Svätý Hylarion žil celý svoj život ako pustovník v púšti

Jeruzalem 22. apríla 2018 (HSP/Foto:HSP)

Svätý Hieronym, ktorý opísal život tohoto veľkého sluhu Božieho, menuje ho ľúbeznou ružou, na šípe vykvitnutou.

Svätý Hylarion narodil sa roku 291 v Tabathe, niekoľko míl od mesta Gazy v Palestíne. Rodičia jeho boli pohania a vychovávali syna svojho v poverách pohanských. Už v desiatom roku prejavoval čulý chlapec veľkú príchyľnosť ku vedám, preto rodičia poslali ho do mesta Alexandrie, v súsednej Afrike ležiaceho, aby tam na slávnych školách učil sa krásnym vedám. Veľkými vlohami duševnými nadaný pohanský mladík pokračoval veľmi chytro vo vedách, bol vážnym nad vek svoj a žil mravne. Učitelia obľúbili si ho a vyznačovali nad všetkých učeníkov svojich. Behom času oboznámil sa Hylarion s kresťanskou rodinou. Tichý a svätý život tejto bohumilej rodiny dojal tak veľmi nezkazené srdce mladíka pohanského, že zatúžil po známosti náboženstva, dľa ktorého rodina žila. Toho času kvitla v Alexandrii vysoká učenosť kresťanská na chýrnej škole, kde skôr slávny Origenes a Dionys boli učiteľmi. Trinásť ročný Hylarion začal navštevovať prednášky kresťanské a za krátky čas poznal učenie Kristovo, i bol pokrstený. Od tohoto času stránil sa sveta a zábavou jeho bolo usilovné čítanie svätého Písma a iných kníh náboženských a navštevovanie zhromaždení kresťanských. I denne rástla túžba jeho, aby život svoj službe Božej venovať mohol.

V pätnástom roku svojom počul, že na púšťach egyptských bohumilí pustovníci žijú. I opustil mesto Alexandriu a odišiel na púšť, aby tých svätých mužov vyhľadal a prísny život ich poznal. Po dlhom putovaní vyhľadal nábožných pustovníkov a tí zaviedli ho ku vrchu, na ktorom svätý Anton, učiteľ ich, žil. Hylarion vkročil do chyžky veľkého učiteľa dokonalosti kresťanskej a bol tak veľmi dojatý hlbokou pokorou, svätou láskavosťou, skvelým zapieraním seba a nahou chudobou svätého Antona, že ho na kolenách prosil, aby mu dovolil, že by smel v blízkosti jeho ostať. Svätý Anton prijal nového učeníka a podal mu kajúcne rúcho. Za dva mesiace žil mladík u svätého a priúčal sa prísnemu životu a zapieraniu seba. Mnohí kresťania navštevovali svätého Antona, aby u neho v biedach svojich útechu a pomoc hľadali, i znepokojovali zbožného mladíka vo svätých rozjímaniach a v samote, po ktorej túžil. I opustil Hylarion roku 307 svätého učiteľa a pustovňu jeho, vzal sebou niekoľkých učeníkov jeho a navrátil sa do rodného kraja svojho tým úmyslom, aby tam niekde život pustovnícky viedli. Medzitým zomreli rodičia jeho a zanechali mu veľký majetok. Hylarion podelil majetok medzi bratov svojich, čiastku svoju rozdal chudobným, i vybral sa, odiaty rúchom kajúcnym, ktoré mu svätý Anton daroval, so sprievodcami svojimi na púšť, ktorá sa pri meste Gaze začína a popri brehu morskom, medzi Palestínou a Egyptom sa rozprestiera, a meno Mamuja nosila. Táto púšť znepokojovaná bývala toho času lúpežníkami a zbojníkmi, ktorí cestujúcich napádali a tých plavcov, ktorých lodi na skalnatých brehoch sa roztrepali, okrádali. Hylarion nebál sa,  len hriechu a večnej smrti, i nedal sa lúpežníkami odstrašiť. S druhmi svojimi vystaval si drevené chyžky a pokryl ich kôrami stromovými. A pustovníci živili sa korienkami, divým ovocím a chlebom, ktorý si pletením košov a rohožiek zaopatrili. Aby lúpežníci neznepokojovali pobožnosť ich, premieňali pustovníci často bývanie svoje. Len za krátky čas býval Hylarion v pustovni, i prišli do chyžky jeho lúpežníci a zbožný pustovník oslovil ich tak spokojno, že sa zadivili. Jeden pýtal sa:

