Kunegunda bola krásna i rozumná. Ešte za slobodna vzala si v úmysel, zachovať pod ochranou Panny Marie nepoškvrnenej čistotu až do smrti. Toto jej predsavzatie muselo tuhú skúšku podstúpiť, lebo jedného dňa uchádzal sa o jej ruku vojvoda bavorský Henrik, a rodičia jej stáli na tom, aby išla zaňho. Kunegunda bola tým nemálo prekvapená, avšak ako dobrá dcéra poslúchla svojich rodičov, tou nádejou sa kojac, že Ježiš a Maria budú jej na pomoci, aby, čo si zaumienila, i zadržať mohla. A táto jej nádej nebola márna. Pred sobášom vyjavila budúcemu manželovi túžbu srdca svojho, že chce zachovať panenskú čistotu, a s Božou pomocou podarilo sa jej pohnúť bohabojného vojvodu k tomu, že nielen jej túžbe privolil, ale i sám rovne s ňou zasnúbil sa Bohu, že chce v panictve zotrvávať do smrti. Svätý tento sobáš bol uzavretý, a na znak toho, že od samej tej chvíle jediné svoje potešenie len v Ježišu Kristu hľadať a nachádzať chcú, podal Henrik neveste za veno drahocenný kríž. Vo svätej a cudnej láske žili napotom svätí manželia, ako Jozef a Maria, hľadiac nadovšetko zaľúbiť sa Bohu a posväcovať sa vospolok. Odmena takejto cnosti dostavila sa skoro. Roku 1002 bol vojvoda Henrik za rímsko-nemeckého cisára vyvolený a v Mohuči korunovaný. O mesiac neskôr korunovaná bola i cisárovná v Paderborne.

Súc toho času v obyčaji, že cisári nemeckí chodievali do Ríma, aby tam z rúk pápežových korunu obsiahli, navštívil i Henrik so svätou svojou manželkou sídelné mesto pápežovo a obdržal z rúk Benedikta VIII. korunu cisársku. Navrátivší sa z Ríma žili v tichom pokoji. Henrik zastával svoju cisársku hodnosť so svedomitou spravodlivosťou. Kunegunda viedla zatiaľ jednoduchý a utiahnutý  život. Jej svetlica bola bez všetkej nádhery, za sedadlo slúžila jej drevená lavica. Chudobných a nemocných podporovala bohato a i najbiednejší z jej poddaných mali prístup k nej a smeli jej prednášať svoje sťažnosti.

Tiché domáce šťastie cudných manželov vzbudilo pekelnú závisť diablovu a aby ho prekazil, vyhľadal si podlú pomoc zlých a zlomyseľných ľudí. I našiel ošemetníkov, ktorí sa jali upodozrievať cnostnú Kunegundu pred manželom, ako by viedla hriešne obcovanie s istým mladým človekom. Cisár uveriac zlomyseľným ohováračom , počal brať vernú manželku v podozrenie. Kunegunda sprvu mlčala a trpela. Ale keď  ohováranie nabývalo  vždy väčších rozmerov, zmužile zastávala nevinnosť svoju pred cisárom a konečne dodala, je hotová podrobiť sa skúške ohnivej pod očami a dohľadom svojich ohováračov . V určitý teda deň doprevádzal  ju cisár početný zbor duchovný a bohatiersky do chrámu,  po svätej omši modlil sa kňaz nad ňou, napomínajúc ju nepokúšať Boha, ak sa cíti byť vinnou, a podal jej potom Sviatosť oltárnu. Medzi tým robili vonku prípravy ku skúške. Deväť žeravých radlíc bolo po ložených v rade vždy na krok jedna od druhej,  okolostojaci plakali hlasito a nariekali, Kunegunda však, vystúpiac z chrámu bosými nohami a ľahkým krokom stúpala po radliciach. A hľa, chodidlá jej ani čo za máčik neboli spálené! Zhromaždený ľud uzrel tak veľký súd Boží, vypukol v hlasitý jasot, velebiac moc Božiu a nevinnosť cisárovnej. Ona však vrhla sa na kolená, vzdávala Bohu vďaky, padla okolo krku manželovi, ktorý ju za odpustenie prosil a odpustila zlým ohováračom, ktorých ľud na smrť vydať žiadal. Cisár však miloval a ctil ju napotom čo skutočne svätú, ktorú Boh sám viditeľným zázrakom oslávil.

