Údaje týkajúce sa života a smrti svätej Cecílie sú považované za neisté, ale jej autentickosť je doložená zaradením medzi sedem žien menovaných v prvom kánone svätej omše, aj jej zázračne zachovanými ostatkami.

Najstaršie historické zmienky o svätej Cecílii boli zaznamenané v Martyrologium Hieronymianum, a to znamená, že rímska cirkev oslavovala svätú Cecíliu už v 4. storočí. V aktách z polovice 5. storočia o mučeníckej smrti svätej Cecílie je uvedené, že pochádzala zo senátorskej rodiny a už od detstva bola kresťankou. Rodičia jej podľa zvyku vybrali ženícha primeraného postavenia, nehľadiac na to, že ide o pohana. Cecília však túžila celá patriť Kristovi a v tom smere už skôr urobila sľub. Dôvernou modlitbou riešila to, v čom by iný videl neprekonateľný problém. Ako poslušná dcéra pristúpila k svadbe s Valeriánom, avšak hneď po obrade poslala Cecília, na pokyn anjela, svojho novomanžela k tretiemu míľniku na Apijskú cestu, kde ho pápež Urban pokrstil. Valerián, hneď ako sa ako kresťan vrátil k Cecílii, spoločne s ňou mal videnie vznášajúceho sa anjela, ktorý oboch novomanželov korunoval ružami a ľaliami. Detaily týkajúce sa vplyvu Cecílie na obrátenie jej snúbenca sú zrejme neskorším doplnkom. Isté je, že tu hrala najpodstatnejšiu úlohu modlitba a Božia milosť.

Najstaršia správa ďalej hovorí aj o skorom obrátení Valeriánovho brata Tiburcia. Všetci traja sa stali horlivými kresťanmi, ktorí štedro rozdávali almužny a pochovávali kresťanov, ktorí položili za vieru život. Pre túto činnosť boli zajatí a za pevnosť vo viere rímskym prefektom Turciom Almachiom odsúdení na smrť. Dôstojník Maximus, ktorý mal rozsudok vykonať, azda vplyvom ich svedectva uveril kresťanskej zvesti a spoločne s týmito bratmi obetoval pre vieru svoj život. (Pamiatka týchto troch sa slávi 14. apríla.)

Cecília po ich smrti, pred vlastným zajatím, venovala svoj dom rímskej cirkvi na konanie bohoslužieb. Pred prefektom potom slávnostne vyznala svoju vieru a bola odsúdená na smrť udusením v kúpeli vo vlastnom dome. Pokus o túto popravu prežila, preto kat dostal príkaz sťať jej hlavu. Tromi sečnými ranami zasiahol jej krk, a hoci ešte žila, zanechal ju pomaly umierať. Pápež jej telo pochoval v Kalixtových katakombách vedľa pápeža a biskupov.

O pohľade samotnej Cecílie na mučenícku smrť Zlatá legenda od biskupa Iacopa da Varazze († 1298), v interpretácii pátra Jozefa Koláčka (z Vatikánskeho rozhlasu) hovorí: „Centurioni, ktorí mali v Ríme stráž pri poprave svätej Cecílie, a mnoho okolostojacich nariekalo nad tým, že taká pôvabná dievčina chce čeliť smrti. Vtedy im Cecília povedala: ,Drahí chlapci, zomrieť, to neznamená stratiť svoju mladosť, ale premeniť ju na lepšiu; je to ako dať blato a dostať za to zlato, opustiť úbohú chatrč a vstúpiť do nádherného príbytku. Môj Pán dáva stokrát viac, než sa mu dá.´“
Z dochovaných prameňov nie je datovanie jej smrti jednoznačné.

Otázky visia tiež nad patronátom, ktorým vošla Cecília asi najviac do povedomia. Jeho pridelenie sa podľa niektorých tvrdení zakladá na chybnej interpretácii asi v 15. storočí, z rozprávania Passio (o mučeníkoch), kde sa uvádza, že pri jej sobáši s Valeriánom hrali nástroje „cantantibus organis,“ avšak Cecília v srdci spievala iba Bohu. Ako sa rozprávanie odovzdávalo, za presnejšie sa považovalo, že „počula vo svojom srdci spievať anjela“ – z oboch bolo odvodené, že je milovníčkou hudby a začala byť tiež zobrazovaná, ako anjelom hrá na organ. Aj tu nepresnosti viedli k rôznym úvahám a dokazovaniu, že v jej dobe organ ešte neexistoval. Tretie objavujúce sa vyjadrenie hovorí o tom, že za hudby, pri ktorej bola mučená, v srdci spievala Pánovi chválu. Všetky tieto vyjadrenia majú ako spoločného menovateľa radosť srdca z toho, že patrí Pánovi, a v radosti býva spev veľmi prirodzený, aj keď ide o stav vnútra. Preto nech Cecília, napriek všetkým pochybnostiam, zostane patrónkou hudby, lebo jej srdce bezpochyby jasá, oslavujúc Pána v zbožnej melódii.

Ako potvrdenie jej panenskej čistoty by sme mohli považovať fakt, že jej telo zostalo po smrti neporušené, čo sa vyskytuje u viacerých svätcov práve len s touto cnosťou na heroickom stupni. Zachovalosť jej tela akoby tiež zdôrazňovala pravdu vyššie citovaných slov, že zomrieť pre Krista neznamená stratiť svoju mladosť.

Po postavení baziliky svätej Cecílie v rímskej štvrti Trastevere (Zátiberie), na mieste jej domu, dal pápež Paschal I. v roku 821 preniesť z katakomb jej telo a tiež ostatky Valeriána, Tiburcia a Maxima i dvoch pápežov, svätého Lucia I. a Urbana I. Sarkofág svätej Cecílie tu bol objavený počas reštaurátorských prác v roku 1599. Dňa 19. októbra kardinál Pavol Sfondratus za prítomnosti správcu, sekretára vikariátu a jezuitov Alagona a Morra sarkofág otvorili a užasli. Prieskum sarkofágu o tri dni neskôr, z rozhodnutia pápeža Klementa VIII., vykonal kardinál s cirkevným historikom Baroniom. Otvorili v ňom uloženú truhlu z cyprusového dreva a v nej sa nachádzalo nerozpadnuté telo mučenice. Nespočívalo na chrbte, ako býva obvyklé, ale uložené na pravý bok. Pokrýval ho hodvábny závoj, ktorý bol ešte poškvrnený krvou. Šaty Cecílie boli pretkávané zlatými nitkami. Baronius napísal: „Pôsobila dojmom, akoby spala, skôr než ako mŕtve telo.“ Bol povolaný sochár Stefano Maderno, ktorý telo mučenice tak, ako bolo nájdené, nakreslil a neskôr podľa tejto kresby vytvoril mramorovú sochu. Nález potvrdil jej mučenícku smrť.

Svätá Cecília, prosím, oroduj za nás.

Článok pôvodne vyšiel na portáli svatecdna.sk