„Či sa nebojíš zbojníkov ?“ Hylarion riekol pokojne:

„Čo by som sa mal obávať? Kto nič nemá, nebojí sa zbojníkov.“ A zbojník riekol:

„AIe môžu ti život vziať.“ Hylarion odpovedal ľahostajne:

„To je pravda, ale kto nepúta srdce svoje na tento svet, ako ja, ten sa neobáva takého prípadu, a je hotový kedykoľvek zomrieť.“

Lúpežníci videli, že pravdu hovorí, lebo srdce jeho nebolo pripútané ku márnej zemi. Na tele mal rúcho remenné a na ňom prehodený hrubý plášť, ktorý sa vrecu podobal. Lôžkom bola mu rohoža z trstiny, ktorú si sám uplietol a chyžka jeho, ktorá ledva telo jeho uschovať mohla, podobala sa skôr hrobu, než obydliu ľudskému. Kúsok suchého jačmenného chleba a niektoré korienky a zeliny boly potravnou zásobou jeho. Zadivení zbojníci hľadeli na svätého mladíka, ktorý z trstiny kôš plietol a zo svätého Písma, ktoré nazpamäť znal, pokojne si odriekal. I padli k nohám jeho a sľúbili, že sa odrieknu hanobného remesla svojho. A to sa i stalo. Zbožný pustovník obrábal s druhmi neúrodnú zem, pestoval zeleniny a stromky ovocné, plietol zo sitiny a trstiny koše a rohože, prespevoval žalmy a rozjímal krásy učenia Božieho, ktoré zo svätého Písma poznal.

Aj keď zdravie jeho bolo slabé a horúčosť i zima na slabé telo jeho zle učinkovali, postieval sa veľmi prísno, trýznil telo svoje a obýval chatrnú chyžku za štyri roky, kým si nevystavil na brehu morskom inú chyžku z hliny, ktorá telo jeho pred nepriaznivou povetrnosťou chránila. Jedával len pri západe slnca, a to iba niekoľko sušených fíg, šťavu zelinovú, korienky a niekdy kúsok jačmenného chleba, áno za úplných šesť rokov nepožíval ani tohoto. Veľký boj podstupoval pokúšaním, a vtedy i za tri alebo viac dní nepožíval ničoho, aby zmyselné náchylnosti premáhal. Z toho ohľadu pracoval ťažko. A často hovorieval slabému telu svojmu:

„Ó ty osol, tak budem zachádzať s tebou, že sa nebudeš môcť protiviť! Umorím ťa hladom a smädom, a takú ťarchu uvalím na teba, že podľahneš pod ňou. Dám ti trápiť sa pálčivou horúčosťou a najtuhšou zimou, aby si sa zaoberalo viac trápeniami, než žiadosťami nectnej rozkoše.“

