Veľká hra o Zakaukazsko

Po skončení druhej karabašskej vojny v roku 2020 začal Azerbajdžan obnovovať priame dopravné spojenie so svojou exklávou v Arménsku, Nachčevskou autonómnou republikou (NAR). Na program dňa sa tak dostala aktivácia koridoru Zangezur (Nachčivan alebo Syunik) a jeho napojenie na medzinárodnú dopravnú sieť. Zdroj: CPC

Obkľúčiť Čínu v celej Eurázii za každú cenu

Je pritom ľahké si všimnúť, že pred každým novým kolom obchodných rokovaní medzi USA a Čínou vypukne konflikt v jednej z krajín, cez ktoré prechádzajú čínske dopravné trasy. Posledným na tomto zozname bol kambodžsko-thajský konflikt. Obe krajiny zaujímajú dôležité miesto v čínskych infraštruktúrnych projektoch v juhovýchodnej Ázii. Predchádzajúcim prejavom snahy USA vytvárať problémy pre čínske strategické dopravné spojenia bol indo-pakistanský konflikt trvajúci od 24. apríla do 10. mája 2025. Ten opäť vypukol v predvečer ďalšieho kola rokovaní medzi USA a Čínou. Cieľom konfliktu bolo ukázať Pekingu zraniteľnosť budúceho čínsko-pakistanského hospodárskeho koridoru, ktorý má zahŕňať celú sieť ciest a železníc spájajúcich pakistanské prístavy na pobreží Arabského mora so západnou Čínou, obchádzajúc Malacký prieliv.

Irán je ďalší v poradí

Irán, ktorý je už desaťročia terčom amerických sankcií, čelil v Trumpovom prvom funkčnom období tvrdej hospodárskej vojne. Iránske banky boli odrezané od systému SWIFT, sprísnil sa zákaz dodávok priemyselných zariadení do Iránu a zákaz vývozu iránskej ropy. Islamská republika musela preorientovať svoje hospodárske väzby na východ. Dnes Čína nakupuje 93 % iránskeho vývozu ropy. Začali sa práce na vybudovaní železničného spojenia medzi Iránom a Čínou napojením Iránu na čínsky projekt piatich krajín – železničný koridor Čína – Kirgizsko – Tadžikistan – Afganistan – Irán. Irán sa podieľa na výstavbe železnice Haf-Herat, ktorá spojí Irán s krajinami Strednej Ázie – a tým aj s Čínou. Táto železnica mala byť uvedená do prevádzky v roku 2025. Možno práve táto skutočnosť, a nie mýtická blízkosť Iránu k výrobe atómovej bomby, bola dôvodom útoku USA na Irán 22. júna 2025. Súčasná dohoda o zapojení USA do kontroly nad koridorom Zangezur, ktorá v tomto prípade odrezala Arménsko od Iránu, v skutočnosti dokončila strategické „odstrinutie Iránu“. Práve preto vyvolala v Teheráne ostro negatívnu reakciu.

„Cesta cez koridor Zangezur zostane síce pod arménskou jurisdikciou,“ povedal iránsky minister zahraničných vecí Abbás Arakčí, „ale Teherán je znepokojený účasťou americkej spoločnosti na projekte. Cesta vznikne na území Arménska, pod jeho jurisdikciou ale bude ju kontrolovať americko-arménska spoločnosť registrovaná podľa arménskych zákonov,“ zdôraznil Arakčí. Teherán je preto znepokojený účasťou americkej spoločnosti na projekte. Dodal, že akákoľvek zahraničná prítomnosť by mohla mať negatívny vplyv na mier a stabilitu v regióne.  Irán o tejto otázke rokuje s Baku a Jerevanom. Azerbajdžanský prezident Ilham Alijev a arménsky premiér Nikol Pašinjan urobili rovnakú chybu ako Volodymir Zelenskyj, keď dôverovali Spojeným štátom, povedal Arakčí. Navyše počas útoku Izraela na Irán Azerbajdžan otvoril svoj vzdušný priestor pre izraelského agresora, čo rozhodne nebol skutok hodný dobrého suseda.

