Svätý Virgil narodil sa počiatkom ôsmeho storočia z rodu šľachtického v Írsku. Už v útlom veku prenikla srdce jeho láska ku Spasiteľovi takou mierou, že vznešený kresťanský chlapec neznal inej zábavy, než čítanie kníh náboženských, navštevovanie služieb Božích a slyšanie vysvetlovania slova Božieho. V školách vzdelával mladík s príkladnou usilovnosťou ducha svojho i srdce, odriekol sa sveta, túžil po dokonalom osvojení si vedy bohosloveckej, vedy to spasenia, aby sa neskôr venovať mohol službe Božej. Pri neúnavnom štúdiu nezanedbal zbožný mladík ozdobovať dušu svoju bohumilými cnosťami; bol pokorný a prísno zapieral seba. V krátkom čase zaskvel sa základnými vedomosťami svojimi a vznešenými cnosťami vo vlasti svojej medzi poprednými učencami kresťanskými a slúžil im za príklad. Vstúpil do kláštora a bol posvätený za kňaza. Ako mních slúžil za vzor bratom svojim.

Oduševnený za duševné spasenie svoje a bližných svojich opustil vlasť a chcel putovať do Jeruzalema ku hrobu Spasiteľovmu a do Ríma ku hrobom sv. apoštolov Petra a Pavla a potom venovať ostatok života svojho zvestovaniu Evanjelia u tých národov, ktoré boli posiaľ v tmách pohanstva a nevery. V sprievode niekoľkých učených a nábožných mužov, ku ktorým patrili priatelia jeho Lullus a Alto, preplavil sa z vlasti cez more a prišiel na pútnickej ceste svojej do západnej krajiny Frankskej. Pipin, vojvodca z Neustrie, vtedajší hlavný správca domu kráľovského a potomný kráľ Frankský či Francúzsky, ktorý bol zvláštnym ctiteľom výtečných mužov, prijal zbožného pútnika veľmi blahosklonne a obľúbil si ho veľmi pre hlbokú učenosť a zriedkavé cnosti. U dvoru Pipinovho zdržoval sa svätý Virgil za dva roky a osvojil si úplne reči krajinské.

Toho času väznený bol pri dvore kráľa Frankského vojvodca bavorský Utilo. Svätý Virgil prosil Pipina, aby sa nakladalo kresťanskejšie s nešťastným Odilom, ba vymohol mu i slobodu, a nezadlho dosadený bol zase na stolec panovnícky do Bavorska. Pipin prial si, aby rozšírilo sa učenie Kristovo vo všetkých krajinách, ktoré náležali pod zvrchovanú moc jeho. Roku 740 uprázdnila sa stolica biskupská v Soľnohrade, ktorý patril vtedy k Bavorsku. Pipin odporúčal Odilovi svätého Virgila ako muža, ktorý je najsúcejší a od ktorého môže sa s istotou očakávať, že zodpovie požiadavkám osiroteného biskupstva. Odilo vyhovel s radosťou tejto požiadavke, povolal svätého Virgila na dvor svoj vojvodský, vymenoval ho za opáta kláštora ku sv. Petrovi a potom za biskupa do Soľnohradu.

Pokorný sluha Boží prevzal správu opátstva a horlivo plnil úrad svoj, ale hrozil sa mnohých obťažných povinností, ktoré spojené sú s dôstojnosťou biskupskou a zdráhal sa za mnohé roky prijať posvätenie za biskupa. Medzi týmto časom spravoval svätiaci biskup Dolda, ktorý s ním bol prišiel z Írska, záležitosti biskupské v Soľnohrade a svätý Virgil ako opát podporoval ho múdrou radou svojou v riadení kňažstva a veriacich.

Pokorný sluha Boží vždy predstieral, že sa nehodí za biskupa, ačkoľvek bol veľmi nábožný, cnostný a jeden z najučenejších mužov veku svojho. On učil, čo toho času bolo neslýchané, že zem naša má podobu guľatú a že dolejšia polovica jej obydlená je tiež ľuďmi protinožcami .

