„Dobrá pôda prináša skrze mnohú trpezlivosť bohaté ovocie. A skutky naše nie sú dobrými, keď odovzdane neznášame chyby bližného. Čím väčšie sú pokroky, ktoré niekto učinil, tým väčšie príkrosti nachádza v živote, ktoré treba mu trpieť, lebo, čím viac vzdiaľujeme sa sveta, tým viac vzrastá i nenávisť sveta proti nám. Preto stáva sa, že najviac z tých ľudí, ktorých vidíme činiť dobré, namáhajú sa pod ťarchou utrpenia, lebo veď oni vzdiaľujú sa žiadostí pozemských, a predsa bývajú trýznení tvrdými bičmi. Ale oni prinášajú dľa slov Pánových hojné ovocie vo všetkej trpezlivosti, a keď znášajú utrpenie, dosahujú skrze utrpenie svoje svätý pokoj a následkom toho bohaté uspokojenie. Tak tlačené býva hrozno a premenené na oduševňujúce víno.

Tak dáva vytláčaná oliva šťavou svojou mastné oleje. Tak nadobudne sa raž na humne. A tak, kto chce byť oslobodený celkom od chýb svojich a víťaziť nad nimi, ten nech sa usiluje znášať v pokore bič očisťovania, aby mohol dostať sa čistejší a posvätenejší ku sudcovi, keď očistil ho oheň utrpenia. A Gregor Veľký pokračuje v životopise svätého Servulusa:

„Pri krytej chodbe, ktorá vedie do chrámu svätého Klementa, bol živý istý muž, ktorému meno bolo Servulus. Mnohí z vás znali ho, ako tiež i ja znal som ho. On bol chudobným na statky časné, ale bohatým na zásluhy. Dlhá nemoc sužovala ho, keď od narodenia až do konca života svojho, lámkou trápený polihoval. On nemohol ani stáť, ani posadiť sa na lôžku, ba ani ruku povzniesť k ústam, áno ani len obrátiť sa s jednej strany na druhú. Jeho obsluhovali matka a bratia jeho. A čo dostal ako almužnu od dobrých ľudí, to rozdával rukama matkinými druhým chudobným ľuďom.“

„On nepoznal ani písmená, a predsa kúpil si sväté Písmo. A keď niekto navštívil ho, prosil, aby mu z neho niečo prečítal. Takýmto spôsobom naučil sa naspamäť celé sväté Písmo, a tak poznával vždy dôkladnejšie milosti Božie. Za bolestné trápenie ďakoval vrúcne Bohu a neprestával vo dne i v noci chválospevami oslavovať Boha. Keď sa blížil čas, že veľká a nepremožiteľná trpezlivosť jeho mala dostať odmenu, zväčšovala sa bolesť jeho so stupňa na stupeň.“

„Teraz blížila sa smrť s predznakmi svojimi a zjavovala sa posvätenej duši jeho. O pol noci dal vzbudiť cudzincov, ktorých podporoval almužnou svojou a prosil ich, aby s ním prespevovali žalmy za blahoslavený odchod z tohoto sveta. I spieval s nimi, ačkoľvek už zomieral. Naraz prestal, naslúchal a potom zvolal s veľkým namáhaním:

„Ticho, ticho! Či nepočujete chválospevy nebeské?“

„A keď tak hlasno zvestoval chválu Božiu, počula čistá, všetkých pút zemských pozbavená duša jeho plesanie nebeské nadzemskej rozkoše Božej, a pohrúžený do tohoto spevu nebeského, ktorý vnímal vnútorným smyslom, vypustil dušu svoju.“

„Odrazu naplnila sa izba takou ľúbeznou vôňou, že tu prítomní občerstvili sa neobyčajným spôsobom a naplnení boli potešujúcou nádejou, že odletivšia duša vošla do blahoslavensta. Medzi prítomnými bol jedon z bratov našich, ktorý ešte dnes žije, a ktorý nie ináč, než s radostnými slzami dosvedčuje, že tá ľubovôňa tak dlho občerstvovala ich, dokiaľ mŕtvola pochovaná nebola.“ To stalo sa sa ku koncu šiesteho storočia.