Nebezpečná križovatka

Zakaukazsko je vo všeobecnosti jedným z kľúčových geografických bodov, kde sa zbiehajú viaceré hlavné trasy spájajúce Euráziu. Od toho, ktoré trasy, kadiaľ budú viesť, závisí, ktoré krajiny z toho budú mať prospech. A zablokovaním dopravných trás a tokov sa môžu niektoré krajiny ekonomicky udusiť. Preto sa hneď po rozpade ZSSR začal boj o kontrolu o dopravné trasy v Zakaukazsku. Spočiatku bolo cieľom Západu vybudovať dopravný koridor spájajúci Európu so Strednou Áziou, ktorý by obchádzal Rusko. Už v roku 1993 Európska únia spustila program TRACECA (Transport Corridor Europe-Caucasus-Asia), ktorého cieľom bolo zorganizovať dopravný koridor „Európa – Kaukaz – Ázia“. V tom čase sa Čína v Európa ešte nevnímala ako konkurent a vzťahy medzi USA a EÚ boli pokojné. V roku 1998 sa dvanásť krajín Kaukazu, Čierneho mora a Strednej Ázie s podporou USA dohodlo na vytvorení dopravného koridoru z Číny a Mongolska do Európy. Mal sa končiť na čiernomorskom pobreží Gruzínska. Prvé skúšobné prepravy TRACECA po zakaukazských železniciach sa však uskutočnili až v roku 2013.

Severojužná trasa, alebo ako škodiť Rusku

Vytvorenie Eurázijskej hospodárskej únie (EAEÚ) v roku 2015 prinútilo západné krajiny zmierniť svoje ambície. Okrem toho sa začiatkom roka 2000, keď sa Rusko stalo súčasťou globálnej ekonomiky, objavili plány na zapojenie Ruska do medzinárodných dopravných sietí. Vznikol projekt severojužného dopravného koridoru, ktorého cieľom bolo vybudovať krátku trasu od Baltského mora k pobrežiu Perzského zálivu a Arabského mora. S rozširovaním ruskej spolupráce s Iránom sa severojužná trasa začala využívať na bilaterálnu nákladnú dopravu a dodávky ruských nákladov cez iránske územie do Indie a Pakistanu. Otázka urýchleného rozvoja tejto dopravnej trasy sa stala obzvlášť naliehavou po začiatku ŠVO na Ukrajine. Začali sa práce na výstavbe železničnej trate na úseku Rešt – Astara (v blízkosti iránsko-azerbajdžanskej hranice).       V tom istom čase začala Čína, ktorá nabrala na sile, realizovať Transkaspickú medzinárodnú dopravnú cestu (alebo ako sa jej začalo hovoriť na Západe – Stredný koridor). Tento koridor mal prepravovať náklad z Číny do kaspických prístavov Aktau a Kuryk v Kazachstane a po preprave cez Kaspické more z azerbajdžanského prístavu Alyat do Tbilisi po železnici. Z Tbilisi viedla južná vetva do Turecka, odkiaľ sa ďalej prepravovala po mori na Blízky východ, do severnej Afriky a južnej Európy. Po začiatku ŠVO sa vyskytli problémy s dodávkami nákladov z Číny cez Transsibírsku magistrálu a ďalej cez železničnú sieť európskej časti Ruska do Európy. Za týchto okolností Čína prejavila záujem o rozšírenie dopravného koridoru cez Zakaukazsko. V roku 2023 bola podpísaná príslušná dohoda a v roku 2024 sa začala výstavba prístavu v Gruzínsku čínsko-singapurským konzorciom.    Za týchto okolností sa Gruzínsko stiahlo spod západného vplyvu a začalo demonštrovať nezávislosť svojej zahraničnej politiky.

Všetko do seba zapadá…

Ak spojíme všetky dieliky tejto mozaiky, vznikne nám nasledujúci obraz: Spojené štáty chcú dostať pod svoju kontrolu všetku vonkajšiu námornú dopravu z Číny. Zároveň sa Washington plánuje pokúsiť posilniť svoj vplyv v Strednej Ázii prostredníctvom Zakaukazska a dostať sa k hraniciam čínskej Ujgurskej autonómnej oblasti Sin-ťiang, kde sa už dlhší čas snaží vyvolať separatistické nálady. Ak sa mu to podarí, vnútorná súdržnosť Eurázie bude vážne narušená a postavenie protivníkov Západu – Ruska, Iránu a Číny – sa výrazne skomplikuje.

A práve v tejto situácii ohrozenia rusko-iránskeho severojužného koridoru začalo narastať napätie oboch krajín s Azerbajdžanom, ktoré vyústilo do ruského úderu na azerbajdžanské plynové zariadenia na Ukrajine.