Od roku 307 až do 328 žil utiahnuto na milej púšti svojej a neuzrel mimo raz ostatný svet, keď na sväté miesta putoval, kde láskavý Spasiteľ žil a trpel. Sám svätý Anton, veľký učiteľ jeho, vážil si vysoko svätého muža, i posielal k nemu nemocných, ktorí zo Sýrie k nemu o pomoc prichádzali, aby k učeníkovi jeho Hylarionovi išli, ktorý v kraji ich býva a ktorý im u Boha pomoc vyprosiť môže. Ako veľkému učiteľovi jeho, svätému  Antonovi, podobne poprial milostivý Boh i Hylarionovi milosť, že na potvrdenie pravdy učenia Božieho divy a zázraky činiť mohol. A veľké množstvo učeníkov prišlo k nemu na púšť, aby pod správou jeho bohumilý život viesť mohli. A za krátky čas ozývali sa i púšťami v Palestíne velebné žalmy z úst tisícich zbožných pustovníkov, ako už skôr na púšťach v Egypte. Mnoho pohanov a bludovercov vstúpilo do lona svätej cirkvi, keď poznalo pravdu učenia Kristovho, ktorú svätý Hylarion divami a zázrakmi potvrdzoval. V meste Eleutheropole žila ctihodná kresťanská manželka, ktorú nesvedomitý manžel veľmi sužoval, že za päťročného manželstva nemala dietok. V trápení svojom išla na púšť ku svätému Hylarionovi a riekla:

„Odpusť, otče, smelosti mojej, a považuj ju za dôveru v biede mojej, keď teba v pobožnosti vytrhujem.“

Svätý Hylarion odvrátil sa od ženskej, lebo bol do svätého rozjímania zahrúžený. Biedna žena zvolala:

„Prečo odvraciaš sa odo mňa? Prečo strániš sa prosiacej? Pomysli si, že pred sebou nevidíš ženu, ale nešťastnicu. Rozváž si, že žena bola matkou Spasiteľovou! Zdraví nepotrebujú lekára, ale chorí.“  A žena pustila sa do horkého plaču. To pohlo svätého, i riekol:

„Čože chceš so slzami svojimi?“  A nešťastnica rozprávala svätému pustovníkovi biedu svoju. Svätý Hylarion obrátil oči k nebu, modlil sa za chvíľu a prežehnal ju. Po roku navrátila sa šťastná matka so synáčkom na rukách a ďakovala svätému za príhovor u milostivého Boha. Za týmto divom nasledoval druhý. Elpidius, vodca stráže cisárskej, a manželka jeho Aristenata navštíviť boli svätého Antona na púšti egyptskej. Na spiatočnej ceste ochoreli traja synovia ich v meste Gaze, privolaní lekári vypovedali im život. Zúfajúca matka Aristenata išla na púšť ku svätému Hylarionovi a hodila sa pred chyžkou jeho na kolená:

„Zaprisahávam teba, otče, v mene milosrdenstva Ježiša Krista, kríža Jeho a vyliatej krvi Jeho, zachovaj mi synov mojich! Ochraňuj tých v Sýrii, ktorých svätý Anton v Egypte požehnal!“

Učeníci zaplakali nad nešťastnou zbožnou matkou. I svätý Hylarion nemohol zdržať sa slz a vzýval skrúšene meno Ježiša o pomoc. Synovia prišli k sebe a v krátkom čase boli úplne zdraví. Týmto divom rozmnožil sa počet učeníkov jeho. Mnohé kláštory začaly prekvitať v Palestíne, ktoré pod správou svätého Hylariona stály, tak, že keď raz svätý opát chyžky pustovníkov navštívil, vyše 3000 mníchov shromaždilo sa okolo neho, ktorí všetci dľa príkladu jeho prísny bohumilý život viedli. Mnohí neveriaci a bludári obrátili sa, keď videli svätý život učeníkov Hylarionových a divy, ktoré na prímluvu jeho sa dialy.

Najbohatší a najmocnejší pohan v tom kraji Orióne. Svätý Hylarion uzdravil ho zázračne, keď vyhnal z neho nečistého ducha, ktorý bol toho nešťastníka obsadol. Orióne obrátil sa s celým domom svojím a ponúkal skromnému pustovníkovi veľký poklad, aby s ním dľa lúbosti naložil a chudobných nadelil. Svätý Hylarion riekol:

