Žila utiahnuto v skvelom dome rodičovskom a nemala účasť na hlučných veselostiach nemravného pohanského Ríma, popri službe Božej venovala sa vedám a najmä umeniu hudobnému. Najväčšou rozkošou jej bolo čítanie duchaplných, kresťanských spisov a sväté Písmo, ktoré v čistej mysli svojej uvažovala, rozjímala a ukladala. Krásna na tele a duchu kresťanská panna obľúbila si zavčasu nevinnosť panenskú, zložila sľub ustavičnej čistoty a zasľúbila sa Pánu Ježišovi Kristovi. Jemu prespevovala z duše svojej piesne lásky a sprevádzala ich súzvukom nástrojov hudobných. Ačkoľvek žila v skrytosti domácej a málo navštevovala spoločnosť ľudskú, nedali sa ukryť výborné vlastnosti jej, celý Rím rozprával o prekvetajúcej kráse jej, o vzdelanosti, dobrote a čistote srdca a o veľkom bohatstve rodičovskom. Mládenec zo vznešeného rodu rimského, menom Valerián, uzrel prekrásnu pannu a počul o jej zriedkavých cnosťach, i požiadal o ruku Cecilie u jej rodičov. Rodičia, ktorí znali bohatého šľachtického mládenca, prisľúbili mu dcérku, ačkoľvek vedeli, že je pohan, veď ľúbila sa im cnostná povaha a vplyvný vznešený rod jeho. S radosťou oznámili Cecilii úmysel Valeriánov. Svätá panna naľakala sa, že má zrušiť sľub, daný Bohu a voliť si miesto Ženícha nebeského pohana.

Nemožnosťou zdalo sa jej, aby stala sa nevernou Bohu, alebo aby urazila rodičov neposlušnosťou svojou. V tomto smutnom postavení prelievala horké slzy a keď nevedela si rady, obrátila sa k milostivému Bohu o poradu pôstom, rozjímaním a vrúcnou modlitbou, i prosila Boha, aby alebo prekazil nastávajúcu svadbu, alebo aby povolal ju k Sebe. I zjavil sa jej vo sne anjel Boží a riekol:

„CeciIia, vôľa Božia je, aby si bola poslušnou rodičom svojim. Pán Ježiš Kristus bude ženíchom tvojím i v stave manželskom. Hľa, ja som ochranca nevinnosti tvojej panenskej!“

Svätá panna bola potešená nadzemským zjavením a neodporovala milým rodičom. Svadba chystala sa. Ku svadbe pristrojila sa svätá Cecilia ako sa slušilo na vznešený stav jej, ale pod skvostným hodvábným rúchom mala oblečené kajúcne. Po svadbe riekla zbožná panna ženíchovi Valeriánovi:

„Priateľu, mám zdeliť tebe tajomstvo, ktoré má byť skryté všetkým ľuďom; zaprisahaj sa mi, že nevyzradíš ho nikomu!“

Manžel prisahal a ona riekla:

„Zasľúbila som sa v útlej mladosti živému Bohu a vydala som sa za teba iba na rozkaz Boží. On zoslal mne anjela, aby som zachovala i v manželstve nevinnosť svoju panenskú. On potresce každého, kto by chcel narušiť nevinnosť moju. Chráň sa každej nečistej žiadosti alebo skutku, ktorými by si vzbudil hnev anjela môjho strážcu! A preto buďme živí, ako brat a setra.“

Pri týchto slovách žiarila krása nadzemskej panny dôverou v Boha nebeskou slávou. Vznešený mladík Valerián dojatý bol a preplnený blaženým citom a žiadal poznať pravdu i uzreť toho anjela strážcu. Svätá Cecilia riekla:

„Iba čisté oči môžu videť čistého ducha. A ty nemôžeš účastným byť toho, kým nepoznáš pravého Boha a nebudeš očistený od všetkých škvŕn skrz svätý krst.“

