I venoval sa Theodor s bratom svojm Athenodorom najmä reči latinskej a vedám rečníckym a právnickým, lebo mal vstúpiť ako sudca do služby štátnej. V túžbe po vedomostiach vyviňoval sa rozum jeho vždy viacej, a spisy, ktoré pojednávali o kresťanskom náboženstve, i prísne rozmýšľanie o prečítanom, pripravovali ho pomaly ku poznaniu jediného pravého Boha. S ošklivením začal sa odvracať od mnohobožstva a od smiešnych pohanských povier a srdce jeho naplnené bolo vrelou túžbou po príležitosti, aby mohol obsiahnuť poučenie v kresťanskej viere. A prozreteľnosť Božia vyplnila divotvorne vrelú žiadosť pohanského vznešeného mládenca, že nezadlho bola osvietená myseľ jeho pravdou Božou.

Staršia sestra vydala sa za úradníka miestodržiteľského do Cesarey v Palestíne a dvaja bratia Theodor a Athenodor doprevádzali ju na ceste k manželovi jej. Po dokončení štúdií doma, mali sa oddať vedám v meste Rím, ale uzavreli, že dokončia učenie svoje v Ceste. Slávný Origenes otvoril tu už roku 216 po úteku svojom z Alexandrie vysokú školu, na ktorej potom od roku 230 účinkoval ako učiteľ až do smrti svojej. Chýr hlbokej učenosti Origenesovej privábil mnohých mladíkov ku duchaplným prednáškam jeho. I vedychtiví bratia zaumienili si, že si vyvolia Origenesa, ktorý výrečnou učenosťou svojou, mravným životom a celým osobným vystupovaním svojím a pôsobením robil hlboký dojem na nich, i zostali na škole jeho v Cesaree palestínskej. Pod vedením slávneho učiteľa zotrvali tu za päť rokov.

Hneď z počiatku odkryl Origenes, ktorý znamenite poznával ľudí, mimoriadne dary duševné a zriedkavé vlohy ku cnosťam u oboch mládencov, i bol im zvláštne naklonený. So zvláštnou starostlivosťou usiloval sa vzdelať srdcia ich a rozžať v nich lásku ku pravde a horúcu žiadosť po poznaní jediného pravého Boha a náboženstva kresťanského. Ako podáva sa nemluvniatkam po narodení ich najprv mlieko a iba neskôr záživnejšie pokrmy, podobne uvádzal rozumný učiteľ dvoch miláčkov svojich pomaly ku najvážnejším poznaniam, ku viere v jediného a pravého Boha. Najprv prebral s nimi filozofickú vedu, potom fyziku, geometriu i astronómiu, a iba potom začal prednášať teológiu, náuku o Bohu. V úvode vedy bohosloveckej pripomenul všetko to, čo povedali pohanskí ľubomudrci a básnici o božstve. A keď posvietil na rozmanité sústavy najslávnejších ľubomudrcov a poukázal na nezrovnalosti a protirečenia, ľahko presvedčil učeníkov svojich, že rozum ľudský nepostačuje ku poznaniu pravého Boha a že treba je, aby sám Boh zjavil sa ľuďom, k ním hovoril o Sebe, a že skutočne sa zjavil.

I prešiel múdry učiteľ ku sv. Písmu Starého i Nového Zákona, do ktorého uvádzal učeníkov svojich ako do čarokrásnej nadzemskej záhrady, dokazoval, ako najvyššia bytnosť Božia zjavila sa praotcom a prorokom, skrze ktorých hovorila k ľuďom, a ako konečne sám Spasiteľ božský prišiel na zem a založil svätú cirkev, ktorej zveril sväté učenie svoje. Ostrovtipní mládenci mali otvorenú ríšu svetla a boli tak oduševnení, že opustia všetko pozemské, aby sa mohli zaoberať výlučne nadobudnutím si najdokonalejšieho poznania tejto najvyššej bytosti Božej. Roku 235 počas prenasledovania kresťanov za cisára Maximina Thráckeho prinútený bol Origenes opustiť Palestínu, i ušiel do mesta Cesaree v Kappadócii. A bratia odobrali sa do Alexandrie, aby na vysokej škole pokračovali v náukách sv. náboženstva ako katechumeni.

