To sa čoskoro zmení. Nový premiér Ulf Kristersson je pripravený urobiť zásadnú zmenu. Jeho koalícia štyroch strán vypracovala 63-stranovú platformu, nazvanú zmluva Tidö podľa zámku, kde sa koaliční lídri počas rokovaní o nej ukrývali. Zmluva je ambiciózna, skutočne paradigmatická; ak ju Kristersson dokáže realizovať vo všetkých aspektoch, zmení Švédsko hmatateľne a pravdepodobne natrvalo.

Zmluva Tidö je pevne nesocialistický politický dokument. Nie je dostatočne ďalekosiahla na to, aby sa dala označiť za národno-konzervatívnu, ale je prvým míľnikom na dlhej ceste, na ktorej sa Švédi môžu postupne čoraz viac zoznamovať s národným konzervativizmom.

To mi dáva nádej pre moju rodnú krajinu.

Kristersson sa už zaslúžil o vytvorenie skutočnej nesocialistickej vlády. Desaťročia sa švédska pravica krčila v tieni sociálnych demokratov, ktorí krajine vládli nepretržite od roku 1932 do roku 1976. Potom prišlo šesť rokov, počas ktorých si tri stredopravé strany urobili zo všetkého prasačie raňajky, okrem toho, že posilnili sociálnodemokratickú opozíciu.

V roku 1984, dva roky po návrate sociálnych demokratov k moci, bývalý predseda umiernenej konzervatívnej strany Gunnar Heckscher napísal akademickú verziu úmrtného listu nad švédskym konzervativizmom. Vo svojej knihe The Welfare State and Beyond (University of Minnesota Press) zredukoval pravý stred vo švédskej politike na obozretných správcov socialistického sociálneho štátu.

Odvtedy dve stredopravé vlády jeho ambície realizovali. V rokoch 1991 – 1994 viedol Carl Bildt stredopravú vládu, ktorá mala len málo ambícií nad rámec fiškálnej politiky, ktorá umožnila zvýšenie deficitu počas hlbokej recesie. Jeho parlamentná väčšina síce schválila reformu školstva, ktorá vytvorila skromný program voľby školy, ale to bol asi tak rozsah zmien, ktoré urobila.

Po voľbách v roku 94 sa do vlády vrátili sociálni demokrati. Nasledujúcich 12 rokov podriaďovali hospodárstvo úsporným programom a otvorili krajinu dovtedy nevídanému objemu prisťahovalectva. Keď Fredrik Reinfeldt v roku 2003 prevzal predsedníctvo umiernenej strany – v tom čase najväčšej strany pravého stredu – otvorene prisľúbil, že stranu zmení na diétnu verziu sociálnych demokratov.

Podarilo sa mu to. Keď jeho stredopravá aliancia vyhrala voľby v roku 2006, jednoducho pokračoval v politike sociálnych demokratov takmer vo všetkých možných politických oblastiach. Poslušne spravoval socialistický sociálny štát a rozšíril imigráciu do takej miery, že bolo ťažké vidieť hranice Švédska.

Reinfeldt vyhral opätovné voľby v roku 2010, ale jeho ideologický profil pozostávajúci z 90 % sociálnej demokracie a 10 % vody v roku 2014 nezvíťazil. Pod vedením Stefana Löfvéna sa sociálni demokrati a ich podporné strany pustili do práce s otvorenými hranicami prisťahovalectva a železným záväzkom k nekonečnému sociálnemu štátu.

Löfvén vládol sedem neľahkých rokov. Jeho krehká koalícia sa rozprestierala od stredovej strany – ktorá je Švédsku najbližšia k naivným libertariánom – cez zelených socialistov a Löfvénových vlastných demokratických socialistov až po “reformovaných” komunistov na hranici šialenstva. V novembri 2021 sa jeho koalícia rozpadla a on odstúpil. Jeho nástupkyňa, ministerka financií Magdalena Anderssonová, vyzerala byť pripravená doviesť sociálnych demokratov k ďalšiemu volebnému víťazstvu.

Stredopravá opozícia bola slabá a rozdelená. Potom malá liberálna strana vymenila svoju predsedníčku Nyamko Sabuniovú za Johana Perssona, tradičného európskeho liberála. Ten svoju stranu jasne vytiahol z ideologického plota, na ktorom sedela, a pridal sa k ostatným trom nesocialistickým stranám. To sa stalo začiatkom dnešnej stredopravej koalície štyroch strán.

Je to optimistická koalícia, ktorú vedie oživená umiernená strana. Ulf Kristersson, ich líder, sa za svoju ideologickú základňu neospravedlňuje. Dobre spolupracuje s Johanom Perssonom z liberálov a s Ebbou Buschovou, líderkou kresťanských demokratov. Ich tímová práca je nevyhnutná na to, aby sa nová vláda mohla uskutočniť.

