Na zahraničného kolegu spáchali atentát. Liberálne médiá, kde ste?

Toto sú fakty, ako ich potvrdzuje napríklad aj BBC: V nedeľu Izrael vypálil na stan novinárov v Gaze pri nemocnici Al-Šifa strelu, v dôsledku čoho zahynulo päť mediálnych pracovníkov spoločnosti Al Džazíra.

Jedným z nich bol tamojším divákom dobre známy korešpondent Anas Al-Šarif (28), ktorý prinášal spravodajstvo z bojovej zóny prakticky od začiatku konfliktu. Podľa štatistík zatiaľ zahynulo počas konfliktu 270 mediálnych pracovníkov.

Niektorí z nás možno cynicky podotknú – a načo tam chodili? Pýtajú sa takto isto na novinárov, ktorí padnú na ukrajinskom fronte?A že ich bolo nepomerne menej…

Po ďalšie: Vojnový reportér je síce vysoko riziková, avšak spoločensky nevyhnutná práca, či skôr poslanie. Svet musí poznať zverstvá, ktoré sa dejú tam, kam by sme ináč nedovideli. Aby nemohli pokračovať, a aby sa nemohli opakovať. Hoci v Gaze sa opakuje genocída, ktorú si v minulom storočí svet odprisahal nezopakovať.

Vráťme sa však k nedeľnému atentátu. Cielený bol z jednoduchého dôvodu: Izraelské ozbrojené sily (IDF) majú za to, že zavraždený novinár Šarif bol vodcom „teroristickej bunky” Hamasu. Popieral to Šarif, jeho zamestnávateľ, dokonca aj skupiny zaoberajúce sa právami novinárov. Tel Aviv však usúdil svoje, pretože Šarif mal mať kontakty na členov Hamasu – avšak v danom priestore to je súčasť reportérskej roboty.

A čo zvyšné obete zo stanu? Tiež ich pripíšu na zoznam údajných teroristov? K nim sa IDF zatiaľ nevyjadrili…

Medzinárodná ľudskoprávna organizácia Výbor na ochranu novinárov obviňuje Netanjahuov režim, že „vraždí poslíčkov”. Regionálna riaditeľka Výboru, Sarah Qudah, uviedla: „Zlikvidovali celý spravodajský štáb. To je vražda. Jednoducho je to tak.”

Asi sa zhodneme, že ak aj nie občianski spravodajcovia nahrávajúci udalosti na mobily, tak registrovaní novinári majú mať právo na relatívne bezpečný výkon svojho povolania. Napriek tomu – a deje sa to ešte stále v celom svete – musia neraz čeliť cenzúre, represáliám, niekedy dokonca aj fyzickému týraniu či priamo smrti. Tak, ako v aktuálnom prípade Šarifa a jeho kolegov.

Kto sa za to bude zodpovedať?

Sám Šarif sa pritom už dávnejšie vyjadril, že Izrael ho obviňuje zo spolčovania s Hamasom iba preto, aby ho diskreditoval. Reportáže o hroznej situácie v Gaze, ktoré pravidelne prinášal, totiž poškodzovali imidž modrobielej vlajky vo svete. A tak správne tušil, že mu pôjde o život.

Útočiť na označených novinárov je pritom z hľadiska medzinárodného práva vojnový zločin. Nehovoriac o tom, že IDF si z neho spravila bežnú prax. Qudah vysvetľuje, že k tomu sa pridáva vnútroštátna cenzúra a cenzúra tlače na Západnom Brehu: „Ide o systematickú snahu zakryť činy Izraelu.”

A dodáva, že keď si mohli trúfnuť zabiť prominentného novinára, potom môžu zabiť kohokoľvek…

Sama šéfka Výboru pre ochranu novinárov Jodie Ginsberg sa vyjadrila pre médiá, že pre Šarifove zabitie nejestvuje žiadne ospravedlnenie. Medzinárodné právo totiž hovorí jasne: Cieľmi vojenských operácií sa môžu stať len aktívne bojujúce osoby.

Čiže ani v prípade, keby Šarif mediálne „vypomáhal” Hamasu, nepredstavoval by legitímny cieľ. To iba vtedy, že by ho videli so zbraňou v ruke klásť aktívny odpor. Zatiaľ však IDF neposkytlo ani len relevantné dôkazy, že by novinár s Hamasom vôbec spolupracoval, uzavrela Ginsberg.

Dovolím si týmto v mene redakcie Hlavných správ vysloviť solidaritu s našimi novinárskymi kolegami (a ich spolupracovníkmi) v ťažko skúšanej Palestíne, a pripájam sa k výzvam na vpustenie medzinárodných mediálnych skupín do zasiahnutých zón.

Kolegovia z červených denníčkov, pripojíte sa aj vy? Alebo sa týka vaša solidarita len modrožltej vlajky?

Prečítajte si tiež:

• Tisíce ľudí protestovali v Tel Avive proti krokom izraelskej vlády rozšíriť vojnu v Pásme Gazy
• Komisár OSN pre ľudské práva odmieta plán Izraela na úplne vojenské prevzatie Pásma Gazy