Zbožný a učený Dionys Alexandrinský vyučoval ich vo svätom náboženstve. V Alexandrii žili mnohí pohanskí študujúci veľmi nemravne. Bratia, najmä Theodor, ktorý posiaľ ešte nebol pokrstený, zachránili sa bez úhony, a vynikali vedou a kresťanskými cnosťami. To vzbudilo závisť spolužiakov, ktorí namáhali sa pripraviť ho o dobrú povesť a vážnosť. I nahovorili a podplatili nehanobnú verejnú neviestku, aby previedli podlý úmysel svoj. Stalo sa, keď svätý mládenec rozprával sa s mnohými učenými mužmi v prítomnosti mnohých poslucháčov, že pristúpila tá podplatená nehanobnica ku nemu a žiadala od neho odmenu za zmyselné rozkoše, ktoré vraj užil u nej. Prítomní priatelia pohoršili sa nad hanobnou bezočitosťou srnilnice, lebo znali nevinnosť jeho. Theodor vážne riekol ku priateľovi, aby dal jej, čo žiada, a pokračoval pokojne v prednáške. Nemravní pohanskí mladíci tešili sa škodoradostne, že sa podaril hanobný kúsok ich, ale sotva vzala nehanobnica peniaze, vošiel do nej zlý duch, lomcoval ňou strašne a trápil ju. Biednica vyznala verejne všetko a prosila za odpustenie svätého mládenca. Theoodor modlil sa nad kajúcnou hriešnicou a v mene Pána Ježiša uzdravil ju, že zlý duch opustil ju hneď. To pohlo ho, že prijal svätý krst a meno Gregor, podobne dal sa pokrstiť i brat jeho.

Potom zase navrátil sa do Cesarei, kde za rok poslúchal prednášky učeného Origenesa, ktorý sa bol navrátil z Kappadócie roku 238. A svätý Gregor navrátil sa po dokončených štúdiách do rodného mesta Novej Cesarei v Ponte. Spolumešťania ponúkali učenému a zbožnému Gregorovi vysoké úrady, i matka a pokrvní naliehali na neho, aby vyplnil nádeje ich. Ale on neprijal ponúkané mu hodnosti svetské, i utiahol sa do samoty, kde žil ako pustovník, aby sa postaral o duševné spasenie svoje a pokračoval v skúmaní sv. Písma a spisov otcov apoštolských. Ačkoľvek žil na púšti odlúčený od všetkých ľudí a vyhýbal sa každému styku so svetom, predsa dostal sa chýr o bohumilom živote jeho ku Fedimovi , arcibiskupovi v Amasei. Tento osvietený a darom prorokovania obdarovaný muž Boží ocenil duševnú hodnotu svätého Gregora, i chcel posvätiť ho za kňaza. Po mnohom zdráhaní vysvätil ho spomenutý arcipastier na dôstojnosť kňazskú. Neskôr naliehal na neho, aby sa dal posvätiť i za biskupa pre Novú Cesareu. S hrôzou dopočul pokorný muž Boží o vôli arcibiskupovej a pokora jeho hnala ho s jednej púšti na druhú, aby nebol nájdený.