Bezpochyby však najväčším dôvodom, prečo je Kristersson teraz novým premiérom, je pôsobivý vzostup švédskych demokratov. Vo voľbách do Riksdagu v roku 2006 získali 2,9 % hlasov. Vo voľbách v roku 2010 ich 5,7 % hlasov vynieslo nad hranicu 4 %, ktorá je potrebná na získanie parlamentných kresiel. V roku 2014 sa ich 20-členná skupina (z celkového počtu 349 kresiel v Riksdagu) viac ako zdvojnásobila, keď získali takmer 12,9 % a 49 kresiel.

V roku 2018 dosiahla SD ďalší míľnik, keď im 17,5 % voličov zabezpečilo 62 kresiel a stali sa treťou najväčšou stranou vo Švédsku. S 20,5 % a 73 kreslami v Riksdagu v týchto voľbách sú teraz druhou stranou po sociálnych demokratoch a najväčšou stranou v stredopravej koalícii.

Na základe svojej veľkosti mala SD neprekvapivo významný vplyv na dohodu Tidö o novej vláde. Dlhý zoznam reforiem zásadne zmení švédsku imigračnú politiku:

1. Polícia dostane širšie právomoci na vykonávanie tzv. domácich hraničných kontrol. To zjednodušene znamená, že bude kontrolovať vízový status ľudí, ktorí sú považovaní za neobčanov alebo sú podozriví, že nie sú občanmi, bez toho, aby na to polícia mala pravdepodobný dôvod.

2. Zintenzívnenie opatrení na ochranu hraníc s cieľom zabrániť “nelegálnemu prisťahovalectvu”. Tento pojem nie je definovaný, ale ministerstvo pre migráciu bude požiadané, aby vypracovalo bielu knihu o tejto otázke vrátane návrhov právnych reforiem na uľahčenie nových politík.

3. Zrušiť premlčanie súdneho rozhodnutia o vyhostení osoby zo Švédska. Je všeobecne známe, že mnoho ľudí, ktorým bolo nariadené opustiť Švédsko, zostáva v krajine nelegálne až do uplynutia lehoty platnosti rozhodnutia o vyhostení.

4. Komplexný program pre reemigráciu, v rámci ktorého by všetky príslušné vládne agentúry spolupracovali na zabezpečení vyhostenia a zvýšení motivácie pre dobrovoľnú reemigráciu.

5. Všetky zákony a predpisy týkajúce sa žiadateľov o azyl budú upravené na absolútne minimum prípustné podľa práva EÚ. 6. Na ďalšie obmedzenie migrácie súvisiacej s azylom vybuduje švédska vláda v zahraničí tranzitné centrá súvisiace s azylom.

6. Ukončenie okamžitého trvalého pobytu pre nových prisťahovalcov. Nová vláda tiež preskúma možnosť nahradiť existujúce víza na trvalý pobyt dočasnými vízami.

7. Zmenené ekonomické stimuly s obmedzením alebo ukončením prístupu k vládnym programom zameraným na rodinné dávky. Zvýšené požiadavky na prisťahovalcov, aby preukázali, že sa dokážu sami uživiť a nie sú závislí od vládnych programov.

Jednou z najzaujímavejších súčastí migračnej politickej platformy novej vlády je návrh na zavedenie tzv. morálnej bezúhonnosti ako dôvodu na vyhostenie. Vysvetľuje to dohoda Tidö:

Osoba, ktorá sa zdržiava vo Švédsku a využíva švédsku pohostinnosť, je povinná prejavovať náležitú úctu k základným švédskym hodnotám a neprejavovať neúctu voči [švédskemu] ľudu. V štúdii sa analyzujú podmienky opätovného zavedenia možnosti vyhostenia cudzincov na základe morálnej bezúhonnosti.

Uvádza sa niekoľko príkladov, ktoré voľne definujú pojem “morálna bezúhonnosť” spôsobom, ktorý sa podobá definícii používanej americkými imigračnými úradmi.

Ak by sa tieto reformy uskutočnili, švédska imigračná politika by sa vydala novou cestou. Vzhľadom na to, že prisťahovalectvo je horúcou témou švédskej politiky už dve desaťročia a že oficiálna prisťahovalecká politika vlády bola doteraz jednoznačne na strane veľkorysosti, ide rozhodne o paradigmatickú zmenu reštriktívnym smerom.

O týchto plánovaných reformách imigračnej politiky sa vo švédskych médiách široko informovalo.

O čom sa však neinformovalo, ale čo sa takmer úplne ignorovalo, je plán reformy kľúčových prvkov sociálneho štátu. S cieľom motivovať k väčšej účasti na pracovnom trhu plánuje nová stredopravá vláda stanoviť ako zásadu pre všetky programy sociálneho štátu, že žiaden jednotlivec nemôže dostávať toľko alebo viac dávok, ako keby pracoval.

Podľa dohody z Tidö by malo byť “finančne výhodnejšie prejsť od nárokov k práci, získať vzdelanie a prevziať viac zodpovednosti v práci” ako naďalej žiť zo štátnej podpory. Reforma vytvorí “strop dávok”, ktorého účinkom je zabrániť tomu, aby akákoľvek kombinácia dávok vyplácaných z daní prevyšovala príjem založený na práci.

