Silvín sa potom odobral do Belgie, kde mnoho ľudu pre Boha získal, lebo obyvatelia tam vôbec neznali ešte vieru kresťanskú, on im však kázal slovom a príkladom. Keď sa teda zmáhala viera v tejto zemi, ľudia tejto krajiny milovali napospol Silvína ako otca a ctili ho ako nejaké knieža, a to so všetkým právom, lebo on prevyšoval vrstovníkov svojich pokorou, svätosťou a dobrými skutkami. Zvlášť rád konal pohostinstvo, cudzích a pocestných rád prijímal do svojho príbytku, umýval im podľa vtedajšej obyčaje nohy, dával im jesť, čo mal najlepšieho, nie jednému daroval i vlastný svoj odev. On veril v slová Pána:

„Čo ste učinili najmenšiemu, mne ste učinili“.

A nasledoval Spasiteľa, ktorý, súc najbohatší, najchudobnejším stal sa z lásky k nám. Čo v hotovosti mal, rozdal chudobným, ani najmenej sa nestarajúc, z čoho sám žiť bude. Držal sa slova Božieho, ktoré hovorí:

„Nestarajte sa o budúci deň, budúci deň bude zase mať pre seba nové starosti. Dosť na tom, že má každý deň starosť svoju.“

Pohŕdal svetom, majúc všetko za pominuteľné a len krátky čas trvajúce, za to ale miloval Boha z celého srdca, aby dosiahol života večného. V pokore svojej konal púte na rozličné miesta k pozostatkom svätých, aby tých vzýval o ich príhovor, lebo sa domnieval, že sám od seba, spasenia dôjsť nemôže, ak svätí nebudú prihovárať sa za neho. Konal on tiež ďalekú a obťažnú cestu až do Svätej zeme a navštívil tam miesta, na ktorých Spasiteľ náš žil a trpel, keď takto najvrúcnejšej žiadosti života svojho vyhovel, poznove vrátil sa do svojej vlasti. Pri všetkých nebezpečenstvách tak ďalekej cesty nemal Silvin ani toho najmenšieho strachu, svätý anjel strážca sprevádzal ho, tak že sa mu nikde nič zlého nestalo.

Spisovateľ života tohto svätého vraví, ďalej o ňom: Bol však muž tento otcom sirôt, pomocníkom vdov, ochrancom panien, ozdobou mníchov, šíriteľom mieru, múdry v reči, svätý v skutkoch, lebo čo ústami ohlasoval, to najprv skutkami ukazoval. Všetko, čo obetoval Pánu a všetko dobré, čo neprivlastňoval sebe, lež milosrdenstvu Božiemu. Z imania po svojich rodičoch a z pobožných príspevkov vystaviť dal tiež dva kostoly. Bol on muž prísneho sebazaprenia, cez mnohé roky ani chleba neokúsil, lež len zeleninou a ovocím sa živil. Odev jeho bol jednoduchý, chudobný a hrubý,  nechcel on pripočítaný byť k tým, o nich čo praví Pán:

„Tí, čo sú odiatí v rúcho mäkké, na dvoroch kráľovských sú.“

Spával obyčajne na holej zemi, alebo na doske. Keď Silvín po tak svätom živote onemocnel, neprestával chváliť Boha a neúnavne napomínať všetkých, ktorí prichádzali k nemu, aby pamätali na deň smrti svojej, hriechu sa vždy varovali a po ceste spasenia kráčali. Na Bielu sobotu videl anjela Božieho prichádzať pre seba, tešiac sa tomuto prekrásnemu zjaveniu, zvolal hlasno k prítomným: „Hľaďte anjeli  Boží sú u nás! Aj hľa, anjeli Boží sú medzi nami!“  Takto zvolajúc, usnul sladko v Pánu.

Smrť svätého Silvína v pamäť uvádza iného muža, ktorý keď umieral dcére svojej vravel, že diabol u jeho postele stojí. Človek tento cez celý život svoj vždy len klial, a ešte aj vtedy, keď už smrť na jazyku mal, o mamone hovoril. Príčinou jeho smrti bolo špatné lakomstvo. Málo ktorý človek slobodný je od lakomstva. Najdivnejšie však pri tom, že to málo kto uznáva, každý sa všelijako vyhovára, z hriechu tohto sa nespovedá, ani proti nemu nebojuje. Nemysli, že len ten je lakomec, kto kradne a podvádza, aby zbohatol, lež každý človek, čo pozemské statky viacej, než Boha. Keď teda v nedeľu a vo sviatok radšej budeš pracovať, aby si peňazí vyrobil, než by si mal isť do kostola, si lakomý. Keď sa nemodlíš, aby si len skorej ku práci prišiel, alebo keď medzi modlitbou vždy len na prácu myslíš, si lakomý. Keď pri remesle klameš, šudíš, spolu remeselníkovi výrobku nepraješ, alebo zákonitým poplatkom vyhnúť chceš, si lakomý.   Keď  ťa škoda na majetku viac mrzí, než to, že si zhrešil, alebo keď sa snažíš radšej mat deti bohaté, než dobre vychované, si lakomec. Keď ti je milší boháč, aj keď je on človek darebný, než cnostný nádenník, si lakomec. Písmo sväté však predstavuje lakomstvo čo modloslužbu, preto že lakomec časné statky alebo peniaze učinil bohom svojím, ktorému sa klania, na ktorého vždy myslí, ktorého za žiadnu cenu stratiť nechce a ktorého miluje z celého srdca a zo všetkej sily svojej. Darmo sa tešíš tým, že sa kedy vtedy modlíš a do kostola chodíš. Židia sa tiež klaňali Bohu pravému, zároveň však vedľa Boha pravého mali bohov falošných. Boh ale vravel:

„Nebudeš mať bohov iných vedľa mňa.“

Kam vede lakomstvo, to vidíš na Judášovi. Proti lakomstvu je najlepší prostriedok spokojnosť. Ľudia by sa vôbec nemuseli natoľko po zárobku zháňať, keby seba a svoju rodinu vo všetkom obmedziť chceli. Prostredné stavy však chcú po dnes všetko robiť za boháčmi a najnižší chcú sa vo všetkom rovnať strednému. Tu im však nikdy nič nestačí, ani stačiť nemôže, musia preto vždy len na to myslieť, ako by si narobili peňazí, napokon sa dopúšťajú nespravodlivosti, robia dlhy, koniec však všetkého tohto je zlý. Mnohí sa vyhovárajú tým, že majú veľkú rodinu. Pán Boh však žiadneho neopustí, kto sa modlí a usilovne pracuje, mnohého Boh preto do biedy pohrúžil, lebo všade pomoci hľadal, len u Bolia nie. Svätý Silvin rozdal všetko chudobným a nikdy nemal starosti, ako bude živý, lebo dúfal v Boha. Keď sa ale otec rodiny domnieva, že musí v nedeľu pracovať, luhať, drevo v hore kradnúť , deti po žobraní posielať, alebo do služby dávať na také miesta, kde za peniaze cnosť predávajú a týmto spôsobom chce sa s rodinou živiť, ten vypovedal službu Pánu Bohu,  nedôveruje v Boha a ničoho nechce od Neho, ten si chce sám pomôcť, lež proti vôli a prikázaniam božským. Tu nastáva potom úplné lakomstvo, ktoré priviedlo človeka pod moc diabla.

Karol Jerguš