V tomto ústave vyznačoval sa usilovnosťou vo vedách a zbožným životom, i nachádzal sa neskôr medzi tými dvanástimi chovancami, ktorí tvorili pod správou pátra Karavitu počiatok slávnej kongregácie. V tomto družstve mal zbožný mládenec povolanie, aby prednášal deťom katechizmus, nedeľného a sviatočného času obchádzal ulicami mesta a doháňal do chrámu postavačov a uličníkov k počúvaniu slova Božieho.

Keď zbožný mladík Pavel Hieronym Casanuova dokončil so skvelým výsledkom školy v kolégiu rimskom, chcel si vyvoliť život mníšsky a vstúpiť do kláštora františkánskeho svätého Bonaventúru. Pokrvní a priatelia vynaložili všetko možné, aby ho odvrátili od toho kroku. Ale milosť Božia podporovala ho v bohumilom úmysle jeho a nedal sa sklátiť. On bol presvedčený, že, keď ide o vyvolenie si stavu, treba je poslúchať viac Boha, než ľudí, a že netreba ohliadať sa na pozemskosť. I vstúpil vzdor mnohým prekážkam do kláštora sv. Bonaventúru a keď zložil slávnostný sľub rádu františkánskeho, prijal meno „Leonhard z Porta Mauricia.“

 Bol posvätený za kňaza a v krátkom čase stal sa príkladom zbožnosti a svedomitého plnenia všetkých predpisov rádu pre bratov svojich. Za patróna a vzor života vyvolil si sv. Vincenca z Ferraris. Predstavení rádu naložili svätému Leonhardovi, aby konal misie medzi ľuďom. S celou dušou prichytil sa ohlasovať slovo Božie na misiách a výborné kázne svoje končieval obyčajne slovami:

„Ó Ježišu môj, milosrdenstvo!“

Práce jeho misionárske korunované boli veľkými výsledkami. Ale ustavičné namáhanie oslabilo celkom telo jeho, upadol do nebezpečnej nemoci a za päť rokov nemohol konať úrad svoj kazateľský. Navrátil sa do vlasti a všade usiloval sa uvádzať pobožnosť cesty krížovej.

Na cestách svojich misionárskych nadobudol si presvedčenie, že všade, kde sa konávala pobožnosť cesty krížovej, prekvitali zriedkavé čisté mravy. Pápeži nadeľovali boli túto pobožnosť mnohými a veľkými odpustkami a tak podporovaný bol horlivý muž Boží výdatne v zakladaní kalvárií a pobožnosti krížovej. Mimo toho vinul sa svätý Leonhard zvláštnou zbožnosťou ku najsvätejšej Panne, Matke Božej. V nemoci svojej neprestajne vzýval ju o milostivú prímluvu. I bol odmenený tým, že bol uzdravený zázračne. A hľa, sotva sa uzdravil, venoval sa zase s celou silou učinkovaniu misionárskemu. Ako kazateľ pokánia precestoval Toskanu, Rím a okolie jeho, kraje Genevy a ostrov Korziku. Kamkoľvek divotvorný kazateľ prišiel, požehnávané bývali práce jeho apoštolské veľkými spasonosnými výsledkami.

V samom Ríme preplnené bývali chrámy nábožnými poslucháčmi, v ktorých kázaval, a nielen veriaci pospolitý ľud, ale i veľmoži, kňazi, mnísi, biskupi navštevovali nadšené a výmluvné kázne jeho. Áno, i kardinál Lambertini, ktorý neskôr stal sa pápežom a prijal meno Benedikt XIV., nachádzal sa často medzi poslucháčmi jeho, a vysoko ctil svätého misionára. A nie div, lebo čo ohlasoval iným, usiloval sa plniť svedomito sám. Príklad jeho dodával ohnivým slovám jeho sily a bol vždy najpôsobivejšou kázňou. Aby sa prichystal k novej práci na vinici Pánovej, odchádzal s času na čas do samoty a radil sa s Bohom pri skrúšenej modlitbe a prísnom pôste. Vyprosil si od veľkovojvodcu z Toskany príhodný dom, ktorý ležal neďaleko mesta Florenca, i povolával do neho tých horlivých kresťanov, ktorí chceli nemýlene brať účasť na duchovných cvičeniach dľa návodu sv. Ignáca z Lojoly.

