„Vojna je monštrom, ktoré sa s meniacimi sa epochami transformuje a pokračuje v požieraní ľudstva,“ povedal v televíznom prenose z bibliotéky Apoštolského paláca v stredu 10. marca pápež Frantšiek.

Ako uviedol, pri návšteve vojnou zničených miest si kládol otázku:

„Kto dnes predáva zbrane teroristom, ktorí robia masakre na iných miestach, pomyslime napríkad na Afriku? To je otázka, na ktorú by som chcel, aby niekto dal odpoveď.“

.

Svätý Otec položil aj otázku o budúcnosti ľudstva:

„Budeme schopní vytvoriť bratstvo medzi nami, vytvoriť kultúru bratov? Alebo budeme pokračovať s logikou začatou Kainom, vojnou?“

V duchu motta apoštolskej cesty „Vy všeti ste bratia“ napokon od Boha vyprosoval „budúcnosť bratstva Iraku, Blízkemu východu i celému svetu“.

Úvodom k príhovoru Svätého Otc bolo biblické čítanie z Knihy Genezis:

«Tu Pán povedal Abramovi: „Odíď zo svojej krajiny, od svojho príbuzenstva a zo svojho otcovského domu do krajiny, ktorú ti ukážem. […] Abram odišiel, ako mu rozkázal Pán. […] [Pán] mu povedal: „Pozri na nebo a spočítaj hviezdy, ak môžeš!“ A uistil ho: „Také bude tvoje potomstvo!“ Abram uveril Bohu a to sa mu počítalo za spravodlivosť.» (Gn 12,1.4;15,5-6)

Apoštolská cesta v Iraku

Plné znenie katechézy pápeža Františka v stredu 10. marca 2021

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

V predošlých dňoch mi Pán dal navštíviť Irak, uskutočňujúc plán sv. Jána Pavla II. Nikdy žiaden pápež nebol v Abrahámovej zemi; Božia prozreteľnosť chcela, aby sa to uskutočnilo teraz, ako znamenie nádeje po rokoch vojny a terorizmu a počas tvrdej pandémie.

Po tejto návšteve je môj duch plný vďačnosti.

Vďačnosti Bohu a všetkým, ktorí ju pomohli uskutočniť: prezidentovi republiky a irackej vláde; patriarchom a biskupom krajiny, spolu so všetkými ministrami a veriacimi príslušných cirkví; náboženským autoritám, počínajúc veľkým ajatolláhom Al-Sistanim, s ktorým som mal nezabudnuteľné stretnutie v jeho bydlisku v Nadžáfe.

Mocne som cítil kajúci zmysel tejto púte: nemohol som sa priblížiť k tomu mučenému ľudu, k tej mučeníckej cirkvi, bez toho, aby som na seba nevzal, v mene Katolíckej cirkvi, kríž, ktorí oni nesú už roky; jeden veľký kríž, ako je ten umiestnený pri vstupe do Karakoša. Cítil som ho osobitným spôsobom vidiac ešte stále otvorené rany ničení, no ešte viac stretávajúc a počúvajúc svedkov, ktorí prežili násilie, prenasledovania, exil…

A zároveň som videl navôkol seba radosť z prijímania Kristovho posla; videl som nádej na otvorenie horizontu pokoja a bratstva, zhrnutého v Ježišových slovách, ktoré boli mottom návštevy: «Vy všetci ste bratia» (Mt 23,8). Túto nádej som stretol v príhovore prezidenta republiky, našiel som ju v mnohých pozdravoch a svedectvách, v spevoch a v gestách ľudí. Čítal som ju zo žiariacich tvárí mladých a zo živých očí seniorov. Ľudí, čo čakali na pápeža päť hodín, na nohách, aj ženy s deťmi na rukách. Čakali, a v ich očiach bola nádej.

Iracký ľud má právo na život v pokoji, má právo znovuobjaviť dôstojnosť, ktorá mu patrí. Jeho náboženské a kultúrne korene majú tisícky rokov: Mezopotámia je kolískou ľudstva; Bagdad bol v dejinách mestom prvoradého významu, ktoré po stáročia hostilo najbohatšiu knižnicu na svete. A čo ju zničilo? Vojna. Vždy vojna je monštrom, ktoré sa s meniacimi sa epochami transformuje a pokračuje v požieraní ľudstva.

