Zrejme sa spoliehal na prísľub Sulíka, že prvú schôdzu v septembri ešte otvorí, ba dokonca, že pošle do druhého čítania aj tie zákony, za ktoré ministri jeho strany zahlasovali ešte ako členovia vlády. No do začatia schôdze nielen odídencov zo SaS, ale aj mnoho ďalších členov tejto strany sprevádzala nekončiaca spŕška ponižovaní, urážok a invektív zo strany Matoviča. No a Heger, nazvať ho premiérom je naozaj nepatričné, sa na to všetko len prihlúplo usmieval. Výsledok už teda poznáme.

Otázka znie, čo ďalej. Paradoxné pritom je, že odpoveď na túto otázku je veľmi jednoduchá, dokonca triviálna. Sú ňou predčasné voľby. No a problém je v tom, že Sulík to ešte stále nepochopil. Skúsme si teda namodelovať jeho predstavu, ako riešiť túto krízu. Sulík si stále myslí, že je možná akási variácia toho, čo sa stalo v minulom roku okolo Veľkej noci. Extrémne rozhádaná koalícia vtedy našla modus vivendi: vláda prešla rekonštrukciou a Heger si s Matovičom vymenili kreslá.

Ukázalo sa však, že touto rošádou sa takmer nič nevyriešilo, problém sa len na istý čas odložil. Už aj vtedy sa špekulovalo o trojkoalícii, strana ZA ĽUDÍ však v tom čase ešte nebola tak zerodovaná, ako je dnes, a, naopak, parlamentné počty sa odvtedy jasne preklopili na Sulíkovú stranu. Aj preto si na začiatku leta možno mohol Sulík myslieť, že sa mu môže podariť uhrať repete. Podcenil však odhodlanosť Matoviča vzdorovať a extrémne precenil schopnosť Hegera urobiť čo len jeden jediný samostatný krok. Jeho „podvolenie sa“ Matovičovi sa ukázalo ako absolútne a jeho osobnosť ako nulová. Na konci leta tak Sulík pochopil, že kocky sú už hodené a zdalo sa, že začína konzekventne napĺňať to, čo verejne deklaroval, teda odchod strany SaS do opozície so všetkým, čo k tomu patrí.

V týchto dňoch sa však zdá, že zase prepadá nerealistickej ilúzii, že ak poslanci OĽANO zistia, že strana SaS to s opozíciou myslí vážne, tak sa zľaknú a povalia Matoviča. On sa potom po prípadnom nedobrovoľnom odchode Matoviča vráti a všetko bude fungovať, ako by sa nič nestalo až do termínu riadnych volieb. Je až nepredstaviteľné, že človek, ktorý je v politike už viac než trinásť rokov, rozmýšľa tak plocho, triviálne a nerealisticky. Nič také sa nestane.

Napriek tomu sa Sulík vybral na nesplniteľnú misiu. Bizarne sa pokúša získať podpisy na zvolanie mimoriadnej schôdze, na ktorej by koaliční poslanci odvolávali Matoviča. Ba dokonca priamo v klube OĽANO. Na prvý pohľad je to krajne absurdné, druhý pohľad istú mieru racionality dáva . Totiž na povestnom teambuildingu tesne pred koncom leta sa poslanci OĽANO mali v uzavretej whatsappovej skupine vyjadriť, či by mal Matovič odísť a zachrániť tak koalíciu, alebo nie. No a div sa svete, nebolo to úplne jednoznačné. Trojica predstaviteľov OĽANO – poslanci Stančík, Čekovský a minister Budaj boli za jeho odstúpenie. Poznajúc extrémnu pomstychtivosť Matoviča im musí byť jasné, že sa stali politickými mŕtvolami. Ak by im chcel Sulík pri rozhodovaní pomôcť, mohol by im poslať lano, ako sa to stalo v prípade Juraja Krúpu, teda pozvať ich do klubu SaS s prísľubom politickej budúcnosti vo forme zvoliteľného miesta na svojej kandidátke. Uvidíme, či tak urobí a ako to nakoniec dopadne. Každopádne, pri všetkých simuláciách budúcnosti sa nemôžme opierať o logiku či racionalitu, pretože jeden z dvoch hlavných aktérov celej kauzy, Matovič, ničím takým nedisponuje.

Aj preto je vysoko pravdepodobné, že Sulíkov manéver nevyjde a on bude postavený pred dilemu ako ďalej. Aj on bude musieť prijať poznanú realitu, že buď podporí čisté a racionálne riešenie, alebo bude po celé obdobie vládnutia tak či onak tolerovať Hegerovu, rozumej Matovičovu vládu, a zároveň bude objektom nekončiacich urážok, obviňovaní, nadávok a dehonestácie. V týchto dňoch aj vďaka neutíchajúcim útokom na stranu SaS navyše Matovič jasne definoval svoj zásadný politický cieľ: dostať túto stranu do takého postavenia, že po ďalších voľbách už definitívne vypadne z parlamentu. Vieme, že deštrukcii svojich partnerov je Matovič naozaj dobrý – stačí si spomenúť, ako sa mu podobnými špinavosťami podarilo zlikvidovať Hlinovo KDH.

Sulík má tak približne dva mesiace na to, aby pochopil, že odvolanie Matoviča bez vyvolania predčasných volieb nie je žiadne riešenie. Šancu na precitnutie stále má. Boris Kollár predložil na rokovanie septembrovej schôdze ústavný zákon, ktorý umožní predčasné voľby. Magické na tom všetkom je, že na posunutie tohto zákona stačí jednoduchá väčšina, ktorú dnes opozícia s podporou predkladateľa, teda strany SME RODINA má. No a potom stačí, aby koncom októbra či začiatkom novembra, keď rozvrat menšinovej vlády bude úplne zrejmý, sulíkovci pridali svoje hlasy pod tento zákon, čím by získal pohodlnú ústavnú väčšinu približne deväťdesiatpäť hlasov. Hrôza bez konca by sa skončila a karty by sa rozdali nanovo.

Roman Michelko