Kunegunda, verná sľubu svojmu, počas ťažkej nemoci učinenému, vystavila kláštor pre mníšky v meste Kaufungen v krajine doinohessenskej. Roku 1024 zomrel jej manžel, a na smrteľnom lôžku, vezmúc Kunegundu za ruku, pred početnými príbuznými a dvoranmi , riekol:

„Tu hľa, ktorá mi od vás, alebo radšej od Krista odovzdaná a zverená bola, odovzdávam dnes vám, alebo radšej Kristu Pána nášmu, pannu späť.“

Kunegunda, poznajúc už i tak zlomyseľný a ošemetný svet, ľahko mohla teraz po smrti milovaného manžela vyhovieť túžbe srdca svojho a utiahnuť sa v samotu, aby v kláštore čo mníška strávila posledné dni svätého svojho života. Po roku  smrti jej manžela vysvätený mal byť chrám v kláštore kaufungskom. Cisárovná pozvala ku tejto príležitosti početných biskupov a dvoranov ako i bohatierov mocnárstva. Po Evanjeliu pristúpila ozdobená zlatom a drahokamy, v plnom cisárskom skvoste k oltáru. Tam odložila k úžasu ľudu, ktorý o tom nič netušil, svoj cisársky zlatohlav, zvliekla šarlátový plášť a obliekla sa v šedé rúcho rehoľné, ktoré si bola sama zhotovila . Potom si dala ostrihať vlasy na znamenie, že sa zrieka sveta celkom.  Biskup paderbornský zastrel jej na to hlavu závojom,  nastrčil čo neveste Kristovej prsteň na prst a uviedol ju do jej cely. Tu zabudla ona celkom na bývalú svoju slávu a pred svojimi spolu mníškami nechcela mať ani najmenšej prednosti. Nemocní a chudobní  ostali i tu jej miláčikmi, pre seba samú nežiadala ani tej najmenšej pohodlnosti. Ženské práce, modlitba a duchovné čítanie bolo jej najmilšou zábavou, s ktorou zároveň spájala i kajúcne výkony. Tak strávila ešte pätnásť rokov v kláštornej tichosti, až ju napokon ťažká nemoc uvrhla na lôžko smrteľné. Veľký bol zármutok v kláštore i po celom okolí, len sama Kunegunda bola veselá. Ležiac na drsnatom rúchu kajúcnom, prijala pobožne sviatosť posledného pomazania, i keď  ešte pri poslednom okamihu  spozorovala, že jej pripravujú skvostné umrlčie rúcho, očervenel  sa jej bledý obličaj, a pokynula  rukou, a hovorila hlasom umierajúcim:

„Nie som hodná takejto ozdoby. Bohaté odevy nosila som pri zasnúbení s mojím manželom smrteľným,  pre nevestu Kristovu, pre nevestu večného Pána, hodí sa lepšie môj terajší odev chudobný, v tomto vy ma mŕtvu pochovajte vedľa môjho brata a pána, cisára Henrika.“

Keď  jej to prisľúbili , usnula v Pánu v pokoji, roku 1040 dňa 3. marca. Mŕtvola jej prenesená bola do mesta Bambergu a pochovaná po boku cisára Henrika. Hrob jej oslávený bol mnohými zázraky.