Po mnohom stopovaní objavená bola pustovňa jeho, i prehovorili ho poslovia arcibiskupovi ku prijatiu tej vysokej dôstojnosti, ale prosil, aby sa mohol za čas dokonale pripraviť ku posviacke na dôstojnosť biskupskú. V tom čase, čo sa pripravoval v púšti na ten úrad, mal zjavenie nebeské. Svätý Gregor z Nyssy uisťuje, že v tom videní vyučoval na rozkaz Panny Márie sv. Ján evanjelista pokorného sluhu Božieho v pravdách náboženstva, najmä o tajomstve najsvätejšej Trojice Božej. Svätý Gregor napísal všetky reči, ktoré slyšal z úst miláčka Pánovho a najmä učenie o troch osobách Božích v jednom božstve. Toto učenie hlásal potom vždy v okolí Novej Cesarei a preto zachránené bolo neskôr i toto biskupstvo od nákazy bludu ariánskeho. Arcibiskup Fedimus posvätil ho za biskupa, keď sa bol pripravil dokonale v pustovni svojej a bol posilnený nadzemským zjavením. Svätý Gregor vybral sa na cestu do Novej Cesarei, aby prevzal úrad svoj biskupský.

I obdaril milostivý Boh sluhu Svojho neobyčajnou divotvornou mocou. Na ceste prekvapený bol nocou a prívalom dážďovým. I uchýlil sa do pohanského chrámu, lebo nenašiel iného prístrešia. Tento chrám bol známy v celej zemi pre hádačské výroky, orákulá. Keď svätý Gregor vstúpil do vnútra chrámu, prežehnal ho znamením svätého kríža. I vyšli z neho zlí duchovia a neodpovedali na otázky žrecove, keď medzitým svätý Gregor a sprievodci jeho strávili noc ticho na modlitbách. Na druhý deň ráno poberal sa svätý Gregor ďalej na ceste svojej. I dohonil ho pohanský žrec, prosil ho a vzdychal, aby napravil v chráme, čo pokazil modlitbou svojou. Keď to neosožilo, začal sa vyhrážať, že udá muža Božieho cisárovi, ako nepriateľa bohov. Svätý Gregor odpovedal pohanovi, že má moc od Boha svojho a že požaduje to od neho povinnosť, aby premáhal a nivočil neveru a moc diabolskú. Žrec pochyboval o tejto moci a na dôkaz žiadal, aby svätý Gregor použil moc svoju a rozkázal podzemným duchom, aby sa navrátili do chrámu a zase oznamovali výroky vešťby. Svätý Gregor podal mu lístok, na ktorom stály tieto slová:

„Gregor satanoví: Vojdi!“

Žrec vrátil sa, položil lístok na oltár zápalný pred modly, priniesol obetu, a zlí duchovia vrátili sa do modiel a hádačstvo sa ohlásilo. Zadivený a prestrašený žrec ponáhľal sa zase za svätým mužom, a keď ho dohonil, vrhol sa k nohám jeho, i prosil ho, aby ho vyučil vo viere a oznámil mu pravého Boha, ktorý vládne nad modlami. Svätý Gregor vysvetlil mu základné pravdy kresťanského náboženstva. Žrec pozastavil sa nad hlbokými tajnosťami vtelenia Pána Ježiša Krista, i nemohol sa presvedčiť o nich a uveriť. I poukázal svätý Gregor na veľkú skalu, ktorá ležala na ceste, a riekol:

„Rozum ľudský nemôže dokázať túto veľkú a vážnu pravdu, ale iba Boh zázrakmi všemohúcnosti Svojej. Aby si privedený bol skrze taký zázrak ku viere, pozri!

I rozkázal skale, aby sa pohla z miesta a išla, kam ukázal jej žrec. To sa stalo. Skala poberala sa na miesto, ktoré bolo vykázané jej. Pohanský žrec bol obrátený, išiel za ním, bol pokrstený, stal sa učeníkom svätého Gregora a neskôr i diakonom jeho. Na druhý deň poberal sa svätý Gregor do Cesarei. Div, ktorý bol spôsobil, známy bol všade. I vyšlo sa dívať veľké množstvo ľudu na divotvorného muža Božieho. Ale on kráčal medzi nimi so sklopenýma očima k zemi, akoby sa nebola týkala tá sláva osoby jeho. Nová Cesarea bolo veľké, bohaté a ľudnaté mesto, ale bolo tam iba niekoľko kresťanov, všetkých asi sedemnásť, ostatní obyvatelia boli zarytí pohania, ktorí pohrúžení boli vo veľkých poverách a najväčších neprávostiach, ačkoľvek v krajine Ponte kvitli už početné cirkevné obce. Keď bol odišiel na púšť, popredal majetok svoj a rozdal ho chudobným, i nemal teraz v Novej Cesarei miesta, kde by bol sklonil hlavu. I pýtali sa ho, kde bude bývať? Sv. Gregor riekol:

