Súčasný stav Cirkvi

Bratislava 28. septembra 2020 (HSP/Foto:TASR-Jakub Kotian, Pixabay)

V polovici 60. rokov 20. storočia, keď sa skončil 2. Vatikánsky koncil, mnohí s nadšením volali a hovorili o novej jari Cirkvi, o nových Turícach. Dnes po 60 rokoch sme svedkami toho, že Cirkev prežíva ťažké obdobie, ktoré možno označiť slovami kríza, úpadok, bieda, zima… tlačia nás k zemi mnohé problémy,  dôvodov k radosti je málo a ak sú, závisia skôr od jednotlivých osôb, či malých skupín veriacich

Cirkev zažila úbytok v kvalite i kvantite zasvätených i laických členov. Tiež v očiach sveta zoslabol jej význam, ľudia strácajú dôveru v jej inštitúcie a predstaviteľov, vyprázdňujú sa kostoly, zmenšuje sa počet prijímajúcich sviatosti, predávajú sa nehnuteľnosti vrátane kostolov, kláštorov a budov, ktoré slúžili výlučne na jej účely.

Klesá náklad kresťanskej tlače a záujem o ňu, upadá úroveň liturgie, ubúda záujemcov o kňazstvo a rehoľný život, zatvárajú či zlučujú  sa semináre, noviciáty, farnosti,  nepribúdajú ani školy, sociálne zariadenia, nemocnice…

Problémy neobchádzajú cirkevné štruktúry od farností, cez diecézy až po centrálne inštitúcie. Súčasná hrozba pandémie, oslabila aj Cirkev a skomplikovala jej možnosti slobodného pôsobenia. Tento súčasný stav by si zaslúžil širšiu analýzu dôvodov a viacerí sa ním zaoberajú. Niekedy ani v angažovaných kresťanských rodinách nedokážu rodičia odovzdať vieru svojim dospievajúcim deťom.

Problémy zažíva nielen súčasná Cirkev, ale aj súčasný svet a takmer všetky jeho inštitúcie. Myslím si, že to navzájom  súvisí. Svet žije z Cirkvi a nemyslím to len materiálne. Cirkev v minulosti po celé stáročia plnila mnohé funkcie, ktoré prevzali v súčasnosti na seba svetské inštitúcie.

V čom svet nemôže Cirkev nikdy nahradiť je ohlasovanie Božieho Kráľovstva, v ukazovaní ľuďom cesty k večnému šťastiu, ktoré začína už životom tu na zemi. Ako toto poslanie Cirkev plnila v minulosti,  história ponúka mnohé pozitívne obrazy o živote osobností, spoločenstiev i Cirkvi ako celku. Istem vždy nebolo všetko ideálne, našli sa aj  nedostatky, ale napriek tomu, že svet nemal také technické vymoženosti aké má dnes, Cirkev bola Matka a Učiteľka mnohých po celé stáročia a viera sa prirodzene odovzdávala z generácie na generáciu, slúžila v kostoloch, na farách, v školách, útulkoch, starobincoch, nemocniciach, v kultúre, v umení, v hospodárstve… Ona napomohla vybudovať európsku civilizáciu a kultúru, z ktorej žijeme do súčasnosti.

Cirkev v existenčných problémoch

Kde nastala chyba? Že dnes Cirkev osobitne v krajinách Západnej Európy, ale aj u nás má často mnoho veľkých, niekedy až existenčných problémov. Aj v našej krajine, napriek tomu, že pád železnej opony v roku 1989 nám dal nádej na zlepšenie podmienok života Cirkvi a kresťanov, dnes vidíme, že to bolo len dočasné, ba až veľmi krátke oživenie v jej živote.

Zdá sa mi, že ak dnes ešte niekde Cirkev zdravo a živo funguje, tak je to tam, kde ešte nedosiahli naplnenie uzávery 2. Vatikánskeho koncilu. Cirkev na ňom zmenila spôsoby svojho pôsobenia, svoje priority, pravidlá a nielen mne sa zdá, že mnohé, takmer všetko prestáva fungovať.

