Svätý Narcissus, biskup sťatý mečom počas svätej omše

Bratislava 17. decembra 2017 (HSP/Foto:Internet)

Za času prenasledovania kresťanov pod cisárom Diokleciánom ocitol sa svätý biskup Narcissus, súc na úteku pred pohanskými tyranmi, v meste Augsburgu. Mesto sa volalo vtedy Augusta Windelicorum, a žilo tam mnoho významných rímskych rodín, ktoré však napospol klaňali sa modlám. Keď teda biskup Narciss so svojím učeníkom Felixom vstúpili do mesta, vyzvedali sa na hostinec, kde by prenocovať mohli. Pohania ukázali im pekný veľký dom, hovoriac, aby len vošli, tam že dostanú nocľah. V tom dome však žila smilná, po celom meste vykričaná hriešnica Afra i s tromi družkami, nič lepšími od nej, menom Digna, Eunomia a Eutropia.

Afra neznala od svojho detstva iného náboženstva, než modloslužbu. Súc mladá a driečna, oddala sa bez ostychu smilnej láske. Uzrúc teda dvoch cudzích ktorí o jej povesti nič nevedeli, a spolu bádajúc, že musia byť z vysokého rodu, prijala ich prívetivo a pripravila im výbornú večeru, aby ich takto prilákala do svojich osídiel. Nábožný však biskup, prv ne by si bol sadol ku stolu, pomodlil sa i so svojim druhom modlitbu pred jedlom a prežehnal potom pokrmy znamením svätého kríža. Vidiac toto Afra, veľmi sa nad tým divila, lebo od jak živa niečo takého nevidela ani neslyšala. Biskupova pobožnosť a žehnajúce slová prenikli jej srdce. Pýtala sa teda biskupa, kto je on? A uslyšiac, že je kresťanský biskup, stála ako hromom omráčená. Čosi ona síce už počula o kresťanoch, aký oni život vedú, ale pohľad na tohto svätého muža hovoril jej o mnoho viac. Plná studu a ľútosti padla mu k nohám, s plačom rieknuc:

„Pane! nie som hodná, aby si vstúpil do príbytku ja som hriešnica v celom meste najväčšia.“

Nikto sa nad týmto výjavom nezadivil viac než svätý Narciss. A keď zvedel u koho a v akom dome sa nachádza , tešil kajúcu hriešnicu a poučil ju o Spasiteľovi Ježišu Kristu, ktorý na tento svet prišiel, aby všetkých hriešnikov spasil.

„Jeho láska k ľuďom, „ vravel muž svätý, „nemôže byť hriechmi poškvrnená. Jeho láska rovná sa slnečnému blesku, ktorý osvecuje celú zem, svieti do močidiel a bahnísk a nenabýva tým škvrny. Podobne čistou ostáva i láska Ježiša Krista. Otvor len, dcéra moja, svoju dušu svetlu viery, aby si od všetkých svojich hriechov očistená bola a naplnená láskou k Ježišu Kristu, a tak môjmu kroku do tvojho domu večne blahorečiť mohla.“ Na čo Afra odpovedala:

„Ach, ako by ja mohla od toľkých hriechov byť očistená? Veď  ja viacej hriechov mám, než na hlave vlasov!“

Narciss jej pokojne odvetil:

„Uver ty len v Krista, daj sa pokrstiť a budeš spasená.“

 Afra na to vybehla z izby a plná radosti vyprávala všetko svojim družkám, prehovárajúc aby i ony poslúchli spásonosných slov svätého muža.

„Tento muž, ktorý k nám vkročil, riekla im, je kresťanský biskup. On mi povedal“

Ak uveríš v Krista a dáš sa pokrstiť , budeš očistená od všetkých hriechov, čo k tomu rečiete?