Valerián túžil po videní tak veľmi, že chcel sa dať poučiť o pravom Bohu a prijať svätý krst. Svätá Cecilia poradila mu, aby vyhľadal svätého pápeža Urbana I. a dal sa vyučiť vo svätej viere. I odovzdala mu list na svätého pápeža a udala obydlie jeho. Svätý Urban I. prijal otcovsky vznešeného pohanského mladíka, vyučil ho vo svätej viere a pokrstil. Po prijatí svätého krstu navrátil sa Valerián so srdcom, preplneným nebeskou radosťou ku panenskej manželke svojej a našiel ju pohrúženú v modlitbe, vedľa nej stál anjel a držal v ruke dva vence, uvité z voňavých ruží a lalií. Anjel Boží podal jeden venec svätej Cecílii a druhý Valeriánovi, i prisľúbil mu, že stane sa mu, za čokoľvek bude prosiť. Anjel zmizol. Obaja pokľakli a zvelebovali Boha za milosrdenstvo Jeho, i prosili, aby bol obrátený i vznešený brat Valeriánov, menom Tiburcius. Keď ešte kľačali, prišiel Tiburcius na návštevu a poslúchal pozorne modlitbu ich. I bol dojatý tak veľmi, že zatúžil po poznaní svätého náboženstva.

I Tiburcius išiel ku svätému pápežovi Urbanovi I, ktorý ho vyučil v tajomstváchch viery a pravdách kresťanského náboženstva, a potom pokrstil. Svätá Cecilia utvrďovala zbožných bratov vo viere slovami a bohumilým životom svojím. A oni stali sa horlivými kresťanmi, pochovávali telá svätých mučeníkov, ozdobovali hroby ich, tešievali pri súdoch horlivých vyznavačov a štedre podporovali chudobných bratov a sestry kresťanské.

Toho času panoval ako cisár spravodlivý Alexander Severus , ktorý vážil si a ctil kresťanov a ktorého matka Júlia Mammea bola osvedčenou kresťankou. Sám cisár vzýval Pána Ježiša Krista v súkromnej kaplnke svojej a ako len mohol chránil a podporoval kresťanov. Ale poneváč viedol vojny a bol veľmi zamestnaný správou rozsiahlej ríše rímskej, nemohol vždy prekaziť, aby miestodržitelia, vladári a pohanská zberba kde – tu neprenasledovali nevinných kresťanov. Almachius, miestodržiteľ v Ríme, bol horlivým modlárom a veľkým nepriateľom kresťanov, ktorý vynakladal všetku moc svoju, aby potlačoval svätú cirkev. V neprítomnosti cisára Alexandra Severa prenasledoval v Ríme najmä bohatých kresťanov, aby si osvojil bohatstvá ich, lebo neišlo pohanskému sebcovi o rozkvet ríše, ale iba o hrabivý prospech jeho. Keď lakomý Almachius dozvedel sa, že bohatí veľmoži rimskí, Valerián a brat jeho Tiburcius, stali sa horlivými kresťanmi, a že veľké bohatstvo svoje vynakladajú na skvelé ozdobovanie hrobov svätých mučeníkov a na štedré podporovanie chudobných, zaumienil si, že ľahko zničí ich dľa predošlých zákonov, vynesených proti kresťanom a nedovoleným tajným spolkom. Pod zámienkou, že v dome ich dejú sa nebezpečné schôdzky, dal uväzniť ich a predviesť pred súdnu stolicu svoju.