Takéto duchovné cvičenia odporúčal všade najmä kňazom a rozširoval ich. Svätý Leonhard vyznačoval sa veľkou dôverou v Boha. Počas vyučovania napísal raz tieto slová:

„Postav sa ako chudobný pred trónom Božím, pros ako chudobný, ktorý potrebuje vo všetkom podporu. Aby ťa Boh vyslyšal, predstav Mu nekonečnú dobrotu Jeho a ničomnosť svoju, obetuj Mu zásluhy Syna Jeho a upozorni Ho na zasľúbenia Jeho. Hovorievaj často pokorným srdcom: Ach Pane! Čo-že utratíš, keď popraješ mne vrúcnu lásku, hlbokú pokoru a anjelskú trpezlivosť? Bolo by to pre mňa veľkým darom, ale čo by zchádzalo skrze to Tebe? Obetuj Mu zásluhy Ježišove a riekni: O Pane! Ja nemám žiadné zásluhy, ja som veľmi chudobný; ale ja hovorím so svätým Bernardom Tebe: Hľa, rany Tvoje sú zásluhy moje!“  Inokedy písal:

„Ten, ktorý zúfa, nech hovorieva pri každom pokúšaní: Či budem odsúdený alebo nie, nechcem mysleť na to, ale chcem milovať Boha, ako len môžem!“

V Ríme založil svätý Leonhard v chráme svätého Theodora bratstvo najsvätejšieho Srdca Ježišovho. V Koloseu, bývalom to krvavom divadle rímskom, v ktorom umučené bolo na státisíce prvých kresťanov, vystavené bolo pričinením jeho 14 kaplniek, v ktorých predstavovali sa stanice krížovej cesty Spasiteľovej.

V mnohých miestach zaviedol ustavičnú poklonu prevelebnej Sviatosti oltárnej. Najsvätejšie meno Ježiš a sväté meno Mária zavznievali ustavične z úst jeho, i aby povzbudil k úcte týchto  mien tiež i druhých kresťanov, dal vykresať do skál tieto požehnané sväté mená a tie skaly ako pomníky vystaviť na verejných miestach. Vrúca bola láska jeho ku Matke Božej, Panne Márii, nie raz dal výraz tej útlej lásky v posvätných rečiach svojich. Tak riekol raz na kazateľni:

„Keď si pomyslím, koľké a jak veľké milosti obdržal som skrze Máriu, zdá sa mi, že sa podobám chrámu s milostivým obrazom preblahoslavenej Panny, kde prikryté sú steny vôkol do kola tabličkami sľubnými, a kde nemožno čítať iné, iba toto: Za milosť, vyprosenú u Boha skrze Máriu! Tak je to i so mnou. Zdravý rozum môj, znamenitý úrad, v ktorom pracujem na spasení duševnom, sväté rúcho rádu, ktoré nosievam, všetky dobré hnutia vôle mojej, všetky dobré žiadosti srdca sú milosti, ktoré mám ďakovať Márii, čítajte len, vy nájdete napísané všade v duši mojej a v tele mojom slová: Z milosti Marie.“   Často hovorieval:

„Čo nemôže vykonať strach pred peklom a pred súdom a druhými strašnými pravdami, dostačí jediná kázeň od milej Matky mojej Marie.“   Raz zase povedal:

„Túžim zomrieť, aby som mohol žiť s Mariou.“     Inokedy zvolal na kazateľni:

„Ach, milý ľud môj, nie sú to prázdné slová, hovorím úprimne, hovorím z celého srdca: žiadam si zomreť, aby som mohol žiť s Máriou. Ach, ľúba Matka moja, vezmi mňa na ruky svoje; hľa, ja ako biedné dieťa tvoje žiadam prijsť ku tebe! Vy, najmilejší poslucháči moji! Pomodlite sa pozdravenie anjelské za mňa a vyproste mne milosť, aby som zomrel blahoslavene.“   A keď býval pokúšaný k hriechu, riekol:

„Toto nenávidí Maria, najvyššia Pani moja! Nie, neobrazím ju, nie, to neurobím na veky!“

 Takto žil svätý Leonhard ustavične pod ochranou preblahoslavenej Panny Márie, Matky Božej, až do smrti svojej. Svätý Leonhard pracoval požehnane ako výmluvný kazateľ na duševnom spasení bližných svojich za štryridsaťštyri rokov. Nevyhýbal žiadnemu namáhaniu, žiadnej obete, žiadnym prekážkam a utrpeniam, aby stal sa všetkým pre všetkých ako opravdivý apoštol Boží. Keď cítil, že blíži sa posledná hodinka putovania pozemského, utiahol sa z hluku sveta do posvätných stien kláštora sv. Bonaventúru v Ríme, aby sa dôkladne pripravil na ďalekú cestu do lepšej vlasti, do blaženej večnosti.

Zomrel blahoslavene dňa 26. novembra roku 1751, v 85. roku požehnaného života svojho. Keď sa rozniesol po meste chýr o smrti jeho, zvolal pápež Benedikt XIV.:

„Stratili sme mnoho na zemi, ale v nebi dosiahli sme orodovníka!“

A z očú pápeža vyronili sa slzy pri týchto slovách. Na hrobe jeho diali sa mnohé divy. Pápež Pius VI, ktorý ho znal osobne, vyhlásil ho roku 1796 za blahoslaveného. A pápež Pius IX. vriadil ho dňa 29. júna roku 1867 do počtu svätých. Sv. Leonhard z Porta Mauricia vyobrazuje sa v rúchu františkánskom, ako ohlasuje slovo Božie zástupom, pravú ruku má pozdvihnutú, ľavou drží svätý kríž.

Karol Jerguš