„Ty si našou paňou , odpovedali jednohlasne, .my sme ťa nasledovali v hriechu, prečo by sme ťa nemali nasledovať, aby sme i mi dosiali odpustenia?“

Medzitým sa zmrklo , svätý biskup zanôtil so svojím učeníkom chválospev boží. Vonku však v tichej pobožnosti a v hlbokom udivení naslúchala Afra so svojimi družkami prekrásnemu tomuto spevu. Ale sotva sa rozodnilo , pohanskí drábi hľadali celým mestom týchto dvoch cudzincov po domoch. Voľakto im zradil , že sa nachodia v dome Afrinom, preto si zastali u dverí pred domom, aby  ich, ak vyjdú, lapili a odviedli k súdu. Jeden z nich dotlčúc sa do domu, riekol Afre:

„Dozvedel som sa, že včera prišli k tebe dvaja cudzí muži. Viem , že sú to kresťania, lebo sa prežehnávali znamením kríža, na ktorom Kristus zomrel. Kde sú tí muži, ukáž mi ich.“ Afra odvetila:

„Ako by mohli muži kresťania byť na hospode u ženy, ako som ja?, ku mne prichádzajú len mne rovní.“

Sluha nepátral ďalej a odišiel. Ale Afra sa obávala, aby neprišiel sám sudca a nedal jej dom prekutať, schovala svätého biskupa a jeho učeníka za hromadu konopných viazaníc a prebehnúc ku svojej matke, ktorá inde bývala, vyrozprávala jej všetko čo sa u nej doma stalo. Matka sa tomu nemohla dať vynadívať. Ale keď počula , že biskup i k nej prísť hodlá, aby i ju získal kresťanstvu a hriechy jej odpustil, zvolala plná radosti:

„Daj Bože , aby sa dostalo i mne tohto spasenia!“ a tešila sa veľmi, keď ju Afra uistila, že mužov tých v noci k nej privedie.

Za nočnej tmy skutočne prišiel svätý biskup i so svojim spoločníkom k Arrinej matke, kam ich dcéra doviedla. Matka ihneď, padnúc na kolená pred ním, volala zajakavým hlasom:

„Pane, pomôž dosiahnuť odpustenia hriechov!“  Biskup ju tešil, hovoriac láskavo:

„Blahoslavená viera tvoja, s ktorou tak ochotne prijímaš svetlo pravdy. Začnite sa s dnešným dňom všetci postiť a modliť. Sedem dni vás budem vyučovať, ôsmeho pokrstím a očistené budete so všetkých svojich hriechov a všetky vaše viny budú vám odpustené.“

 Afrina matka povolala k sebe i brata Dionysia, ktorý tiež oddajúc sa s dôverou svätému biskupovi a súc i so ženou a dcérou vyučovaniu prítomný, pripravoval sa veľmi svätému krstu, ôsmeho dňa boli všetci  pokrstení v dome matkinom. Na pamiatku tejto udalosti vysvätil biskup dom tento na dočasné  miesto k službám božím a Dionysia ustanovil za predstaveného tejto malej cirkevnej obce . Afra premenila život celkom, čo nemalé podivenie vzbudilo po celom meste. Zanedlho obžalovali ju čo kresťanku a keď pred súdom vieru svoju stále vyznávala, odsúdená bola na smrť a spálená neďaleko Augsburgu na brehu rieky Lechu.

 Rýchle rozniesla sa povesť mestom že jej mŕtve telo ostalo i v plameni neporušené. Keď nastala teda noc a všetko vôkol tichým spánkom odpočívalo, prikradla sa matka i s tromi bývalými spolu hriešnicami svojej dcéry ku hranici, dymiacej sa ešte a tlejúcej, a vezmúc sväté telo, chcela ho pochovať v krypte, ktorú bola dala sebe vystaviť. Lež sotva, že vkročili do krypty, vrútili sa v pätách za nimi i pohanskí vojaci, založili im oheň nad hlavami a spálili ich všetky spolu pri pozostatkoch sv. Afry roku 304.

Daromné však bolo všetko pohanské zúrenie, lebo vzdor krvavým ukrutnostiam zmáhal sa počet veriacich v meste i po okolí , tak že zanedlho dosť početná kresťanská obec povstala. Svätý Narciss ustanovil nad ňou biskupa, vysvätil jej potrebných kňazov, a keď  usporiadal všetko, akoby volaný od Boha, ďalej nemal viacej stania v Augsburgu. Oplakaný milovanými deťmi, ktoré, ako niekedy svätý  Pavol , skrze Evanjelium zrodil Kristu, vrátil sa do Španielska. Tri roky pracoval tu opäť s neúnavnou usilovnosťou vo vinici Pána. Tých, ktorí, zľaknúc sa prenasledovania, odpadli Krista, získal a príkladom kresťanstvu naspäť. Stálych vo viere tešil a posilňoval a mnohých pohanov obrátil k spásonosnej  viere.