„Ty skôr môžeš peniaze svoje rozdeliť, než ja, lebo bývaš v meste a znáš chudobných. Prečo by som sa obťažoval cudzím majetkom, keď som opustil vlastné svoje? Mnoho rozdal som chudobným, keď som im všetko podelil a sebe nič nezadržal. Človek častoráz je v nebezpečenstve, ked chce niečo mať a almužny rozdávať. Nebuď smutným, synu môj, že som nevyplnil žiadosť tvoju! Činím to len pre dobré svoje a tvoje, pre svoje, lebo obrazil by som Boha, keby som prijal dar tvoj, a pre dobré tvoje, lebo zástup diablov vrátil by sa do tela tvojho, aby teba väčšmi trápil, než skôr.“

Istý uzdravený pohan, ktorý prijal svätý krst, podával svätému Hylarionovi päťdesiat hrivien zlata. Svätý opát neprijal zlato a ponúkol boháčovi jačmenný chlieb. Svätý Hieronym píše o tomto skutku, že svätý Hylarion tým chcel poučiť boháča, že, ked sa živí takýmto pokrmom, necení viac zlato a striebro, než blato a trus. Svätý nenávidel i samých mníchov, ktorí sporili z výdelku ručného, alebo ktorí chodili v roztrhanom rúchu. Pre sporivosť vyhnal raz istého učeníka z blízkosti svojej. Aby mních rozhnevaného učiteľa udobril, poslal mu prvý zelený hrach zo záhradky svojej. Svätý zvolal, keď uzrel hrach, ku druhým učeníkom:

„Či necítite neznesiteľný smrad tohoto hrachu? Smrdí tak veľmi skúposťou, že ani zvieratká tento smrad neznesú!“ Učeníci pohodili zelený hrach kozám a ovciam, a tie sa ho nedotkli, ale zutekali. Jak mohutne pôsobil svätý Hylarion slovom svojím na nevercov, toho príklad podáva nám mesto Elusa v Idumei. Keď svätý Hylarion do tohto mesta pohanského prišiel, slávili pohania slávnosť ku pocte bohyne nečistoty Venuše. Keď svätý Hylarion videl prípravy ku tej hnusnej modloslužbe, začal horko nariekať, pokľakol na hriešnu zem a modlil sa velebným hlasom k pravému Bohu za obrátenie zaslepených necudných hriešnikov. I pozdvihol mohutný hlas svoj a opisoval zadiveným pohanom ohavnosť necudného hýrenia, ktorému sa ku pocte necudnej modly veľké množstvo pohanských panien, žien, mládencov a mužov verejne odovzdávať nehanbilo. Slová horlivého mravokárcu pôsobily na zaslepených pohanov tak, že pohanskí žreci sami ohavnú modlu roztrepali, pokánie činili a s veľkým množstvom modlárov svätý krst prijali. Na mieste tom, kde stál chrám bohyne Venuše, vystavili horliví kresťania veľkolepý chrám k úcte pravého Boha. Mnohí ľudia znepokojovali návštevou svojou svätého Hylariona na púšti v rozjímaní jeho, v modlení a v prísnom živote, i obrážali zvelebovaním svojím hlbokú pokoru jeho. I často ponosoval sa učeníkom:

„Ach, navrátil som sa naspät do sveta, i obsiahol som odplatu na tomto svete!“

Bolo mu šesťdesiatpäť rokov, ked uzavrel, že púšť opustí a niekde v skrytosti žiť bude. Keď sa dozvedeli o tom učeníci a veriaci, po celej Palestíne nastal nárek za svätým opátom a dobrodincom. Kamkoľvek pohol sa, nasledovali ho učeníci a veriaci v zástupoch. I zvolal k ním:

„Nebudem ani jesť ani piť, kým mňa neprepustíte, kam ma Boh povoláva!“ A za sedem dní nepožil ničoho. I nezdržovali ho viacej zástupy. Vzal sebou štyridsiatich učeníkov a odišiel s nimi do Egypta. Na ceste ponavštevoval zbožných pustovníkov a biskupov, ktorých bludárski Ariáni prenasledovali a zo sídlisk vyhnali, potešil ich a prišiel do mesta Afrodisiuma. Zaopatril si ťavy a vodiča, naložil na ťavy vodu a pokrm a cestoval piesočnou púšťou I prišiel ku vrchu, kde svätý Anton bol žil. Bolo to roku 356. Na tom mieste našiel dvoch pustovníkov, Izáka a Pelusiana, učeníkov svätého Antona. I poukazovali mu miesta, na ktorých svätý učiteľ žil, a riekli:

