Americký minister zahraničných vecí Marco Rubio 16. mája oznámil, že NATO je blízko k prijatiu nových smerníc pre vojenské výdavky. Rubio vysvetlil, že v priebehu nasledujúceho desaťročia sa od členov NATO očakáva, že zvýšia výdavky na obranu na 5 % svojho hrubého domáceho produktu (HDP).

Európa je už v pokročilom štádiu príprav na rozsiahle rozšírenie obrany. Prekážkou, s ktorou sa väčšina európskych členov NATO potýka, je nedostatok prostriedkov v existujúcich štátnych rozpočtoch, najmä na tak významné zvýšenie výdavkov na obranu, aké NATO v súčasnosti presadzuje.

Ako riešenie problému politické vedenie v Európe pripravuje nový fiškálny kurz: Po viac ako dvoch desaťročiach záväzku o vyrovnanom rozpočte sa mnohé európske krajiny začínajú schyľovať k tomu,  aby si na obranné výdavky požičali peniaze.

Nemecko už v marci oznámilo plány využiť rozpočtové deficity ako mechanizmus financovania rozširovania obrany. Ide o výraznú zmenu oproti takmer dvom desaťročiam vlády Angely Merkelovej, počas ktorých spolková vláda dôrazne presadzovala vyrovnaný rozpočet.

K Nemcom, ktorí sú naklonení zadlženiu na obranu, sa pridali Švédi a Francúzi, hoci Paríž má zdá sa výhrady čo sa týka výšky nových vládnych pôžičiek.

Dokonca aj Európska komisia súhlasí s pôžičkami vo veľkom rozsahu na financovanie vojenskej expanzie Európy. Je to snáď najvýznamnejší signál, že politické vedenie v Európe sa spoločne rozhodlo, že náklady a fiškálne zaťaženie spojené s väčším zadlžením „stoja za to“, pokiaľ ide o rozširovanie vojenských kapacít kontinentu.

Rozšírenie obrany schválené NATO sa javí ako významná skúsenosť pre európske vlády, nielen z hľadiska rastúcich vojenských organizácií, ale aj z fiškálneho hľadiska. „Zaujímavé je, že takmer nemožné nájsť stručné a jasné metodické štúdie o rozpočtových dôsledkoch tohto rozšírenia. Čiastočne preto, že mnohí fiškálni analytici, podobne ako meteorológovia, sa často vyhýbajú dlhodobým prognózam,“ konštatuje ekonomický analytik Sven R. Larson.

Zároveň však platí, že ak európski zákonodarcovia chcú pokračovať v tomto rozsiahlom rozširovaní obrany, je nevyhnutné, aby oni aj ich daňoví poplatníci/voliči mali prehľad o tom, čo vlastne robia.

Aby sme si urobili predstavu o skutočnom rozsahu rastu vojenských výdavkov, Larson urobil malý experiment s existujúcimi údajmi, na ktorom to vysvetľuje.

Experiment

Eurostat, štatistická agentúra EÚ, každoročne zverejňuje aktualizované údaje o výdavkoch vlád členských štátov. Jednou z užitočnejších tabuliek je tá, ktorá rozdeľuje výdavky štátu podľa jednotlivých účelov. Čísla z roku 2023 – najnovšie, ktoré Eurostat zverejnil – nám veľa napovedajú o tom, kam NATO tlačí svoje členské štáty.

V roku 2023 vynaložilo 27 členských štátov EÚ na obranu dovedna 227 miliárd eur. To predstavovalo 1,3 % ich celkového HDP.

Ak by ich rozpočty na obranu dosiahli 5 % HDP, minuli by 860 miliárd eur – to predstavuje nárast na 378 eur za každých aktuálnych 100 eur výdavkov na obranu.

Ide o pomerne výrazné zvýšenie rozpočtu na obranu. Aby sme však skutočne pochopili, čo to znamená pre vlády v celej Európe, mali by sme výdavky na obranu prepočítať nie ako percento HDP, ale ako percento celkových výdavkov tej ktorej vlády.

Na tento účel Larson porovnal skutočné výdavky na obranu v roku 2023 s výdavkami potrebnými na splnenie požiadavky 5 % HDP. Takéto čísla však predstavujú výdavky na obranu ako podiel na celkových výdavkoch vlády, nie na HDP.

Opätovne na základe údajov Eurostatu z roku 2023 zistíme, že Lotyšsko malo najvyšší podiel výdavkov na obranu, a to 7,2 % zo svojich verejných výdavkov. Spolu so svojimi pobaltskými susedmi Litvou (6,8 % celkových verejných výdavkov) a Estónskom (6,3 %) sa umiestnilo na čele rebríčka, pričom výrazne predstihli Nemecko (2,3 %) a Rakúsko (1,2 %).

Aby Estónsko dosiahlo nový cieľ výdavkov NATO, muselo by takmer zdvojnásobiť svoje ročné výdavky na obranu z 6,3 % celkových výdavkov vlády až na 11 %. Nemecko bude musieť zvýšiť svoje výdavky na obranu 4,5-násobne, zo 46,4 mld. eur na 163 mld. eur. Španielska vláda by musela zvýšiť svoje vojenské výdavky z 14 mld. eur na 75 mld. eur. Slovensko by muselo zvýšiť svoje výdavky na obranu z 1,503 mld. na 6,192 miliárd eur – a to je nárast o 312%.

Tabuľka, ktorú Larson spomína, porovnáva  skutočné výdavky na obranu (v miliónoch, v národnej mene) za tok 2023 s tým, aké by mali byť podľa nových, pripravovaných požiadaviek NATO.