Avšak odpoveďou na vojnu nie je ďalšia vojna, odpoveďou na zbrane nie sú ďalšie zbrane. A ja som si kládol otázku: kto predával zbrane teroristom? Kto dnes predáva zbrane teroristom, ktorí robia masakre na iných miestach, pomyslime napríkad na Afriku? To je otázka, na ktorú by som chcel, aby niekto dal odpoveď.

Odpoveďou nie je vojna, ale bratstvo. Toto je výzva pre Irak, avšak nielen preň: je to výzva pre mnohé konfliktné regióny a v konečnom dôsledku je to výzva pre celý svet: bratstvo. Budeme schopní vytvoriť bratstvo medzi nami, vytvoriť kultúru bratov? Alebo budeme pokračovať s logikou začatou Kainom, vojnou?

Bratskosť, bratstvo. Preto sme sa stretli a modlili sme sa spoločne – kresťania, moslimovia, s reprezentantmi iných náboženstiev – v Ure, kde Abrahám prijal povolanie od Boha, ktorý mu prisľúbil potomstvo, všetko zanechal a vydal sa na cestu. Boh je verný svojim prísľubom a ešte aj dnes vedie naše kroky pokoja, vedie kroky tých, čo na zemi kráčajú s pohľadom obráteným k nebu. A v Ure, stojac spoločne pod tým žiarivým nebom, tým istým nebom, na ktorom náš otec Abrahám videl nás, svoje potomstvo, sa nám zdalo, že v srdciach znova zaznievala tá veta: Vy všetci ste bratia.

Posolstvo bratstva vyšlo z cirkevného stretnutia v sýrsko-katolíckej katedrále v Bagdade, kde bolo v roku 2010, počas slávenia svätej omše, zabitých štyri desiatky osôb, medzi nimi dvaja kňazi. Cirkev v Iraku je mučeníckou cirkvou a v tom chráme, ktorý nesie na kameni nápis na pamiatku tých mučeníkov, zaznievala radosť zo stretnutia: môj úžas z toho, že som medzi nimi sa miešal s ich radosťou, že mali pri sebe pápeža.

Posolstvo bratstva sme vyslali z Mosulu a z Karakoša na rieke Tigris, pri ruinách starobylého Ninive. Okupácia ISISu spôsobila útek tisícov a tisícov obyvateľov, medzi nimi mnohých kresťanov rozličných konfesií a iných prenasledovaných menšín, osobitne jazídov. Starobylá identita týchto miest bola zničená. Teraz sa tam s námahou snažia o rekonštrukciu; moslimovia pozývajú kresťanov, aby sa vrátili a spoločne reštaurujú kostoly a mešity. Tu je to bratstvo.

A my sa, prosím vás, aj naďalej modlime za týchto našich tak ťažko skúšaných bratov a sestry, aby mali silu začať odznovu. A mysliac na mnohých Iračanov, ktorí emigrovali, chcel by som im povedať: zanechali ste všetko, tak ako Abrahám; tak ako on, chráňte vieru a nádej a buďte utkávačmi priateľstva a bratstva tam, kde sa nahádzate. A ak môžete, vráťte sa.

Posolstvo bratstva vyšlo aj z dvoch eucharistických slávení: toho v Bagdade, v chaldejskom ríte, a ďalšieho v Erbile, meste, kde som bol prijatý prezidentom regiónu a jeho premiérom, autoritami – ďakujem všetkým, ktorí prišli privítať – a bol som prijatý aj ľudom. Nádej Abraháma a jeho potomstva sa uskutočnila v tajomstve, ktoré sme slávili, v Ježišovi, Synovi, ktorého Boh Otec neušetril, ale daroval ho pre záchranu nás všetkých: on nám svojou smrťou a zmŕtvychvstaním otvoril cestu do zasľúbenej zeme, k novému životu, kde sú slzy osušené, rany zahojené, bratia zmierení.

Drahí bratia a sestry, chváľme Boha za túto historickú návštevu a aj naďalej sa modlime za tú zem a za Blízky východ. V Iraku aj napriek hrmotu ničenia a zbraní, palmy, ktoré sú symbolom krajiny a jej nádeje, neprestávajú rásť a prinášať ovocie. Platí to aj pre bratstvo: tak ako to plody paliem nerobí hluk, ale prináša ovocie a dáva nám rásť. Boh, ktorý je pokojom, nech dá budúcnosť bratstva Iraku, Blízkemu východu i celému svetu!

Viac článkov s náboženskou tematikou nájdete v kategórii Svetonázor.

Pošlite nám svoj príbeh s Bohom.