Raz počul matkin povzdych: „Čo z teba bude?“ Túto otázku ohľadom svojej budúcnosti ako dieťa predložil Nebeskej Matke a odpoveď dostal vo farskom kostole v Pabianiciach. Zjavila sa mu s dvoma korunami a spýtala sa, či ich chce. Biela znamenala vytrvalosť v nevinnosti, červená mučeníctvo. Keď povedal „Chcem!“, Panna Mária sa naňho milo pozrela a zmizla. Od tejto chvíle bol Rajmund zamyslenejší.

Od 13 rokov študoval vo františkánskej škole v Ľvove. Mal značný talent, vynikal v matematike a fyzike a bol obľúbeným spolužiakom. V 16 rokoch požiadal o prijatie do noviciátu, ktorý začal 4. septembra 1910. Zároveň dostal meno Maximilián. Pri večných sľuboch 1. novembra 1914 prijal meno Mária. Predstavení ho poslali študovať do Ríma, odkiaľ sa vrátil s dvoma doktorátmi.

V Ríme si pri kontakte s mládežou z rôznych krajín uvedomoval, že horšie než dočasné zajatie je otroctvo hriechov, v ktorých sa nachádzajú milióny duší. Tam ho napadla myšlienka založiť „Milíciu Nepoškvrnenej“ – Rytierstvo Nepoškvrnenej. Inauguračné stretnutie sa konalo 16. októbra 1917 so šiestimi spolužiakmi a bol schválený program. Podmienkou členstva bolo úplné odovzdanie sa Nepoškvrnenej ako nástroj v jej rukách a nosenie tzv. zázračnej medaily, ktorú sama požiadala raziť pri zjavení 27. novembra 1830 Kataríne Labouré.

Kňazské svätenie Maximilián prijal 28. apríla 1918 u sv. Ondreja de la Walle od kardinála B. Pompiliho.

Vo veku 26 rokov si pri rekolekcii zostavil životné pravidlá s cieľom „dosiahnuť čo najväčšiu svätosť.“ Jeho prvou snahou bolo vlastné posvätenie, lebo iba z vlastnej plnosti možno rozdávať druhým. Úspech videl vo vyhýbaní sa hriechom, najmä vylúčiť zo života smrteľný hriech a často prosil Nepoškvrnenú o milosť sily na prekonanie všetkého, čo pochádza od jej nepriateľa, ducha lži.

Pre seba aj iných vytvoril neomylný vzorec svätosti: v = V, kde malá ľudská vôľa „v“ sa ztotožnila s Božou vôľou „V“, čo podľa neho znamenalo svätosť.

Do Poľska sa vrátil koncom júla 1919 a začal v Krakove prednášať filozofiu a dejiny Cirkvi. Hoci trpel tuberkulózou a jeho zdravotný stav bol slabý, pokračoval v práci. Vo vydávaní časopisu „Rytier Nepoškvrnenej“ dosiahol za päť rokov náklad až 65-tisíc výtlačkov. Z Grodna sa presťahoval do nového kláštora Niepokalanów, ktorý bol vysvätený 7. decembra 1927. O dva roky neskôr založil malý misijný seminár. Misijnú činnosť však nechcel odkladať a po návšteve Lúrd odcestoval 26. februára 1930 so štyrmi spolubratmi do ďalekého východu cez Stredozemné more a Indický oceán.

Cestou sa učili jazyky a plánovali vydávať „Rytiera“ v čínštine a japončine, čo im biskup v Port Saide schválil. Do Japonska dorazili 24. apríla 1930 do Nagasaki, kde ho privítal biskup Január Hayasaka. Po mesiaci potvrdil, že majú tlačiareň a začínajú vydávať japonského „Rytiera“. V lete sa Maximilián musel vrátiť na provinciálnu kapitulu do Poľska, no aj za nepriaznivých okolností časopis vychádzal.