„Boh postará sa o mňa.“

A keď vstupoval do brány mesta, privítali ho niektorí mešťania a volali ho k sebe. I ubytoval sa u Musona, veľmi bohatého mešťana. Svätý biskup začal hneď horlivo pracovať v rodnom meste svojom. Chýr o svätosti jeho rozniesol sa už pred príchodom jeho do mesta a obyvatelia boli zvedaví lepšie poznať výnimočného muža a počuť učenie jeho. Ešte toho dňa hovoril horlivo k zástupom a mnohí pohania obrátili sa. Na druhý deň ráno bolo pred domom, v ktorom býval, veľké množstvo nemocných. A on uzdravil ich divotvorne vzývaním mena Pána Ježiša Krista. V krátkom čase obrátilo sa také množstvo na vieru Kristovu, že poskladali veľké milodary, z ktorých mohol sa vystaviť nádherný chrám živému Bohu, ktorý milostivé požehnával práce sluhu Svojho. Vzdor zákazu cisárskemu vystavaný bol krásny chrám, v ktorom potom vyučoval novo obrátených kresťanov, slúžieval svätú omšu a utvrďoval ich vo viere udeľovaním sviatostí. Počet veriacich vzrastal so dňa na deň. A to dialo sa následkom hlásania slova Božieho a divov, ktoré konal z milosti Božej. Rieka Lykus zapríčiňovala posiaľ mestu veľkú škodu povodňami svojimi. Keď zase hrozila zaplavením, svätý Gregor zabudol palicu svoju tam na brehu, kde sa obyčajne vylievala. Z tej palice vyrástol divotvorne strom a keď sa dotkla voda pňa jeho, ustúpila nazpät do koryta svojho. Keď staval iný chrám, bolo miesto, kde mal stáť, stiesnené veľkým bralom. Svätý Gregor išiel ta v noci, modlil sa skrúšene a bralo ustúpilo tak ďaleko, že hneď mohlo sa pohodlne stavať a ten chrám nikdy nevzal pohromu. I sami pohania brali radu u svätého biskupa a predkladali mu spory svoje ku vyrovnaniu.

Dvaja pohanskí bratia dohadovali sa o stav vodný – rybník, ktorý zdedili po rodičoch. Prišli ku svätému Gregorovi a prosili ho o radu, ako by mohli vyrovnať spor svoj. Svätý biskup navrhol im všeličo, ale márne. Bratia vystupovali čo deň nepriateľskejšie proti sebe, konečne chceli spor rozriešiť zbraňou v ruke. Deň už bol ustanovený ku boju. Svätý Gregor išiel v noci ku stavu vodnému a modlil sa tam do svitu, aby prekazil hriešné vylievanie krvi bratskej. Ráno vyschla v stave voda celkom a bratia rozdelili sa po dobrotky. Mesto Komana požiadalo svätého Gregora, aby posvätil im biskupa. Keď prišlo k voľbe, chceli mať muža zo stavu šľachtického. Pri voľbe bol i svätý Gregor, ktorý radil, aby nebrali ohľad na rod, ale na súcosť. I povstal jeden vznešený kresťan a riekol:

„Keď opovrhuješ urodenými, nezbýva inšieho, než aby si ustanovil za biskupa uhliara Alexandra.“

I priviedli uhliara, akoby na smiech. Ale svätý Gregor poznal v ňom svätú dušu. Alexander pochádzal z rodu urodeného, bol veľmi vzdelaný a krásnej postavy. I opýtal sa ho svätý Gregor na rozličné veci, a ľud poznal, že Alexander vie viac, než páliť uhlie. I stal sa biskupom ich a to takým horlivým biskupom, že zomrel mučeníckou smrťou.