Strop na dávky bude kombinovaný so všeobecnou “požiadavkou aktivity” pre príjemcov sociálnych dávok, pričom “aktivita” je definovaná ako účasť na pracovnej sile alebo “spoločensky prospešných činnostiach”.

Myšlienka stropu na dávky je už dlho základom politiky umiernených strán. Ich súčasný predseda a líder stredopravej koalície Ulf Kristersson z nej urobil kľúčový politický cieľ svojej strany na nasledujúce štyri roky. Jeho nadšenie pre túto reformu pramení sčasti z jeho minulosti zástupcu starostu Štokholmu zodpovedného za sociálnu politiku, sčasti z jeho libertariánstva. Keď bol v 90. rokoch predsedom mládežníckej ligy umiernených strán, Kristersson sa preslávil ako neohrozený zástanca prísne obmedzenej vlády s veľmi malými povinnosťami nad rámec minimálnych štátnych povinností.

Dnes už Kristersson nie je ani zďaleka takým doktrinárskym libertariánom ako kedysi, ale zachoval si svoje filozofické preferencie pre nesocialistickú politiku, pre silnejšiu ochranu slobody jednotlivca a pre vládu, ktorá je zodpovedná a obmedzená, a nie nafúknutá a bezhraničná. Prinajmenšom dve strany v jeho koalícii, kresťanskí demokrati a liberáli, zdieľajú tento názor vo väčšej či menšej miere.

Ideologicky sú švédski demokrati menej naklonení prijať fiškálne konzervatívne reformy. Nie sú proti nim, keďže sú stredopraví, ale nekladú na uvedené reformy taký dôraz ako predovšetkým umiernená strana. Príkladom tohto rozdielu v prioritách je, že SD odmietla prijať jeden z hlavných Kristerssonových návrhov na reformu sociálneho zabezpečenia, konkrétne zníženie dávok v nezamestnanosti.

Napriek tomu, že tí, ktorí sú nedobrovoľne bez práce, budú naďalej dostávať rovnaké množstvo peňazí ako doteraz, celkový profil reforiem sociálneho štátu predstavených v dohode Tidö je výrazne konzervatívny. Ak sa tieto reformy uskutočnia tak, ako sa zamýšľalo, zmenia ideologický profil švédskeho sociálneho štátu: jeho programy dávok budú menej nástrojom ekonomického prerozdeľovania – korunného klenotu demokratického socializmu – a viac záležitosťou ochrany v krajnom prípade pre ľudí, ktorí sa nedokážu sami o seba postarať.

Táto zmena nie je dostatočne rozhodujúca na to, aby sama osebe ukončila socialistickú štruktúru sociálneho štátu, ale je vítaným krokom smerom k sociálnemu konzervativizmu. Smeruje rovnakým smerom ako reformný balík, ktorý pre americký sociálny štát vypracovala washingtonská nadácia Heritage Foundation.

Pri tom všetkom je dôležité byť realistom, pokiaľ ide o to, čo môže táto nová vláda urobiť. Na základe toho, čo môže nová švédska vláda dosiahnuť, by sme nemali robiť žiadne príliš ďalekosiahle závery. Jej parlamentná väčšina je taká slabá, že stačí, aby dvaja poslanci Riksdagu zmenili väčšinu z pravicovej na ľavicovú. Aj keď je to nepravdepodobné, nie je neslýchané, že poslanci parlamentu opustia svoju stranícku príslušnosť.

V liberálnej strane je dobre zdokumentovaná skepsa voči vytvoreniu stredopravej vlády na základe podpory Švédskych demokratov. Ak by sa pár týchto skeptikov rozhodlo, že už nemôžu súhlasiť napríklad s imigračnými reformami pod značkou SD, Kristerssonova vláda by mohla mať veľké problémy.

Stranícke prebehy, hoci sú zriedkavé, sa stávajú; riziko je relatívne malé vzhľadom na to, že liberáli budú mať v novom kabinete ministrov. Napriek tomu však tenká parlamentná väčšina prinúti vládu Ulfa Kristerssona k delikátnemu vyvažovaniu.

Jeho chôdza po kladine bude ešte nebezpečnejšia vzhľadom na to, že opozíciu vedú sociálni demokrati. Ich líderka Magdalena Anderssonová je odchádzajúcou premiérkou, ktorá je vo funkcii menej ako rok. Anderssonová, ktorá prehrala svoje prvé voľby na čele strany, bude takmer zaručene pomstychtivá a využije všetky politické triky zo sociálnodemokratického inštrumentária, aby Kristerssonovu vládu zmarila.

Kristersson zasa nie je žiadny nováčik. V politike pôsobí ešte dlhšie ako Andersson. Je pripravený na to, čo môže prísť; otázkou je, či je jeho koalícia dostatočne silná, aby vydržala štyri roky neľútostnej opozície.

Dúfajme, že áno.