Svätý Bonifác, apoštol Nemcov, ktorý r. 745 povýšený bol skrze Pipina za arcibiskupa v Mainz a skrze pápeža Gregora II. a III., i Zachariáša (roku 751) za primáša celého Nemecka a Frankska, odpieral veľmi tomuto neslýchanému tvrdeniu, ktoré neskôr dokázali plavci morskí, najmä odokrytím Ameriky, ako skutočne pravdivé. Áno, svätý Bonifác rozhorčil sa veľmi proti svätému Virgilovi pre túto pravdu, lebo on úzkostlivo strážil nad čistotou kresťanského náboženstva, i nazdával sa, že týmto, vtedy celkom novým, nepochopiteľným učením ohrozuje sa viera. On myslel, že svätý Virgil mieni iných, od dosiaľ známych celkom rozdieľnych ľudí, ktorí neboli spasení skrze Pána Ježiša Krista, čo svätý Virgil nikdy netvrdil.

Nevzdelaní ľudia nielen že nechceli tú pravdu veriť o druhých čiastkach zeme našej a o obyvateľoch ich, ktorí tam žijú na druhej strane zemegule našej, ale doliehali na sv. Bonifáca, aby vyhlásil svätého Virgila za kacíra. Sv. Bonifác vyhovel žiadosti ich na toľko, že oznámil vec pápežovi rimskému. Svätý Virgil ospravedlnil sa u pápeža, ktorý bol uspokojený tým, ako vyložil mu svätý učenie svoje; i dal mu požehnanie. Druhú rozopru zapríčinil tiež učený svätý Virgil so sv. Bonifácom. Istý kňaz, ktorý neznal dokonale latinskú reč, vyslovil nesprávne slová, užívané pri sv. krste. Sv. Bonifác vo svätej horlivosti svojej vyhlásil ten svätý krst za neplatný. Svätý Virgil zastával platnosť toho krstu. Oba svätí obrátili sa k pápežovi do Ríma v rozopre svojej. Pápež Zachariáš rozhodol, že krst je platný pod tou podmienkou, keď ten kňaz iba z nezbehlosti v reči nevyslovil do písmeny predpísané slová. Táto rozličnosť mienok týchto svätých mužov nerozviazala sväzok bratskej kresťanskej lásky a svornosti medzi nimi, oni ctili a vážili sa ináč veľmi a horlili za povznesenie cirkve vo veľkej zhode. Konečne na prosby viacej biskupov a veriacich ľudu rozhodol sa svätý Virgil a dal sa vysvätiť za biskupa do Soľnohradu dľa vôle vojvodcu Odila. V dôvere v milostivého Boha nastúpil svätý Virgil so svätým zápalom a horlivosťou prácu svoju biskupskú vo vinici Pána. Žil veľmi prísne.