Svätý Gregor bol veľmi štedrý oproti chudobným a biednym a to bez rozdielu, či kto bol kresťanom, Židom alebo pohanom. A mnohí zneužívali dobrotu a štedrosť jeho. To urobili i dvaja Židia. Čakali na svätého. Gregora. Jeden staval sa mrtvým, a druhý žobral na neho, aby vraj mohol byť pochovaný. Svätý biskup nemal peňazí pri sebe, i položil plášť svoj na domnele mrtvého. Keď odišiel svätý, budil podvodník súdruha, aby už vstal; ale ten bol skutočne mrtvý. Takéto zázraky a cnosti svätého Gregora zapríčinili, že v Novej Cesarei boli v krátkom čase skoro samí kresťania. Tieto a ešte mnohé iné divy rozprávajú sv. Gregor z Nyssy a sv. Basilius. A tvrdenie ich zasluhuje úplnej viery, lebo oni čerpali správy svoje z rečí starej matky svojej Makriny, ktorá znala osobne v mladosti svojej svätého Gregora Divotvorcu, počula kázne jeho a vídala na vlastné oči divy, ktoré činil.

Sv. Basilius dokladá, ako rozprávala mu zbožná stará matka s veľkým pohnutím, že svätý biskup Gregor žil jako svätí apoštolovia, že pri bohoslužbách i modlitbách svojich prejavoval najhlbšiu pokoru a prítomnosť neroztržitého ducha, že bol jednoduchý a prostý i citný v rečiach svojich, neznal pýchy, ani závisti alebo nenávisti, a miloval všetkých ľudí.

Roku 250 začal prenasledovať neslýchane ukrutný cisár Decius všetkých vyznavačov Kristových po celej rozsiahlej ríši rimskej. Svätý Gregor radil veriacim, aby sa zachránili útekom do hôr a vrchov pred krvavými mukami. On sám ušiel s duchovenstvom svojím na púšť. Ale i v úkryte jeho vysliedili ho pohanskí vojaci. Keď svätý Gregor zbadal vojakov, vrhol sa na kolená s diakonom svojím, rozpial ramená a modlil sa skrúšene, aby sa pripravil na smrť. A hľa, vojaci uzreli miesto dvoch modliacich sa dva duby. I navrátili sa a rozprávali, že tam v púšti na tom vrchu niet živej duše. Sudca dal znovu sliediť za ním a jeden vojak prišiel ku pustovni a našiel tam oboch, pohrúžených do vrúcnej modlitby. Pohan videl v tom prst Boží a vrhol sa k nohám svätého biskupa, i prosil za požehnanie; dal sa poučiť vo viere a prijal svätý krst. Keď pohanský sudca nemohol vyliať zlosť svoju na svätom biskupovi, vrhol sa ako besný vlk na stádo jeho.

A svätý Gregor modlil sa, a žiaden veriaci nezaprel svätú vieru. Keď ukrutný Decius zahynul biedne r. 251, prestalo prenasledovanie kresťanov, a svätý Gregor navrátil sa zase do Novej Cesarei. Horlivo pôsobil svätý biskup v povolaní svojom až do konca života svojho, navštevoval všetky chrámy a miesta biskupstva svojho, odstránil všetky nadužívania a neporiadky a horlivo napomínal ku plneniu svätého náboženstva. Pohania slávili v Novej Cesarei veľké slávnosti a okolitý poverčivý ľud zbehol sa v zástupoch na miesto slávnosti. Svätý Gregor predpovedal:

„Skoro nebudú sa ponosovať na nedostatok miesta.“ A hľa, nezadlho začal zúriť mor v celom Ponte. Jediná Nová Cesarea zachránená bola na prosbu svätého Gregora od tej strašnej metly Božej. Mnoho pohanov pohynulo biedne. I poznali pohania, jak mocný je Boh, krorému slúžia kresťania a dali sa krstiť po tisícoch. Svätý biskup mal veľkú radosť.

