnerom minimálne posledné dve desaťročia. Diktovať, prikazovať, nariaďovať boli zvyknutí západní lídri všetkým vazalským štátom. V tomto smere sa tieto názory ministra zahraničia Veľkej Británie v podstate ničím nelíšia od zavedenej doktríny. Niekde na pozadí však s Johnsových slov cítiť, že štýl zostal síce rovnaký, ale i on sám pochybuje o váhe svojich slov. Británia sa dnes, keď v USA stráca podporu silnejšieho brata pre svoje názory, stáva bezvýznamným štátom, ktorého názormi sa len ťažko budú štáty ako Rusko, Čína či bývalá kolónia India vážne zaoberať.