O niečo neskôr otvoril japonský Niepokalanów na úpätí hory Hikosan a nazval ho „Mugenzai no Sono“ – Záhrada Nepoškvrnenej. V roku 1931 založil noviciát a do piatich rokov aj malý seminár. Za jeho úsilie formovať miestnych adeptov získal podporu pápeža. Tlač považoval za dôležitý prostriedok šírenia viery aj medzi neveriacimi. Náklad časopisu v Japonsku vzrástol do roku 1936 na 63 500 výtlačkov.

Koncom mája 1932 odcestoval z Japonska do Indie, kde získal povolenie založiť kláštor pri Arnakulame, ale bol po čase povolaný späť do Japonska. Snažil sa tiež zakladať kláštory v Číne a Kórei.

Život Maximiliána Kolbeho sprevádzal zázrak stagnujúcej choroby. Aj keď trpel tuberkulózou pľúc, ktorá postihla štyri pätiny jeho pľúc a mal vysoké teploty, jeho stav sa desiatky rokov nezmenil. Lekár Pavel Nagai bol ohromený touto nezvyčajnou stabilitou, ktorú Maximilián vysvetlil svojou vierou a modlitbou k Nepoškvrnenej.

V roku 1936 sa vrátil do Poľska. V decembri toho istého roku zasvätil celý svoj rehoľný rád Nepoškvrnenej. Do dvoch rokov vydával „Rytiera“ v latinčine pre viaceré krajiny.

V roku 1939 pred vypuknutím vojny hovoril o období utrpenia, ktoré nazýval „tretím obdobím života.“ Zdôrazňoval, že netreba sa báť vstúpiť do tohto obdobia, lebo utrpenie prijaté s láskou nás priblíži k Nepoškvrnenej a vyprosí milosti potrebné na spásu a posvätenie duší.

Sám túžil po mučeníctve so slovami: „Túžim, aby som pre Nepoškvrnenú bol rozdrvený na prach.“

V polovici septembra 1939 obsadili Nemci Niepokalanów a 19. septembra začal transport jeho obyvateľov do Nemecka vrátane Maximiliána Kolbeho. Prešli väzením v Lamsdorfe, Amtitzi a Ostrzeszove, odkiaľ boli 8. decembra prepustení všetci rehoľníci. Maximilián sa vrátil do vyplieneného Niepokalanówa a pokračoval v horlivej službe, pomáhal bezdomovcom, medzi ktorými bolo 2000 Židov, otváral dielne a delil sa s nimi o základné potreby. Na začiatku februára 1940 vyšiel o nich článok, no nové zatýkanie sa začalo zvažovať až koncom roka.

Gestapo prišlo pre Maximiliána 17. februára 1941 počas diktovania kapitoly mariánskej knihy. Väznili ho vo Varšavskom Pawiaku, kde sa kvôli napadnutiu dozorcom zhoršila jeho pľúcna choroba.

28. mája bol prevezený do Osvienčimu, kde dostal číslo 16670 a pracoval v rôznych ťažkých prácach. Bol hrozne bitý a týraný, no napriek utrpeniu sa obetoval pre druhých.

Koncom júla 1941 ušiel z bloku 14 mladý Slezan Jan a keďže nebol chytený, nacisti rozhodli, že za neho zomrie 10 väzňov hladom. Medzi tými mal ísť na smrť František Gajowniczek, ktorý plakal, že opustí manželku a deti. Vtedy statočný Maximilián Kolbe vystúpil pred veliteľa a požiadal, aby ho vymenili za neho. Veliteľ súhlasil, keďže Kolbe bol kňaz. V žalári smrti vydržal dva týždne bez jedla a vody, ktoré vyplnil modlitbou a pokojom.

14. augusta bol usmrtený fenolovou injekciou. Svedectvá hovoria, že vyzeral ako živý a žiaril. Na druhý deň bol spálený v krematóriu. Pápež Pavol VI. ho blahorečil 17. októbra 1971 a Ján Pavol II. ho 10. októbra 1982 kanonizoval.

Svätý Maximilián Kolbe, prosím, oroduj za nás.

Článok pôvodne vyšiel na portáli Svatecdna.sk.