Keď sa blížil sedemdesiaty rok požehnaného života jeho, cítil svätý Gregor i blízku smrť svoju. I chystal sa skrúšene k príchodu jej. Na smrteľnej posteli pozdvihol hlavu svoju a pýtal sa diakona svojho:

„Koľko nevercov nachádza sa ešte v okolí Novej Cesarei?“ I dostal odpoveď:

„lba sedemnásť.“ Svätý muž zvolal radostne:

„Sláva Bohu! Zanechávam nástupcovi svojmu v biskupstve práve toľkých pohanov, koľkých kresťanov našiel som pri nastúpení svojom.“

Potom riekol:

„Lebo žil som vždy ako cudzinec na zemi, nuž nechcem stratiť ani po smrti toto meno. Nepatrí mne žiadné pohrebisko, žiadné miesto nech nenosí meno Gregorovo. Jediné miesto, na ktoré nie som žiarlivým, je to, ktoré neposkytuje príležitosť k najmenšiemu podozreniu o nejakej príchyľnosti ku tejto zemi.“

I zaplakal, že predsa sedemnásť duší treba mu zanechať tu na zemi, ktoré žijú v tme nevery a modlárstva. Potom zložil ruky svoje a modlil sa k Bohu za obrátenie ostatných pohanov, i za stálosť vo viere stáda svojho. I usnul v Pánu v túžbe po kráľovstve nebeskom dňa 17. novembra roku 270. Svätý Gregor napísal výbornú chváloreč na Origenesa, vysvetlenie „Kníh múdrosti“ a mnohé listy, medzi ktorými vyniká list o pokračovaní cirkvi voči tým veriacim, ktorí počas prenasledovania požívali pohanské obetné mäso. Sv. Basilius hovorí o svätom Gregorovi:

„Aké miesto máme vykázať veľkému svätému Gregorovi a učeniu, ktoré zanechal nám? Či nezasluhuje pripočítaným byť k apoštolom a prorokom, on, ktorý živený bol tým istým duchom, ako títo, a vždy pokračoval v šľapajach svätých, vždy ako dokonalý vzor života evanjelického?Nemožno o ňom hovoriť na iný spôsob, lebo veď zdalo by sa, že činíme nespravodlivosť skutočne pravde, keby sme nepripočítali muža, ktorý svietil ako skvelé svetlo v cirkvi a ktorý skrze moc Ducha svätého zatriasol diablami, k tým, ktorí sú najmilejšími Bohu. Pre obrátenie pohanov dosiahol od Boha toľko milostí, že, keď pri nastúpení úradu svojho biskupského nenašiel v okrese svojom viac než sedemnásť kresťanov, potom obrátil a získal Bohu všetok ľud svoj, ako v meste, tak i v okolí. On zastavil beh riek a vykázal iný beh, keď prikázal im v mene Ježiša Krista. On vysušil rybník, ktorý bol sporom medzi dvoma bratmi. Proroctvá jeho boli také divotvorné, že bolo možno porovnať ho s prorokmi. Siahalo by to do nekonečna, keby sme chceli udať všetko, čo on činil mimoriadneho a divotvorného, lebo Duch Boží pôsobil v ňom v takej plnosti, že i nepriatelia pravdy nazvali ho druhým Mojžišom. Ešte dnes (t. j. okolo r. 379) je on divom všetkých obyvateľov zeme. Pamiatka cnosti jeho je tak čerstvá a prítomná vo všetkých cirkvách, akoby bol práve včera usnul, priebeh celého storočia nemohol oslabiť ju.“

Svätý Gregor Divotvorca nadaný bol milosťou Božou, že činil veľké divy a mal veľkú moc nad diablom. A táto moc jeho vytekala zo skrúšenej modlitby jeho a zo vzývania najsvätejšieho mena Ježiš. Áno, modlitba, ale skrúšená modlitba, je veľmi milá Bohu. Keď sám Pán Ježiš Kristus povedal :