Očakávanie vs. realita

Vo väčšine členských štátov EÚ by takéto zvýšenie výdavkov na obranu predstavovalo 10 % alebo viac konsolidovaných výdavkov vlády. Inými slovami, v mnohých európskych zákonodarných orgánoch môžeme pri tvorbe rozpočtu očakávať hádky.

Môžeme tiež očakávať, že investori, ktorí kupujú vládne dlhopisy, nad tým len zdvihnú obočie. Larson vysvetľuje : „Ak by celkové zvýšenie výdavkov v celej EÚ presiahlo 600 miliárd eur a ak by sa všetko financovalo novým zadlžením, je zrejmé, že niekto bude chcieť tento nový dlh odkúpiť“.

Tí, ktorí kúpu dlhu zvažujú, budú starostlivo skúmať plán zvýšenia zadlženosti každej vlády. Budú venovať pozornosť existujúcemu zadlženiu a trendom v rozpočtových schodkoch krajiny.

Tento posledný bod je podľa Larsona veľmi dôležitý. Sociálne siete a mainstreamové médiá v poslednom čase chrlia viac-menej nerozumné nápady, ako financovať vojenskú expanziu Európy.  Zoznam ich nápadov zahŕňa pôžičky EÚ a následné poskytovanie úverov členským štátom – niekedy označované ako „front loading“ – ako aj schému, v rámci ktorej vlády umožnia zákazníkom svojich bánk viac-menej „dobrovoľne“ previesť svoje vklady na štátne obranné dlhopisy.

Napriek týmto šialeným nápadom by politickí lídri Európy a NATO mali radšej prísť s realizovateľným plánom financovania svojho obranného rastu – a to čo najskôr, navrhuje Larson.

„Ak tak neurobia, obavy z vyšších daní a iných možností budú dominovať v agende a verejná mienka sa bude uberať týmto smerom,“ predpokladá.

A investori do štátnych dlhopisov budú stále viac váhať s nákupom nových dlhopisov členských štátov EÚ. Otázkou zostáva, do akej miery sa táto neochota prenesie aj na refinancovanie existujúcich dlhov.

Dva grafy

Aby sme pochopili, prečo nejde len o hypotetický problém, Larson to vysvetľuje na dvoch grafoch.  Začnime Grafom 1, v ktorom je 27 členských štátov EÚ zoradených podľa výšky rozpočtového deficitu v roku 2024. Rozpočtový prebytok malo len šesť krajín – Írsko, Cyprus, Dánsko, Grécko, Luxembursko a Portugalsko. Ostatné mali rozpočtové deficity v rozmedzí od 2 % vládnych výdavkov (Slovinsko, Holandsko) až po viac ako 20 % v Rumunsku. Slovensko je na grafe tretie od konca – s deficitom cez 10%. (Grafy si môžete pozrieť tu.)

Keďže väčšina členských štátov je už v strate, teda v červených číslach, bude pre Európu ťažké získať financovanie vojenskej expanzie za prijateľných podmienok. Tento fakt podľa Larsona potvrdzuje aj Graf 2, ktorý uvádza počet rokov, počas ktorých mal ktorýkoľvek z 27 súčasných členských štátov EÚ deficit vo svojich konsolidovaných verejných financiách.

Keďže obdobie od roku 1995 do roku 2024 zahŕňa 30 rokov, údaje v grafe sú usporiadané tak, aby krajiny, ktoré mali rozpočtový deficit v menej ako polovici tohto obdoba (t.j. 15 rokov a menej) boli označené zeleným stĺpcom. Keďže Luxembursko malo deficit len šesť rokov a Dánsko desať, sú zaradené do „zelenej“ kategórie. Za nimi nasleduje Írsko a Švédsko. Slovensko je podľa tohto grafu na konci – deficit vo verejných financiách malo počas celých 30 rokov.

Z predmetného grafu vyplýva, že šesť členských štátov malo rozpočtový deficit každý rok od roku 1995 – Slovensko, Rumunsko, Poľsko, Taliansko a Francúzsko. Podľa Larsona je však spravodlivé pripomenúť, že dlhodobý deficit sa stáva problémom len vtedy, ak sa požičané peniaze vynakladajú na sociálne dávky a podobné „spotrebné“ položky vo verejnom rozpočte.

Ak sa peniaze použijú na tvorbu verejného kapitálu – skvelým príkladom je budovanie infraštruktúry –, zlepšenie pracovnej sily a prilákanie priamych zahraničných investícií, národné hospodárstvo to nevyhnutne posilní. Dobrým príkladom je Maďarsko, spomína autor.

Ak však nekonečná séria rozpočtových deficitov vedie iba k rozširovaniu sociálnych programov v rámci sociálneho štátu, hospodárstvo je vo veľkom ohrození.

„Úspešní investori do štátnych dlhopisov poznajú tento rozdiel a s hlboko zadlženými krajinami Európy budú zaobchádzať zodpovedajúcim spôsobom,“ uviedol.

Na záver konštatoval : „Niet pochýb o tom, že Európa potrebuje silnejšiu armádu. Otázkou je, či cesta vpred vedie cez ďalšie zadlžovanie alebo cez prísnejšie stanovovanie priorít v existujúcich štátnych rozpočtoch.

Prečítajte si tiež:

• Nemecká ekonomika prekvapuje rastom, ale je udržateľný?
• Európske trhy ožili, trhy v Ázii uzavreli zmiešane