Vytýkal im, že obcujú s kresťanmi, ktorí sú v podozrení ako nepriatelia štátu, že pochovávajú telá kresťanov, ktorí boli odsúdení k smrti ako zločinci, že ozdobujú skvele hroby ich, akoby schvaľovali zradu ich, na štáte spáchanú. Svätí mládenci vyznali slávne, že sú kresťanmi a že sú hotoví podstúpiť i najväčšie muky, než by zapreli svätú vieru. I hovorili:

„Bože daj, aby sme boli hodnými sluhami svätých mučeníkov, ktorí obetovali krv i život ku sláve a cti pravého Boha a teraz požívajú u Boha večnú odplatu za cnosti svoje! Opustili časnosť a našli nepremenlivú večnosť. My usilujeme sa nasledovať svätý život ich a kráčame za šľapajami ich.“

Sudca napomínal ich, aby sa odriekli kresťanstva a podporovania jeho. Keď neosožilo napomínanie, začal sa vyhrážať mučením. Svätí vyznavači tým horlivejšie zastávali pravdu Božiu. Almachius rozhneval sa, dal vyviesť vznešených mládencov na námestie a bičovať verejne pred veľkým množstvom pohanskej zberby. Medzi mučením tešili sa svätí bratia, že mohli trpieť za pravdu Božiu, i vyzývali prítomných pohanov, aby opustili smiešné modly a uverili v pravého Boha, ktorý odpláca veriacim po tomto biednom živote večnou slávou. Mnohí pohania obrátili sa, medzi nimi Maximus, úradník Almachiov, keď počul, že po tomto živote trvať bude pre spravodlivých večný blahoslavený život. Almachius, ktorý z lakomstva tešil sa nad horlivým vyznávaním viery kresťanskej, použil túto okolnosť a reč svätých vyznavačov k tomu, že vyhlásil ich za rúhačov oproti bohom štátnym, i dal im sťať hlavy ako buričom oproti štátu, novo obráteného Maxima dal utlcť kyjmi, že vypustil dušu a tak pokrstený bol vlastnou krvou svojou. To stalo sa 14. apríla roku 230.

Keď svätá Cecilia počula, že ukrutný a lakomý miestodržiteľ dal umučiť mládeneckého manžela jej Valeriána a švagra Tiburcia, ďakovala za tú mučenícku smrť Pánu Bohu a pripravovala sa tiež k smrti a rozdala majetok manželov chudobným, lebo vedela, že lakomý pohan sliedi iba za majetkami popredných mešťanov rimských. I nemýlila sa, Almachius dal ju zavolať nezadlho k sebe a vyzval ju, aby vydala majetky Valeriánove, lebo že bol velezradcom. Svätá Cecilia odpovedala, že rozdala majetok jeho chudobným, ako naložil jej to umučený manžel. Tyran neopovážil sa trýzniť vznešenú Rimanku, lebo obával sa cisára, ktorý navrátil sa bol do sídla svojho. Prepustil ju domov s vyhrážkou, aby nepodporovala verejne kresťanov, i aby si rozmyslela, či opustí kresťanskú vieru a pokloní sa bohom štátnym, alebo či si vyvolí smrť. Tento čas vynaložila svätá Cecilia ku podpore chudobných a ku rozširovaniu svätej viery medzi známymi a pokrvnými. I napomínala spolumešťanov a pokrevných:

„Počúvajte mňa trochu, mešťania a priatelia! Vy ste sluhami miestodržiteľovými a myslíte, že je to dobré a nie bezbožné, čo on žiada od každého mešťana. Pre mňa je to žiaducné a slávné, aby každý poznal pravého Boha a zase ohľadom mňa samej, aby som mohla trpieť mnoho za vyznávanie Pána Ježiša Krista, lebo som si zaumienila, že v tomto živote ináč neuzavriem s nikým zvláštné priateľstvo. Nestarajte sa o mladosť moju, ani sa nezarmucujte, keby som ju utratila, radšej usilujte sa, aby ste poznali pravého Boha.“

Všetci ju ľutovali a mnohé pokrvné ženy nariekali, že tak vznešená, bohatá, krásna a milostivá panna túži po ukrutnej smrti, ktorou jej bol zahrozil tyran. Svätá Cecilia zvolala oduševnene:

„Neznamená to, priatelia moji, utratiť mladosť, ale iba zameniť! Veď tento život je iba blatom, za ktoré dostanú veriaci v budúcom živote zlato, za biednu a malú chyžku zamenia si priestranný, veľký a nádherný palác vo večnosti, ktorý okrášlený je najdrahšími drahokamamy, dostanú za tmavú izbičku, svetlú, vidnú palotu, ktorá okrášlená je nádhernými perlami, prevezmú za pomíjajúce obydlie večný majetok a stavisko, ktoré nezná žiadneho pokazenia. Keby dnes niekto ponúkal ako dar zlato, nuž ponáhľali by ste sa všetci k nemu, aby ste dostali tiež niečo. A či by ste tiež nevzali sebou i rodičov svojich, pokrevných, známych, priateľov a domácich? A keby zdržoval vás niekto, aby ste neišli a riekol by vám, že je netreba, aby ste sa nenamáhali ani najmenej pre to,  či by ste nevysmiali ho ako sprostého blázna? Vy by ste sa radovali a plesali, keby vám dával niekto za zlý peniaz striebro a zlato, a brali by ste ho, funt za funt s veľkým uspokojením. A Boh môj i Ježiš Kristus, jednorodený Syn Jeho, je o mnoho štedrejším! On nedáva rovné za rovné, ale prijíma jeden funt a vynahrádza ho stonásobne, a za okamžité muky dáva večný blažený život!“

A svätá Cecilia vybehla na blízke bralo a zvolala veľkým hlasom:

„Či veríte, čo som povedala vám?“  A veľmi mnohí odpovedali:

„Veríme v Ježiša Krista, Syna Božieho, že je pravý Boh, ktorý má v tebe opravdivú služobnicu Svoju!“

Svätá Cecilia pristúpila potom ku mešťanom, ktorí boli známi s miestodržiteľom, a riekla im:

„Povedzte neveriacemu Almachiovi, aby poprial mi ešte času na rozmyslenie. Medzitým poprosím do domu svojho svätého pápeža Urbana, aby vyučil vás všetkých vo svätej viere, prijal skrze svätý krst do lona svätej cirkvi a učinil hodných pre večný život. I chcem konať i budúce úrad, ktorý uložila mne prozreteľnosť Božia.“

Horlivá svätá panna poprosila svätého pápeža Urbana I., aby prišiel do nádherného domu jej. Tam zhromaždilo sa štyristo pohanských mešťanov rimských a svätý pápež vyučoval ich vo svätom náboženstve, i pokrstil. Medzi tými bol i Gordianus, ktorý premenil dom svätej Cecilie v kostol, v ktorom ukrýval sa potom svätý pápež Urban I. za nejaký čas. Gordianus bol vplyvný Riman, ktorého ctiť nútený bol i tyran Almachius. A svätá Cecilia neprestávala podporovať kresťanov, dala stavať skvelé náhrobky pre telá svätých mučeníkov a rozširovala svätú vieru v popredných rodinách rimských. Keď časom dozvedel sa Almachius o tom a netreba bolo mu obávať sa cisára, vzdialeného z Ríma, Alexandra Severa, dal uväzniť svätú pannu a predviesť pred seba. Lakomec žiadal zase, aby svätá panna vydala mu majetky usmrteného manžela Valeriána a brata jeho Tiburcia.

Svätá Cecilia riekla odhodlane, že rozdala všetok majetok ich i svoj chudobným a že i dom, v ktorom býva, nepatrí už jej, ale Gordianovi. Almachius vyzýval svätú Ceciliu, aby zaprela vieru a obetovala modlám. Svätá panna riekla, že nebude obetovať démonom, ale slúžiť iba pravému Bohu, i rozzúril sa pohan a odsúdil svätú Ceciliu na hroznú smrť. Dal ju odviesť do izby kúpeľnej, ktorá bola veľmi zakúrená, zamkol ju do nej, aby ju horúce pary zadusili. Kati nechali svätú pannu v horúcej parnej izbe za deň a za noc, ale ona ostala divotvorným spôsobom pri živote. Tyran poslal kata, aby jej tajne zoťal hlavu. Tri razy zaťal kat do krku svätej panny, nechal ju ležať v krvi a odišiel. Svätá Cecilia prišla k sebe a žila ešte tri dni. Nábožní kresťania odniesli tajne ťažko ranenú do jej domu. I napomínala ešte kresťanov k stálosti a prosila pápeža, aby posvätil dom jej na chrám k službám Božím. Ozdobená dvojnásobnou korunou mučeníckou usnula v Pánu dňa 22. novembra roku 230.

