Z otcovho príspevku sa mal Martin v Lime vyučiť nejakému remeslu, a tak sa v pätnástich rokoch stal učňom holiča a zároveň sa zoznámil s liečiteľstvom, ktoré sa vtedy s týmto povolaním spájalo. Získal základné vedomosti z medicíny a farmácie a stal sa uznávaným odborníkom v prírodnom liečiteľstve. Jeho túžbou však bolo stať sa dominikánom; prvý dominikánsky kláštor sa nachádzal práve v Lime. Zákony však v tom čase zakazovali prijímať do rehoľného rádu indiánov, černochov a ich potomkov. Nepomohlo ani spoločenské postavenie jeho otca.
Predstavený konventu Santa Rosario, Juan de Lorenzana, bol nakoniec ochotný tento problém prehliadnuť a Martina, ktorého prijal najprv medzi terciárov (r. 1594), nechal 2. júna 1603 zložiť rehoľné sľuby. Uvádza sa, že tomu predchádzal Martinov návrh, aby ho predali ako otroka a tak si zlepšili zlú finančnú situáciu kláštora.
Už od čias, keď sa stal terciárom, s veľkou svedomitosťou a láskou vykonával v kláštore upratovacie i iné služobné práce. Hovorilo sa o ňom, že je neobyčajným ochrancom zvierat, a preto ho po čase nazývali aj „americkým Františkom z Assisi“. Vraj raz vzal do ruky potkana a vysvetlil mu, že myši nemôžu žiť tam, kde kláštor uchováva jedlo pre chudobných, ani medzi odevmi, tobôž nie v sakristii, takže musia z kláštora odísť. Položil veľký kôš, do ktorého sa po jeho prejave láskavosti všetky myši zhromaždili, a vyniesol ich do prírody za hranice kláštora. Neskôr im tam aj nosil jedlo, aby netrpeli hladom. Preto sa myši spolu s metlou, jeho typickým atribútom, zobrazujú na jeho zobrazeniach spolu s inými zvieratami, najmä psami a mačkami, pre ktoré dokonca založil prvý útulok. Legenda tiež hovorí, že vzkriesil psa, ktorého majiteľ usmrtil pre starobu.
Vráťme sa však k ľuďom, ktorí boli pre neho po Bohu na prvom mieste. Po zložení sľubov mu bola v kláštore zverená starostlivosť o chorých, v ktorej vynikal veľkou pokorou a obetavou láskou. Vedel pomáhať nielen telu, ale aj duchu. Stal sa preto tak vyhľadávaným, že za ním prichádzal aj španielsky miestokráľ Peru, gróf Chinchón, i mexický arcibiskup, ktorého uzdravil a ktorý ľutoval, že ho Martin de Porres pre vyčerpanosť nemohol sprevádzať na cestách.
Martin de Porres sa trpezlivo a neúnavne staral najmä o chudobných chorých a nerobil rozdiely medzi ľuďmi rôznej pleti ani spoločenského postavenia. Časť kláštora, ktorú premenil na nemocnicu, prestávala postačovať, a tak údajne zriadil nemocnicu aj v dome svojej sestry, kde neskôr vznikol sirotinec. Založil tiež školu pre vzdelávanie chudobných detí, bola to prvá škola svojho druhu v krajine.
Počas morovej epidémie sa osobne staral o šesťdesiat spolubratov a ani jeden z nich nezomrel. Žil veľmi skromne, asketicky. Túžil byť misionárom, no pre svoj pôvod sa nemohol stať kňazom. Napriek tomu dokázal vysvetľovať zložité teologické otázky, hoci sa nikdy teológiou systematicky nezaoberal. Tým, ktorí mu ublížili, vždy odpúšťal, pokladajúc svoje vlastné hriechy za väčšie než hriechy iných. Keď bolo treba, objavil sa vraj súčasne na dvoch miestach a bol obdarený charizmami zázrakov i levitácie. Najchudobnejším obstarával jedlo, odev a lieky; pomáhal dedinčanom i opovrhovaným ľuďom, ako len mohol. Tým si vyslúžil prezývku „Martin od lásky“, ale aj veľké vyčerpanie.
Pred šesťdesiatkou ochorel na maláriu, a medzi priateľmi pri jeho lôžku kľačal aj gróf z Chinchónu. Najsmutnejšiemu bratovi Antonínovi pri lúčení povedal: „Neplač, možno budem v nebi užitočnejší ako tu.“ Prítomným požehnal a 3. novembra o deviatej hodine, zatiaľ čo bratia okolo neho spievali Krédo, zomrel. Pochovaný bol nasledujúci večer pre obrovský prílev ľudí. Na jeho hrob ho niesli preláti a šľachtici. Na mieste jeho uloženia sa diali zázračné uzdravenia a proces kanonizácie sa začal už v roku 1660. Niektorí však ťažko prijímali, že by mulat z nižšieho stavu mal byť povýšený na oltár. Martin de Porres bol blahorečený 29. októbra 1837 pápežom Gregorom XVI. a svätorečený 6. mája 1962 pápežom Jánom XXIII.
Svätý Martin de Porres, prosím, oroduj za nás.
Článok pôvodne vyšiel na portáli Svatecdna.sk.





