Ale zlostný nepriateľ pokolenia ľudského, nenávidiac spolu i kresťanskú pravdu, nemohol sa dívať ľahostajne, ako sa počet jeho služobníctva apoštolským účinkovaním zo dňa na deň  stále umenšuje.  A tak zaťatí modloslužobníci sprisahali sa odprevadiť akýmkoľvek spôsobom svätého biskupa zo sveta. Narciss badal ale ich úmysel, ale pokladajúc za najvyššie šťastie pre seba, ak bude môcť za kresťanskú vieru krv cediť , nedal sa odstrašiť a nepopustil vo svojej horlivosti.

Jedného dňa keď práve na oltári nepoškvrnenú obeť Bohu obetoval, vrútili sa s vytasenými mečmi do chrámu a zasadili svätému mužovi tri smrteľné rany, na čo svätý k zemi klesnúc, tam pred oltárom ducha svojho vydal. Jeho pozostatky odpočívajú doposiaľ v hlavnom chráme mesta Gerundy, kde až podnes je biskupské sídlo.

Po znamení kríža poznali pohania biskupa Narcissa a jeho druhov, po znamení kríža poznávame i my až podnes kresťana. Toto sväté znamenie užívali už svätí apoštoli i vôbec prví kresťania. Oni sa znamením týmto prežehnávali pri všetkom, čokoľvek brali pred seba. Keď vchádzali a keď vychádzali z domu, keď vstávali i keď si líhali, keď sa obliekali a keď sadali k stolu, ba keď vedení boli k mukám na smrť, vtedy znamenali krížom čelo i srdce na dôkaz, že prináležia Kristu ukrižovanému a že nemajú  žiadneho spoločenstva s nepriateľmi jeho. Znamenie svätého kríža je až doteraz  verejné vyznanie viery v ukrižovaného Ježiša Krista a v jeho sväté učenie, a už slová, ktoré užívame, vraviac;

„V meno Boha Otca i Syna i Ducha svätého Amen,” ohlasujú vieru v najsvätejšiu Trojicu. Keď by si sa teda hanbil, znamenať sa krížom , daj pozor , aby si tým nezaprel vieru a nedal najavo, že ti srdce oproti Kristu ochladlo. Veď kresťanovi je kríž upomienkou na Vykupiteľa, ktorý z nekonečnej lásky k hriešnemu pokoleniu ľudskému na kríži zomrel a tak nám cestu k nebesiam otvoril. Preto svätý kríž vyjadruje spolu i tú vznešenú náuku, že Ježiš Kristus svojou krížovou smrťou spojil nebo i zemi v jedno božské kráľovstvo, a Židov pohanov v jednu svätú cirkev. Kríž svätý nám teda predstavuje celú náuku svätého Evanjelia. A predsa veru mnohí necítia silu tohto svätého znamenia. Spomína to už í svätý . Rupert, keď praví:

„Mnohí prežehnávajú sa krížom a necítia jeho silu, preto že ho činia síce na čele, ale nenosia ho v srdci. Musíme teda nielen prstom činiť kríž, ale i vrúcnou mysľou a vierou v srdci.“

 Preto ak činíš kríž na čele, ako to pri svätom Evanjeliu robievame, pamätaj,  že to toľko znamená ako by si riekol sám k sebe:

„Kresťan, o kríži Pána často premýšľaj!“

Ak činíš ho na ústach, pomysli si:

„Kresťan , kríž Pána neohrozene vyznávaj.“

 A ak činíš ho konečne na prsiach, riekni si v duchu: Kresťan, kríž Pána z celého srdca miluj!“

Pri znamení svätého kríža na čele povzdychni:

„Pane! Tebe chcem venovať všetky myšlienky svoje.“

Na ústach:

„Všetky slová,

Na prsiach:

„Všetky žiadosti a skutky svoje!“

Toto môžeš činiť každodenne ráno večer a bude ti to zaiste k spaseniu duše.

Karol Jerguš