„Vravím vám, všetko, za čokoľvek budete sa modlievať a prosiť, verte, že obdržíte a stane sa vám.“ A zase hovorí Pán Ježiš :

„Zaiste vravím vám, že ktokoľvek riekne tomuto vrchu: Zdvihni sa a uvrhni sa do mora, a nebude pochybovať v srdci svojom, ale veriť, že sa stane, čokoľvek riekne, stane sa mu.“

Akú cenu má opravdivá modlitba, spojená so živou vierou, pekne potvrďuje sv. Laurenc:

„Modlitba je zmierenie s Bohom, radosť anjelov, posila svätých, kľúč nebeský a obdržanie žiadostí našich.“

Svätí Otcovia cirkevní menujú modlitbu „bičom zlých duchov.“ Preto i ty, kresťan, modlievaj sa skrúšene, a premôžeš zlého ducha, ktorý pokúša teba. A pri modlitbe máme sa chovať ako ten, o ktorom hovorí Kristus Pán , že o pol noci prichádza k priateľovi svojmu a snažne prosí ho o chlieb, a keď raz i druhý raz odoprie mu, on predsa bez prestania tlčie a prosí, až kým nebude pohnutý priateľ jeho, i vstane a dá mu požiadaný chlieb. Tak máme i my sa modlievať, lebo hovorí Kristus Pán :

„I Ja vravím vám: Proste, a bude vám dané; hľadajte a nájdete; tlčte a bude vám otvorené.“

Svätý Gregor hovoril na smrteľnej posteli veľmi vážné slová:

„Lebo žil som vždy ako cudzinec na zemi, nuž nechcem stratiť ani po smrti toto meno. Nepatrí mne žiadné pohrebisko, žiadné miesto nech nenosí meno Gregorovo.“

On žiadal, aby nepostavili mu žiaden pomník; lebo je to márnosť svetská. Za časov našich usilujú sa slobodní murári a slobodomyseľníci obnoviť zvyky pohanské. Na pohrebiskách , najmä vo veľkých mestách, stavajú sa mrtvým nádherné pomníky, ktoré ozdobujú všetkým umením, iba kríž, znamenie spásy, nevídať na nich. Za dobrých starých časov postačoval jednoduchý kríž na hroboch predkov našich. Kto má bohatstvo, nech preukazuje pomníkom úctu ostatkom zomrelých, o ktorých vieme, že boli príbytkom Ducha svätého. Ale to je hodné poľutovania, že mnohí zabúdzajú na dušu zomrelých. Modlitba, najsvätejšia obeta, almužna sú jediné prostriedky, ktorými môžeme pomáhať dušiam v očistci. Na čo pomníky a chváloreči tým, za ktorých volá k nebu o pomstu nárek ukrivdených? Treba je napraviť, čo učinili zlého, dokončiť to dobré, čo oni započali a pamätať modlitbami na dušu ich. To je kresťanský nádherný pomník, ktorý môžeme postaviť zomrelým svojim! Obyčaj je teraz obsypávať rakev zomrelého vencami. To je pohanská obyčaj, ktorú teraz ohrievajú slobodomyseľníci a nasledujú ich mnohí kresťania po mestách i po dedinách. Prví kresťania, keď odložili so židovstvom, a najmä s pohanstvom, nádheru, neozdobovali vencami kvetovými hlavy milých zomrelých svojich, ani nepálili mŕtvoly ich, ako to robievali obyčajne pohania. Preto vytýka pohan Cecilius dľa Minucia Felixa kresťanovi Oktavianovi:

„Vy nepoprajete ani vence hrobom!“ A kresťan odpovedá pohanovi:

„Pravda je, že nevenčíme mŕtvych, lebo veď blahoslavení nepotrebujú ich, biedny nepoteší sa nimi!“ Prví kresťania ozdobovali hroby mŕtvych symbolmi viery.

Karol Jerguš