Drahý čitateľu ! Prečítajúc život svätej Kunegundy, budeš sa snáď pýtať , ako mohla svätá táto od Boha žiadať, aby zázrakom dosvedčil jej nevinnosť, alebo jej dal zahynúť? Tu však musíš povážiť, že i svätí boli v istom zmysle deťmi svojej doby. Vtedy a za storočia predtým i potom boli božské súdy v obyčaji a zakladali sa na viere, že, tam, kde nieto iného spôsobu dosvedčiť pravdu lebo nepravdu, právo lebo neprávo , vinu alebo nevinnosť , dobrotivý Boh zmilovať sa môže a nevinného i zázračne ospravedlniť. Ale vyžadovať zázraky pre kdejaké malé a znesiteľné krivdy, bolo by vecou hriešne ľahkomyseľnou. Lebo veď i krivdy prináležia k tým krížom, ktoré trpezlivo znášať Pán Boh od nás požaduje. Dal nám toho príklad Kristus Pán sám, opovrhnúc zostúpiť zázračne s kríža, keď ho s posmechom vyzývali, aby tak dokázal, že je Syn Boží. Za našich časov neužívajú sa viac tieto súdy Božie, ale ochranná ruka Božia nad nevinnosťou ani teraz nie je odvrátená. Často sa stáva, že keď nevinný právo svoje svedkami dokázať nevládze a žalobník ho krivou prísahou zlomí a na očiach sveta ukrivdí, Boh so svojej strany takúto krivú prísahu na vidom očí na zemi pomstí a nevinného ospravedlní pred svetom.

Život svätej Kunegundy poučuje nás i o tom, jak ohavné zlo je ohováranie a na cti utŕhanie. Ti, čo dobré meno a česť blížneho blatom ohovárania pohadzujú, obyčajne ani nepomyslia, akú škodu mu tým zapríčiňujú, a jak veľký hriech pred Bohom páchajú. Dobré, poctivé meno a česť blížneho je veľká vec, u mnohých ľudí závisí od toho celé ich šťastie. Na to však len málo alebo zhola nič nedbajú oné jedovaté jazyky, ktoré dotýkajú sa dobrého mena blížneho. Z nenávisti a závisti zľahčujú oni blížneho, tupia ho a vymýšľajú o ňom veci, na ktoré snáď ani sám nikdy nemyslel. Ľudia sú vôbec viacej náklonní veriť o blížnom niečo zlého, než dobrého, a takto stáva sa potom, že podobné ohovárania a na cti utŕhania rýchlo sa rozširujú a nesmiernu škodu pôsobia.

Ako však bude môcť ohovárač a na cti utŕhač takúto škodu kedy napraviť ? Najprv by musel odvolať, čo nepravdivého o blížnom povedal. Je mu to však vždy možno ? Keď dakto so strechy vrece peria na ulicu pustí, či mu ho možno znovu pozbierať ? Podobne nemožno napraviť dobrú povesť na cti ukrivdeného blížneho svojho. Za druhé má ohovárač nahradiť škodu, ktorú bol blížnemu učinil na jeho majetku, na tele a na duši, má mu vrátiť poklad a spokojnosť srdca. Ako to však možno?

Preto aj očakáva ohovárača hrozný trest podľa slov Písma svätého:

„Súčet ich úskočnosti a zloba ich jazyka padne na nich samých, uhlie bude na nich padať, do plameňa ich uvrhneš a biedu svoju znesú. Mužovi zlého jazyka nepovedie sa dobre na zemi a na muža dvojzmyselného jazyka čaká veľmi zlý súd, padne naňho nenávisť, nepriateľstvo i hanba.“

Varuj sa teda, drahý čitateľu! Ohovárania a na cti utŕhania. Áno, keď by to zlé , čo blížny tvoj mal, bolo sa skutočne stalo, vtedy , keď si toho očitým bol svedkom, máš mlčať a oznámiť to jedine tým, ktorí majú moc i právo zlo zamedziť. Pravá láska, hovorí apoštol, nedomýšľa ničoho zlého,  tým menej sa opováži, nepravdu a o blížnom púšťať do behu. Ohováračovi sedí diabol na jazyku i v srdci, a tomu, kto ho rád slyší, sedí v ušiach, ako teda možno, žeby takýto človek došiel k milosti u Boha, ktorý je dokonalá láska! Preto aby si do takéhoto veľkého hriechu neupadol, najlepšie bude, keď jazyk svoj celkom skrotíš a rád mlčíš. Pováž, že málo kedy človeka mrzieva, že mlčal, naproti ale často a bolestne ho trápieva, že hovoril. Pováž, z každého márneho a ničomného slova budeš musieť raz počet vydať pred súdom Božím. Vlož teda zámok na jazyk a uč sa mlčať.

Karol Jerguš