Svätý pápež Urban I. pochoval ostatky svätej Cecilie pri ostatkoch svätých mučeníkov Valeriána, Tiburcia a Maxima, tento cintorín nazvaný bol neskôr podľa svätej Cecilie. V piatom storočí postavený bol v Ríme chrám k úcte svätej mučenice Cecilie, ale ostatky jej neboli v ňom v pozdejšom čase. Myslelo sa, že roku 755 vzali ich Longobardi, ktorí vydrancovali hroby a pobrali sebou mnohé ostatky svätých mučeníkov. V deviatom storočí objavené boli zase telá svätých mučeníkov Cecilie, Valeriána a Tiburcia. Spisy o utrpení svätých mučeníkov rozprávajú, že pápež mal zjavenie jedného dňa v čas ráno pod svätou omšou v chráme sv. Petra. Bolo mu sdelené, že Longobardi hľadali síce ostatky svätej Cecilie, ale že ich nenašli. Nezadlho na to, nájdené boli skutočne v hrobe v katakombách KaIixtových. Telo svätej Cecilie zaobalené bolo do drahocenného hodvábneho, zlatom prešívaného rúcha, u nôh ležali plachty, ktoré postriekané boly krvou. Telo svätého Valeriána odpočívalo neďaleko hrobu jej, ako i ostatky svätých Tiburcia a Maxima. Roku 821 prenesené boli všetky tieto ostatky svätých mučeníkov, ako i svätého pápeža Urbana I. a Luciusa, s veľkou slávnosťou do chrámu svätej Cecilie, ktorý nedávno bol postavený.

Pápež Paschal založil pri tomto chráme i kláštor, aby nepretržite odbavované boli služby Božie ku sláve Božej a ku cti týchto svätých mučeníkov. Tento chrám Boží stojí ešte dnes v Ríme. I bol vždy nádherne okrášľovaný, ostatky svätých mučeníkov odpočívajú v krásnej krypte, ktorá menuje sa Vyznanie svätej Cecilie. Svätá Cecilia je patrónkou spevu a hudby, najmä chrámovej, a vyobrazuje sa ako vznešená krásna panna, ako sedí pri organe, pri nej anjel, alebo ležiaca, pri nej kľačia dvaja anjeli, z ktorých jeden má zložené ruky akoby k modlitbe, a druhý drží v ruke ratolesť palmovú alebo laliu.

Svätá Cecilia vyvolila si v útlej mladosti za ženícha Spasiteľa Božieho a zložila sľub večnej čistoty, ktorý chcela zachovať svedomite cez celý život svoj popri všetkých protivenstvách. A milostivý Boh zaľúbil si ju veľmi, lebo obohatil ju mnohými milosťami. Že Boh v sľuboch spasiteľných má zaľúbenie, to dosvedčuje i Žalmista Pánov:

„Sľubujte a plňte sľuby Pánu Bohu svojmu!“

Keď zbožní manželia Joachim a Anna behom mnohých rokov nemali dietok, zaviazali sa sľubom, že keď Boh obdarí ich potomkom, obetujú ho službe Jeho v chráme Jeruzalemskom. A hľa, keď divotvorným spôsobom narodila sa im Panna Maria, uviedli ju v treťom roku do chrámu a odovzdali ju službe Božej. Že ten sľub a plnenie jeho zaľúbily sa Bohu, poznať z toho, že dieťa ich vyvolil za Matku Syna Svojho Pána Ježiša Krista.