Popri mnohých prácach, ku povzneseniu kresťanských cností u kňažstva a veriacich konaných, mŕtvil zmyselnosť svoju pôstami a nočnými strážami, a posilňoval ducha svojho ustavičnou modlitbou a čítaním spisov sv. Otcov cirkevných. V prvom roku úradu biskupského posvätil kostol v Ôtingu pri Vagingu, ktorý boli porúčali nepriatelia a ktorý bol vystavil znovu gróf Gúnther z Chiemgavu. Posiaľ bol chrám kláštorný u sv. Petra jediný chrám v Soľnohrade a spolu chrámom biskupským. Keď nestačil pre rastúci počet veriacich, začal svätý Virgil stavať roku 767 na tom mieste, kde dnes stojí chrám biskupský, nádherný chrám s veľkými nákladkami, ktorý bol dohotovený za šesť rokov. Životopisec jeho hovorí, že svätý Virgil postavil vždy v sobotu medzi robotníkov nádobu s peniazmi, z ktorej každý mal si vziať plácu svoju, a že žiaden z nich nemohol si vziať viacej, než zaslúžil. Dňa 24. septembra roku 773 posvätil svätý Virgil s veľkou slávou tento nový chrám biskupský k úcte prvého apoštola tohoto kraja, sv. Ruperta, i dal preniesť z chrámu kláštorského sv. Petra väčšiu časť ostatkov sv. Ruperta a učeníkov jeho, sv. Chunibalda a Giselara do nového chrámu, kde posiaľ odpočívajú. A to urobil svätý biskup tým cieľom, aby budúci biskupi soľnohradskí žive boli upamätovaní na nesmrteľné zásluhy sv. Ruperta a spolu ponúkaní, aby domáhali sa svätosťou života a neunavenou horlivosťou k najvyššiemu cieľu. A svätému Virgilovi neležalo na srdci iba biskupstvo jeho, ale i tie národy, ktoré posiaľ nepoznali Spasiteľa sveta, Ježiša Krista a učenie Jeho božské. Veď hlavne preto opustil vlasť svoju!

I vysielal kňazov svojich do súsedných krajov, do vrchov alpských, aby tam ohlasovali slovo Božie v úbočiach skrytým a bývajúcim pohanom, i zanedbávaným kresťanom. Horliví kňazi jeho vnikali do najvzdialenejších a najneprístupnejších úbočí sňažných Alp a vyhľadávali tam pole pre prácu svoju apoštolskú.

Tak vnikli kňazi jeho do rozličných pobočných úvalov a našli tam v divoromantickom kraji medzi hoľami a sňažkami liečivé vody, ktoré dnes známe sú ako kúpele Gastein po celej zemi, kde každoročne premnoho nemocných nachádza úľavy alebo i uzdravenie. I bane na rudu železnú dal svätý Virgil v tom kraji otvoriť a kopať železo a tieto bane stály sa požehnaním pre celú krajinu. Tak staral sa svätý Virgil nielen o duševné spasenie bližných, ale i o hmotný blahobyt ich.

V terajšom Korutánsku bývali toho času Slovinci pod panovníkom svojim Borutom. Roku 748 oborili sa na nich divokí Avari, ktorí obývali časť Panónie . Borut nemohol im odolať, pozval na pomoc Bavorcov. Títo premohli Avarov, zahnali ich na Východ a urobili si odvislými Slovincov. Vojvodca bavorský Thasilo II., ktorý poskytol pomoc Borutovi, bol s krajinou svojou podriadený Pipinovi Krátkemu a preto patril pod vrchnú vládu kráľov Frankských.

Syn Borutov Charastus a synovec  Chetumar odvedení boli s mnohými vznešenejšími Slovincami z Korután do Bavorska, ako záložníci . Po smrti Boruta roku 750 dosadil Pipin za vojvodcu do Korután syna jeho Karata a po skorej smrti jeho, roku 753, Chotimíra a zaviazal si ich prísahou vazalskou. Oba boli obrátení počas bývania svojho v Bavorsku na vieru kresťanskú a usilovali sa rozširovať ju tiež i v Korutánoch. I poslali vyslancov ku sv. biskupovi Virgilovi s prosbou, aby prišiel do Korután s kňazmi, ktorí znajú slovanskú reč, i aby ohlasovali Evanjelium pohanom, utvrďovali vo viere kresťanov, odstránili povery, privádzali do lona cirkve rozkolníkov a bludárov a vôbec starali sa o rozšírenie a upevnenie pravého náboženstva v tej krajine. Svätý Virgil nemohol osobne ísť do Korután pre mnohé práce svoje v biskupstve, ale s radosťou poslal dvoch nábožných a skúsených kňazov Lupa a Majorana, ktorí roznášali s pomocou Božou svetlo Evanjelia po celej krajinke a nahovorili vojvodcu Chotimíra, že sa dal privteliť s poddanými svojimi ku biskupstvu soľnohradskému. Keď sa to stalo, poprosil nábožný vojvodca svätého Virgila, aby sám osobne prišiel do Korután a tam prehliadol stav cirkve.