A Gregor Veľký dokončuje tento životopis svätého Servulusa takto:

„Pohliadnite, akou krásnou smrťou sišiel Servulus z tohoto sveta, ktorý tu na zemi znášal bič skúšky s dobrou vôľou! On bol podľa slov Pánových dobrou pôdou, ktorá vydávala úžitok v trpezlivosti a ktorý zbrázdený bol pluhom súženia i dostal sa k bohatej žatve odmeny. Rozvažujte, najmilší bratia, aké výhovorky budeme môcť predniesť pred prísnym súdom Božím my, ktorí sme dosiahli ako dočasné majetky tak zdravé ruky, a predsa nedbalí sme vo vykonávaní dobrých skutkov, keď tento chudobný, rukama hýbať nemohúci muž, vykonávať mohol prikázania Božie?

Nebude treba, aby Boh postavil k zahanbeniu nás, a to proti nám, svätých apoštolov, ktorí kázaním uviedli do neba so sebou celé zástupy kresťanov, ani to, aby postavil proti nám svätých mučeníkov, ktorí vycedili krv svoju a otvorili si tak prístup do neba. Čo riekneme, keď niekdy uzreme tohoto Servulusa, ktorého cez celý život trvajúca nemoc predsa k vykonávaniu dobrých skutkov nemohla urobiť nečinným?

Ostatne vidíme tiež, že súženia nemoci, keď trpezlivo ich znášame z lásky ku Ježišovi, ktorý znášal na kríži bolesti hriechov našich, sú dostatočné, aby mohly učiniť nás blahoslavenými. Svätý Servulus bol žobrákom a nemocným dľa tela, ale boháčom a zdravým na duši svojej, ale ja poznám boháčov, ktorí obťažení sú zlou chorobou na duši, ktorí majú mnoho statkov, ale zle užívajú ich, sú to lakomci.

Svätý Servulus vyobrazuje sa v rúchu žobráka, ako leží so zopätými rukami na zemi v sieni, nad hlavou jeho je na stene znamenie kríža, na tvár jeho padajú lúče svetla milosti Božej.Veľká chudoba a ťažká bolestná nemoc od narodenia až do smrti sužovali svätého Servulusa a skúšaly trpezlivosť jeho. A hľa, on nikdy neponosoval sa, nešomral, nezúfal, ale zveleboval milostivého Boha chválospevami.

Kresťan, porovnaj utrpenie svoje s trpezlivosťou tohoto veľkého svätého! Jak zahanbuje trpezlivosť jeho a odovzdanosť do vôle Božej ponosovanie sa tvoje na chudobu, na opovrhovanie od sveta, na nemoc! Sv. Chrysologus hovorí:

„Kristus je chudobným, hanbime sa. Kristus je pokorným; hanbime sa.

Svätý Servulus bol spokojný s chudobou svojou, áno almužny, ktoré dostával od dobrých ľudí, rozdával chudobnejším od seba. Jak zahanbuje on tých kresťanov, ktorým nadelil milostivý Boh majetky a sú – lakomí. Lakomí ľudia podobajú sa havranom, strakám a vranám. Títo vtáci odnášajú všetko, čo sa blyští, ako zlaté peniaze a veci, sklo, črepy porcelánové, do hniezda svojho. Ačkoľvek nemôžu zúžitkovať tieto veci, predsa túžia po nich, žiadajú si mať ich, aby ich mali. A tak kradnú podobné veci.

Podobne robia lakomci. Lakomý človek má radosť iba v majetku pozemskom, vysoko cení iba dočasné veci, on opovrhuje vyššími, duševnými pokladmi. Lakomstvo ponúka človeka k nadobývaniu majetku, ku klamstvu, ku krádeži, k nespravodlivosti. Lakomstvo podobá sa v účinkoch svojich ohňu. Čím viac dreva prikladáme na oheň, tým väčší býva požiar, tým viac chce mať dreva. Lakomec býva ukrutným nielen proti bližným, ale i proti sebe samému.