Kráľ Kananejský Arad premohol víťazne Israelitov a zužoval ich veľmi, ako čítame v knihe Mojžišovej. V biede postavený ľud Izraelský zaviazal sa slávnostným sľubom Bohu. A milostivý Boh zhliadol na sľub ich, i dal im do rúk Arada, kráľa Kananejského s ľudom jeho, ktorých podmanili sebe. I svätá Cecília plnením sľubu svojho veľmi bola vyznačovaná od milostivého Boha. I sami pohania prinútení boli obdivovať bohatiersku myseľ jej a v zástupoch obracali sa na vieru živého Boha, ktorého neohrozenou služobnicou ona bola. Kresťan, máš vedieť, že dobrotivý Boh dáva, podobne ako svätej Cecilii, každému človeku toľko milosti, koľko potrebuje, aby dostať sa mohol k blahoslavenstvu nebeskému, ku ktorému kráčať zaviazal sa sľubom pri svätom krste, i ku ktorému je povolaný.

Hľa, keď svätý Valerián ešte ako pohan sľúbil, že bude žiť v nevinnosti s nevestou svojou svätou Cecíliou, dal mu Boh milosť, že bol pokrstený a odôstojnený podstúpiť i smrť mučenícku, i vydobyť si korunu večnej slávy. Kresťan, zachovávaj sľub, zložený pri svätom krste a dobrotivý Boh obsypávať bude i teba milosťami svojimi. Svätá Cecilia trávila život svoj panenský v úkryte domu rodičovského čítaním svätého Písma, horlivou modlitbou, prespevovaním žalmov, spojeným so vznešenou hudbou,  prečo ctená býva i ako patrónka spevu a hudby. Ona plnila to, čo radí sv. Jakub apoštol :

„Keď niekto medzi vami je smutný, nech sa modlí, keď je dobrej mysli, nech spieva.“

Ona modlievala sa mnoho za obrátenie pohanského Ríma, nad ktorého zverskou nemravnosťou smútila, ale i spievala chválospevy, že dobrotivý Boh tešieval ju mnohými milosťami, a spev svoj nábožný sprevádzala hudbou. I prví kresťania spievali pri službách Božích mnoho, áno i v príbytkoch svojich a to nábožné piesne. Kresťan, máš vedieť, že spev a hudba majú slúžiť iba k dovolenému a slušnému zotaveniu, rozveseleniu a ku zvelebovaniu Boha! Z úst prvých kresťanov nevyšlo ani jedno márné alebo nečisté slovo pri rozhovore alebo speve. Ó keby žiaden kresťan nespieval a neposlúchal nič, čo je hriešneho! Speváci a hudobníci chrámoví majú si mysleť, že zastupujú miesto anjelov.

Sestra svätého Damiana poslúchala nejakú márnú pieseň. Po smrti svojej zjavila sa svätému bratovi a oznámila mu, že pre to treba bolo jej znášať za pätnásť dní muky očistcové . A hľa, aké piesne treba nám za časov našich častoráz poslúchať, nad ktorými nútení sme zapýriť sa! Predkovia naši, ako my, radi spievali, lebo spev má v sebe niečo, čo teší srdce ľudské, ale tie piesne bývalý vždy počestné. V časy naše vkrádajú sa z väčších miest, cudzou modernou „kultúrou“  presiaknutých, nemravné popevky do počestných  dedíi našich a vytískajú krásné cudné piesne naše, ktoré tak radi a s uveličením poslúchali v čas kosenia sena alebo žatvy po poli, alebo i po lesoch z úst cudných dievčat, ktoré žaly trávu. A ľud náš spieval rád i duchovné piesne a to i pri práci. A teraz? Keď skôr v posvätnom čase adventnom a pôstnom na priadkach spievavali sa nábožné piesne adventné alebo pôstné, počuť, bohužiaľ, hulákať moderné necudné. Preto pozor, kresťan, spievaj, ale tak spievaj, aby spev tvoj bol modlitbou, alebo aspoň svätým rozveselením duševným! A budeš mať za patrónku svätú Ceciliu.

Karol Jerguš