Ale svätý Virgil mal pred sebou inú cestu a preto poslal miesto seba krajinského biskupa Modesta v sprievode niekoľkých kňazov a diakonov, medzi ktorými vynikali zbožní kňazi Pato a Beginbert. Biskup Modestus usadil sa v Korutánsku a pracoval neúnavne s kňažstvom svojim vo vinici Pánovej na jednote v učení a zachovávaní pravidiel opravdivé kresťanského života. Keď biskup Modestus po niekoľkých rokoch v Korutánoch zomrel, prosil zase vojvodca Chotimír svätého Virgila, aby prišiel do zeme jeho. V okolí Soľnohradu povstali boli nepokoje, poslal preto svätý biskup iba viacej kňazov pod dozorstvom Latina do Korután, a konečne išiel i sám na dvor Chotimírov. Kadekoľvek išiel, vítaný bol s veľkou radosťou ako apoštol, a bol i takým pre Korutány.

Staval kostoly a chrámy, posviacal ich, ohlasoval slovo Božie ľudu, navštevoval nemocných a udeľoval im útechu nebeskú. Tak precestoval celú krajinku po všetkých mestách, mestečkách a dedinách a usporadoval všetky duchovné záležitosti, i odstraňoval prekážky, ktoré sa stavali v cestu rozkvetu cirkve. Na cestách svojich apoštolských prišiel svätý Virgil až na hranice Panónie a pohol vojvodcu bavorského Thasila k tomu, že založil slávný kláštor  Kremsmúnster, ktorý stal sa Hornému Rakúsku, a zvláštne tak zvanej «Komore soľnej», opravdivým požehnaním, z ktorého podnes Benediktíni rozširujú s neunavenou pilnosťou požehnanie Božie po celom okolí. Po návrate svojom s ciest apoštolských do Soľnohradu pospiechal svätý Virgil do Dingolfingu na zhromaždenie biskupov, aby tam prispel k spasiteľným uzavretiam vysokou učenosťou a skúsenosťou svojou. Vojvodcovi Thasilovi II. bol svätý biskup radcom a úprimným priateľom, i zachránil ho pred mnohým zlým a zadržal ho výstražným slovom svojím od niejedného nepredloženého kroku. Vážnosť jeho vzrastala vždy viac a viac u veriacich, kňažstva a mocnárov skrze dobrotivosť jeho, pokoru a svätú horlivosť. A dobrý ľud zveleboval biskupa svojho už za života jeho ako svätého. Za tridsať rokov apoštoloval svätý Virgil medzi Nemcami a Slovanmi. Ešte raz precestoval biskupstvo svoje soľnohradské, ponavštevoval všetky farnosti, usporadúval v nich bežné záležitosti, napomínal veriacich ku kresťanským cnosťam a svätému životu.

Na zpiatočnej ceste do Soľnohradu napadla ho nemoc. Keď sa priblížil ku krásnemu mestu, kde bol spôsobil toľko dobrého, zaliali sa oči jeho slzami v predtuche blízkej smrti, i zvolal:

„Tu je miesto odpočinku môjho, tu chcem bývať večne!“

I pripravil sa skrúšeným prijatím sviatostí na odchod do blaženej večnosti, dokončil bohumilý a účinlivý život svoj dňa 27. novembra roku 780. Telo jeho bolo pochované v chráme biskupskom, ktorý sám vystavil. Pápež Gregor IX. vriadil ho roku 1232 do počtu svätých. On je patrónom zemským v južnom Tyrolsku, kde je dnes zasvätený sviatok. On je i patrónom biskupstva Salzburg a ostatky jeho odpočívajú posiaľ pod hlavným oltárom velebného dómu  v Soľnohrade.