V Londýne zomrel žobrák hladom. Keď za viacej dní nevychádzal z izby, hľadali ho súsedia a našli na kostru vyschnutého ležať na biednom lôžku mŕtveho. V izbe objavili sedemnásť zvrchlíkov, šestnásť kabátov, devätnásť párov čižiem, 175.000 frankov hotových peňazí, ktoré posledné nachádzali sa pod slamou na posteli. Či tento človek nebol ukrutný oproti sebe? A prečo? Preto, že bol lakomý. Lakomstvo zvádza ľudí k najväčším zločinom.

Roku 1865 prišiel podomový kupec s deväť ročnou dcérkou ku roľníkovi v nemeckom meste St. Georgen, aby prenocoval u neho. Keď roľník uzrel pekné látky kupcove a peniaze, uzavrel z lakomstva, že so ženou svojou zavraždia ho. A skutočne zabili sekerou kupca a vyvliekli von z domu mŕtvolu. Dievča kupcovo spalo v súsednej izbe a spozorovalo vraždu. Toto dievča chceli lakomci hodiť do zakúrenej peci, aby neboli prezradení. Keď kúrili pec, vyskočilo dievča oblokom na ulicu a rozpovedalo vec žandárovi, ktorý práve išiel pomimo. Neľudskí vrahovia boli poviazaní a odvedení k súdu.

Tu zase iný príklad! V jari r. 1618 prišiel mladý poľský vojak do hostinca v meste Pultave. Zdalo sa, že bol dobrej vôle. Na stôl položil mešec peňazí a požiadal hostinského, že by schoval mu ich do rána. Pri večeri žartoval sa, potom uložil sa spať. Hostinského trápilo, čo môže byť v tom mešci, či ozaj zlato alebo striebro alebo iba medence? Lakomec nemal pokoja, kým neotvoril mešec. A hľa, boli v ňom samé dukáty. Zo zvedavosti vzišla žiadostivosť a z tejto ukrutnosť. Hostinský s manželkou prekľali nožom vojaka v posteli a mŕtvolu jeho zakopali vo dvore. K ránu vrátila sa dcéra hostinského domov a spytovala sa na brata, s ktorým včera sa zhovárala. Rodičia okríkli ju:

„Čo-že hovoríš, či pred rokmi nezomrel na bojisku?“ Dcéra zvolala:

„Nie, nie; on prenocoval u vás!“ I opísala postavu jeho, rúcho a zbroj. Potom doložila:

„Tak srdečne radoval sa, že môže vám doniesť usporené peniaze, ale chcel sa prv zažartovať, či ešte poznáte ho! Kde-že je, či ešte spí?“

Pravda, že spal! Vrahovia stáli bledí a strnulí, potom hodili sa na zem, šklbali si vlasy a naplnili dom nariekaním. Otec vyšiel von a obesil sa. Matka preklala sa tým istým nožom, ktorým zavraždila syna. Čo oslepilo oči ich, že nepoznali vlastného syna a zavraždili? Lakomstvo! Kresťan, čo zachráni ťa pred ohavným lakomstvom? Živá spomienka na smrť.

Turecký sultán Saladin nazhromažďoval veľké bohatstvá a túžil nenasýtene ešte po väčších. Keď cítil blížiť sa hodinu smrti svojej, poznal márnosť všetkých pokladov. I povolal oznamovateľa svojho a rozkázal mu, aby pripol plachtu umrlčiu, v ktorej mal byť pochovaný sultán dľa obyčaje Turkov, na tyku, aby tú nosil ulicami sídelného mesta a vyvolával:

„Hľa, toto je celé bohatstvo, ktoré sultán Saladin sebou bere do hrobu!“

Lakomý kresťan, či viacej vezmeš sebou do hrobu? Oj, vylieč náruživosť svoju častou rozpomienkou na smrť! Kresťan, nasleduj svätého Servulusa, buď spokojný v chudobe svojej a zvelebuj za to milostivého Boha. Tomáš Kempenský hovorí:

„Tak ako teší sa pyšný človek dôstojnosti svojej a boháč v pokladoch svojich, tak raduje sa opravdivo pokorný človek v opovrhovaní samého seba a v nedostatku majetkom.“