„Tu modlieval sa Anton a prespevoval nábožné žalmy, tam pracovával a na tomto mieste odpočíval, ked bol ustatým. Tieto révy a stromy posadil, a túto zem obrobil vlastnoručne. Tamten rybník vykopal s veľkým namáhaním, aby mal vodu pre záhradu svoju, a toto rylo používal za dlhé roky ku práci.“ Ukázali mu i malú chyžku i lôžko, na ktorom veľký sluha Boží do nedávna odpočíval.

Z púšte navrátil sa do mesta Afrodisiuma, odkiaľ odišiel s dvoma učeníkmi na púšť inú, kde v skrytosti za dlhý čas kajúcne žil. V tom kraji vyprosil od milostivého Boha požehnaný dážď, ktorý už mnohé roky nebol pršal. Okolití obyvatelia dozvedeli sa, že ten dar Boží na prímluvu svätého pustovníka sa stal, i znepokojovali ho návštevami a zvelebovali ho, čo pokorného sluhu Božieho veľmi bolelo.I odišiel do mesta Alexandrie, aby sa na blízku púšť nepoznaný uchýliť mohol. Prenocoval v kláštore v predmestí, ale včas ráno predo dňom opustil kláštor a odišiel na púšť Oasis. Mnísi posudzovali svätého Hylariona, že ich bez odobrania sa opustil. K ránu prepadli vojaci cisára rimského Juliana, ktorý od kresťanskej viery odpadol a pohanom sa stal, predmestie Alexandrie a hľadali vo všetkých domoch svätého Hylariona, aby ho uväznili. Vtedy poznali mnísi, akým divotvorným spôsobom zachránil milostivý Boh verného služobníka Svojho. Na púšti Oasise žil svätý Hylarion až do roku 363, keď bezbožný odpadlík cisár Julian zomrel. Cez Lybiu poberal sa sedemdesiatdvaročný starec k moru a preplavil sa s učeníkmi do Sicilie. Keď nemohol útraty prievozné zaplatiť, podával kapitánovi lodi sväté Písmo, ktoré bol v púšti vlastnoručne odpísal. Kapitán neprijal drahocenný dar, ale riekol, že sa pokladá za šťastného, keď mohol takému svätému mužovi poslúžiť. I putoval svätý Hylarion hlboko do zeme sicílskej a usadil sa v pustých horách. Tu žil s učeníkmi svojimi k duševnému spaseniu svojmu. Čo nazbierali v lese rážda, roznášali učeníci obyvateľom súsedných obcí a kupovali za odpredané drevo ku výžive svojej chlieb. Keď i v Sicílii diali sa na modlitbu jeho divy, bol znepokojovaný v samote svojej; i odišiel do Dalmácie a usadil sa vo vrchoch Epidaurie, terajšej Raguzy.

Svätý Hieronym rozpráva, že svätý Hylarion zachránil ten kraj od veľkej povodne a oslobodil od jedovatých hadov. Bolo to okolo roku 365, čo sa svätý Hylarion v Dalmácii zdržoval. I tu znepokojovali zbožní kresťania svätého muža v pustovni jeho. I vysadol na loď, ktorá sa na ostrov Cyprus plavila. Sotva opustila loď prístav, prenasledovali ju námorskí lúpežníci. Mocnári triasli sa strachom pred istým nápadom zbojníkov. Svätý Hylarion modlil sa, pokynul rukou a riekol:

„Dosť je, že ste sa sem priblížili!“  A piráti ustúpili a zutekali. Šťastne dostali sa plavci k brehom Cypru a svätý Hylarion usadil sa s učeníkmi v púšti, kde svetu celkom odumretý za čas žil. Svätý Epifanius, biskup na ostrove Cypre, prosil služobníka Božieho, aby na majetku jeho sa usadil. Na veľké prosby usadil sa pokorný pustovník v malej záhradke a žil tam, ako skôr na púšti Palestínskej, za päť rokov. Roku 371 upadol svätý Hylarion v osemdesiatom roku veku svojho do nemoci. Niekoľko dní pred smrťou napísal poslednú vôľu svoju. Obľúbenému učeníkovi Hesychiovi poručil celý majetok svoj: sväté Písmo, kajúcne rúcho a plášť svoj. Keď ho navštívili niektorí mnísi z Pafu, prosil ich, aby telo jeho v tichosti pochovali. Cítil, že sa blíži posledná hodinka jeho. I napadol svätého muža hrozný strach pred posledným súdom Božím. V tomto pokúšaní tešil sa dôverou v milosrdenstvo Božie. A keď už telo jeho stuhlo, otvoril ešte oči a ústa, a riekol sám sebe:

„Vystúp, duša moja, vystúp a poberaj sa! Prečo sa tak bojíš a znepokojuješ? Sedemdesiat rokov Bohu si slúžila, a teraz smrti sa bojíš?“  Keď tieto slová vyriekol, usnul v Pánu roku 371.

Ostatky svätého opáta Hylariona boly pochované na ostrove Cypre. Po niekoľkých mesiacoch vyzdvihol ich vďačný učeník Hesychius, preniesel do Palestíny a uložil v chráme kláštornom neďaleko mesta Majumy. Dľa svedectva svätého Hieronyma diali sa pri hrobe jeho mnohé divy a zázraky. A zbožní kresťania ctili ho od blahoslavenej smrti vždy ako svätého. Svätý Hylarion vyobrazuje sa v rúchu pustovníckom pred pustovňou s krížom v ruke, pri ňom drak, čo značí pohanstvo a zlého ducha, ktorých on premáhal.  Svätý pustovník Hylarion žil od desiateho roku veku svojho, keď poznal učenie Ježiša Krista, za sedemdesiat rokov veľmi sväte a predsa pokúšaný bol pri smrti svojej ku bázni pred prísnym súdom Božím. Ale viera jeho bola taká silná, že nedopúšťala mu pochybovať o milosrdenstve Božom a o spravodlivosti, i zvolal umierajúc ku duši svojej:

„Sedemdesiat rokov Bohu si slúžila, a teraz smrti sa bojíš?“

Vyvolení nemajú sa čo obávať Sudcu božského. Svätý Tomáš z Villanovy hovorí:

„Ten Sudca, ktorý sám v sebe len jeden je, ale predsa rozlične sa ukáže: spravodlivým ako baránok, bezbožným ako lev revúci.“

A svätý Isidor hovorí:

„Kristus v deň súdny ukáže sa vyvoleným Svojim veľmi tichým a prívetivým, a zase zatratencom veľmi hrozným a strašlivým.“

Títo svätí mužovia vedeli, čo prisľúbil Pán Ježiš Kristus služobníkom Božím, keď povedal:

„Pôjdu spravodlivý do večného života.“

Svätý Hieronym často rozjímal o poslednom súde a hovorí sám o sebe:

„Či čítam, či píšem, či jem lebo pijem, domnievam sa, že v ušiach svojich vždy tento hlas počúvam: Vstaňte mrtví, poďte k súdu!“

Svätý Šimon Stylíta mnohé roky nespal, ani nesedel, skoro nič nejedol, a dvaráz cez deň na tom stĺpe kázal a veriacich povzbudzoval, aby častejšie do neba hľadeli a najviac na posledný súd pamätali. Podobne žil i svätý Hylarion,  on pamätal vždy na posledný súd, a viedol svätý život. Kresťan, pamätaj na posledný súd a budeš spravodlivo a bohabojné žiť. Pamätaj, čo hovorí Boh

„Mne pomsta, Ja odplatím  každému!“

Karol Jerguš