Svätý Virgil narieknutý bol nerozumným ľudom z kacírstva, keď hovoril pravdu, ktorú nemohli pochopiť, ba sám metropolít jeho, sv. Bonifác, udal ho v horlivosti svojej za čisté učenie cirkvi u pápeža ako novotára. A hľa, svätý Virgil znášal pokojne to nespravodlivé narieknutie, a nenarušil priateľstvo svoje v spore so sv. Bonifácom. On riadil sa dľa Evanjelia a naučil sa byť tichým a pokojným, lebo poznal zo slov Krista Spasiteľa, ako bude zachádzať spravodlivý Boh s tými, ktorí odpúšťajú bližným svojim a sú krotkého srdca. Kresťan, nasleduj svätého Virgila v milovaní pokoja!

Sv. Ján Chrysostomus hovorí:

„Pokoj býva živený pri prameni svätej lásky, on je počiatkom viery, stĺpom spravodlivosti, najprimeranejšou zárukou budúcej nádeje; on spojuje prítomných, zjednoťuje pozemskosť s nebesami, a ľudskosť s božstvom.“

Svätý Virgil zatúžil, aby bol pochovaný v tom meste a síce na posvätnom mieste, kde za života verne slúžil Bohu a svedomite účinkoval na vinici Pánovej. To miesto, kde pochovávané bývajú telá mrtvých kresťanov, nazývame cintorín, miesto odpočinutia, a označuje sa tým, že  ako semeno, zasiate na poli, časom svojim zase vychádza zo zeme a rastie, tak i telá mrtvých, ačkoľvek v tom poli Božom sú pohrobené k odpočinku, predsa v deň súdny povstanú všetky zase zo zeme. Na takomto poli Božom, na posvätenom mieste, má i každý kresťan priať si, aby bol pochovaný k odpočinutiu po prácach života pozemského. A prečo?

Také miesta svätené bývajú posvätnou vodou, a toto svätenie spôsobuje veľkú radosť dušiam v očistci, ktorých telá sú pochované na tom mieste a odpočívajú. Áno, tie duše, ktorých telá odpočívajú na tom mieste, bývajú účastné všetkých omší, ktoré konávajú sa v blízkom chráme. A tiež modlitby, konané na hroboch skrze veriacich, prinášajú veľký úžitok dušiam tých, ktorých telá tam práchnivejú. A konečne sv. patrónovia toho posvätného miesta orodujú obzvláštne u Boha za tie duše. Cirkev zabraňuje pochovávať nehodných na posvätné miesta, a to za pokutu pre veľký zločin a nekajúcnosť. Už v Starom Zákone predpovedal prorok Jeremiáš o bezbožnom kráľovi Joachimovi :

„Pochovaný bude pohrebom osličím a bude vyvrhnutý zhnilý z brán Jeruzalemských.“

Ten prorok chcel povedať, že taký nie je hoden, aby bol pochovaný počestne ako druhý človek, ale ako nerozumný zver. Z tohto vidno, jak posvätné sú kresťanské hroby. A ako chcú pochovávať za časov našich „osvietenci“  a „slobodomyseľníci“? Im zavadzajú cintoríny , ako zavadzajú im chrámy Božie. Oni chcú páliť mŕtvoly, ako to činili niekedy pohania. I po tomto poznávame ich, že sami súc pohania, rozširovať domáhajú sa zase pohanské mravy a obyčaje medzi kresťanmi. A preto, katolíci, dajte si pozor, aby ste neboli zvedení hlučnými slovami „osvietencov“  ku novému pohanstvu!

Odprevádzajte pobožne mrtvých svojich na posvätné miesta k časnému odpočinku, modlite sa za blahoslavené vzkriesenie ich k životu večnému,  a pri tom rozpomínajte sa, jak márný a pomíňajúci je život ľudský, i rieknite pri pohľade na ležiaceho na márach sami k sebe:

„Dnes tebe, a zajtra mne! „

Karol Jerguš