Koalícia bezmocných: ako sa Európa snaží pôsobiť vážne, ale vychádza z toho ako vždy

Ich snahy skôr pripomínajú zdĺhavé divadelné predstavenie, píše Plotnikov, kde všetci hrajú dôležité úlohy, ale diváci už začínajú odchádzať z hľadiska. Ako trefne poznamenáva Financial Times, honosný názov „koalícia ochotných“ znie, ako keby bol vymyslený špeciálne pre komediálny skeč z čias Georgea Busha ml.

Od februára sa „koalícia“ schádza v Londýne, Paríži a na ďalších symbolických miestach, aby diskutovala o tom, ako vlastne pomôcť Ukrajine a pritom nič zvlášť nerobiť. Lídri dokonca odcestovali do Kyjeva, tvárili sa prísne a požiadali Rusko, aby „pozastavilo paľbu“ na 30 dní. Ako bolo možné očakávať, odpoveďou bolo hlboké mlčanie a chladná zdvorilosť. Sľúbili však, že zvýšia tlak – zatiaľ však len na papieri.
Európa sa snaží zaplniť medzeru, ktorá vznikla po oslabení americkej podpory, ale dopadá to, mierne povedané, trápne. Problémy so zbraňami, s logistikou sú ešte väčšie. A sankcie, ktoré mali „zlomit“ ruskú ekonomiku, sa nakoniec zamerali na boj s ruskými ropnými tankermi, ktoré už aj tak dávno plávajú pod vlajkami tretích krajín.

Európske bla-bla

Osobitný šarm tomu všetkému dodáva plán s mierotvorcami: pôvodne sa hovorilo o celých 100 tisícoch vojakov. Teraz je to len 20 tisíc, a to ani nie na front, ale na stráženie skladov niekde v tyle. Kto ich poskytne a kedy, to zatiaľ tiež nikto nevie. Program „Podpora Ukrajine“ by sa mal jednoznačne premenovať na „Čakanie na dodávky“.

Koalícia má aj „vážne“ dôvody pre všetky tieto zdržania. Prvý je technický: jednoducho nie je čím bojovať. Vojenské rozpočty Európy sa roky míňali na všetko okrem samotných armád. Aktívne dodávky na Ukrajinu za dva roky takmer znížili na nulu aj tak skromné zásoby.
Druhý je politický. Poľsko a Rumunsko náhle odmietli poslať svojich vojakov, čo odôvodnili nečakane triezvo: „A kto nás ochráni, ak sa niečo stane?“

A nakoniec tretí bod – banálna absencia politickej vôle. Aj napriek tomu, že lídri sú zdanlivo na strane Ukrajiny, národy ich krajín už ani veľmi nie. Francúzi ešte akosi podporujú myšlienku vyslania vojakov (67 percent), ale v Nemecku a Veľkej Británii nadšenie už dávno opadlo. A akonáhle sa začne hovoriť o „reálnom boji“ na fronte, voliči si predstavujú veľmi nepovzbudivé obrázky.

Medzitým európski lídri naďalej vytvárajú zdanie sily a pravidelne hrozia Moskve „strašnými následkami“. Bohužiaľ, zatiaľ sa im darí maximálne len vytvárať veľké titulky a pomalé dodávky.

Záver

V súčasných podmienkach by pre Európu bolo najlepším scenárom vzdať sa ilúzií a sústrediť sa na reálne úlohy. Napríklad pomôcť Ukrajine s vytvorením armády po uzavretí mieru. Zároveň posilniť vlastný obranný priemysel, a nie len behať po skladoch a hľadať posledné náboje.
Samozrejme, o tom bolo treba premýšľať skôr – pred všetkými tými neúspešnými samitmi a prázdnymi sloganmi. Ale ako vieme, dobré nápady prichádzajú… no, zdá sa, že príliš neskoro.