Nedotýkajte sa mojej ropy

V období od 2. do 8. augusta boli na Ukrajine zasiahnuté zariadenia plynového prepravného systému, ktoré podporujú činnosť podnikov vojensko-priemyselného komplexu Ukrajiny. V noci na 8. augusta tak bolo zasiahnuté ropné skladisko azerbajdžanskej spoločnosti SOCAR v Odeskej oblasti. Drony „Geránie“ zasiahli aj distribučnú stanicu plynu Orlovka pri rumunských hraniciach – kľúčový prvok transbalkánskeho plynovodu. Počas sovietskej éry stanica zabezpečovala tranzit plynu zo ZSSR do juhoeurópskych krajín, ale po spustení Tureckého prúdu bola prepnutá do reverzného režimu na dodávky plynu na Ukrajinu. Koncom júla sa touto trasou začal dodávať azerbajdžanský plyn, ale po útoku tento tok klesol na nulu.  Predtým došlo k sérii úderov na rafinérie – Kremenčug, Drohobyč a Odesa, ktoré sú formálne ukrajinské, ale tiež fungujú na azerbajdžanskú ropu.

Prezident Azerbajdžanu Alijev vyslal signál ruskému ministerstvu obrany: „Neopovážte sa dotknúť mojej ropy na Ukrajine, vaše údery nezostanú bez následkov.“ Baku údajne zruší zákaz dodávok zbraní Kyjevu, ak ruské ozbrojené sily budú pokračovať v útokoch na azerbajdžanské plynové zariadenia na Ukrajine, informovali azerbajdžanské masmédiá. O príslušných opatreniach sa údajne rokovalo po telefonickom rozhovore azerbajdžanského prezidenta Ilhama Alijeva s vodcom kyjevského režimu Zelenským 10. augusta. Rozhovor sa mal týkať úderov ruskej armády na ukrajinskú plynárenskú infraštruktúru, cez ktorú prechádza azerbajdžanský plyn, ako aj na ropný sklad azerbajdžanskej štátnej spoločnosti SOCAR v Odeskej oblasti. V tejto súvislosti strany odsúdili „cielené údery Ruska“ a zároveň poznamenali, že „sa to v žiadnom prípade nestane dôvodom na ukončenie spolupráce medzi Azerbajdžanom a Ukrajinou v energetickom sektore“.

Samozrejme, pre Azerbajdžan bolo pohodlné sedieť na dvoch stoličkách: pomáhať Kyjevu, z čoho mal dobrý zisk a zároveň mať  gesciu z Moskvy. Ale teraz Rusko de facto označil za nepriateľa a hrozí, že začne poskytovať vojenskú pomoc kyjevskému režimu.  „Vzhľadom na to, že podľa viacerých zdrojov Baku už rozbieha výrobu 122 mm a 155 mm delostreleckých granátov na ich ďalšie odosielanie na Ukrajinu, rozhodnutie v každom prípade padlo. Otázne je len to, ako sa bude realizovať – otvorene a priamo alebo prostredníctvom reťazca sprostredkovateľov a nastrčených firiem, ako doteraz, kladú si otázku vojenskí experti.

Pokiaľ ide o azerbajdžanskú plynárenskú infraštruktúru na Ukrajine faktom je, že Kyjev útočí na ruské energetické zariadenia a Rusi na základe toho zasahujú energetické zariadenia, ktoré pracujú pre ukrajinský vojensko-priemyselný komplex na jeho území. Na rozdiel od OSU ruská armáda neútočí na obytné štvrte a mierovú infraštruktúru. To, že Azerbajdžan teraz tak aktívne vystupuje v prospech Kyjeva, jednoznačne hovorí o tom, že sa stal krajinou, ktorá je Rusku nepriateľská a to má dostatok politických, diplomatických a ekonomických nástrojov na to, aby ovplyvnilo politiku azerbajdžanského vedenia, uvádzajú ruskí odborníci.

Podivná zmluva

Azerbajdžanské ministerstvo zahraničných vecí zverejnilo text mierovej dohody medzi Baku a Jerevanom. Medzi kľúčové body patrí: strany sa vzdávajú vzájomných územných nárokov; na hraniciach nebudú žiadne sily tretích krajín; krajiny odmietajú použiť proti sebe silu. Zmluva je len vyvrcholením toho, že Pašinjan a jeho kabinet v posledných rokoch smerovali k tomu, aby slávnostne odovzdali svoju suverenitu Spojeným štátom. Teraz sa ukázalo, že najhodnotnejší a najlákavejší dopravný koridor patrí Spojeným štátom, ktoré pokračujú v „podnikaní“ na cudzích územiach. Uvidíme, ako sa im bude dariť v Grónsku, Paname či  v Kanade.