Cirkev sa otvorila svetu a svet sa tvári, nakoniec ako aj na mnohých miestach v minulosti, že ju nepotrebuje, že si vystačí bez nej, vytláča ju aj z miest, kde ešte chce slúžiť, na čo má ešte sily, na okraj, do zabudnutia, do vymretia, a zdá sa mi, že ešte intenzívnejšie ako v rokoch komunistickej totality.

Ba je možné sa stretnúť s prejavmi diskriminácie, či náznakmi  prenasledovania. Svet chce budovať na iných pravidlách než tých, ktoré ohlasoval Kristus a Cirkev, chce si ísť po svojom, stáť na vlastných nohách a chce aby tieto pravidlá prijala Cirkev aj kresťania. Ale tieto pravidlá sveta postavené na egoizme ničia človeka, vzťahy i prírodu. Prináša to čoraz viac ťažko riešiteľných až neriešiteľných problémov pre človeka, rodiny, národy, štáty, svet. Kde sú ich korene? Nie vari v tom, že človek i svet odmieta Boha, ktorý je jeho Stvoriteľ a Pán a on dáva pravidlá, na ktorých je možné budovať šťastný život ľudí i sveta? “Vo svete máte súženie, ale dúfajte, ja som premohol svet!” /Jn. 16, 33/

Mnohí, väčšina túži konzumovať, mať sa lepšie, užívať si, len ktosi musí aj hodnoty tvoriť, bez práce to nie je možné, prichádzajú konflikty, problémy osobné, rodinné, medziľudské generačné aj medzinárodné… Napriek napätiam žijeme zatiaľ v mierovej krajine, ale ten je ohrozený studenou vojnou.

Nebude možné, aby súčasný stav úpadku Cirkev brala ako prirodzený, ale mala by si plniť s plnou zodpovednosťou svoje poslanie, aj keď to nie je mnohým vhod. Ona by mala plniť svoje základné poslanie, ktoré jej bolo zverené Ježišom Kristom, aby neprišlo k naplneniu jeho slov: “Nájde Syn človeka vieru… /por. Lk. 18, 8/

Niekedy sa stretáme s názormi, sršiacim optimizmom o správnom smerovaní Cirkvi a túžbe po ďalších reformách, ktoré by ju mali ešte viac priblížiť a prispôsobiť svetským zásadám a konaniu, často spojené s bagatelizovaním morálneho správania sa kresťanov. Iní jej záchranu vidia v návrate k tridentskej liturgií a zrušení uzáverov daných 2. Vatikánskym koncilom a návratom dozadu. Prichádza k názorovým stretom obidvoch skupín a polarizácií nielen v názoroch.

Snaha Benedikta XVI. po ozdravení Cirkvi zostala bez odozvy

Ak Cirkev nezmení svoju súčasnú taktiku, zostane v terajšej forme, hrozí jej možno aj rozdelenie, ale určite ďalší úpadok. Zdá sa, že až priveľké otvorenie sa Cirkvi svetu a priateľstvo s ním sa nestalo prínosom ani pre jednu stranu.

Ak prestane soľ byť soľou, a svetlo svetlom /Por. Mt. 5, 13 – 16/ je možné očakávať  ešte väčší úpadok sveta i človeka než ho poznáme dnes a ďalší príliv barbarstva a amorálnosti.

Ale som si vedomý toho, že Boh je Pánom dejín a môže zasiahnuť do plánov mocných tohto sveta, ktorí sa pokladajú za najvyššie autority a svojich verných neopustí. Zdá sa mi, že snaha Benedikta XVI. po ozdravení Cirkvi zostala bez odozvy a súčasný stav akoby vyhovoval mnohým.

Cirkev vlastní okrem duchovného aj značné materiálne bohatstvo, z ktorého sa dá dočasne celkom výhodne fungovať. Ale kresťania už v mnohých krajinách netvoria ani štatistickú väčšinu, kresťanské zásady vyplývajúce z Božieho zákona a evanjelia nie sú dôležité pre väčšinu spoločnosti často sa nimi necítia viazaní ani tí, ktorí sa za kresťanov ešte pokladajú a možno ani  niektorí návštevníci bohoslužieb.

Napriek tomu, že mnohí aj dnes v Cirkvi slúžia a pre ňu sa obetujú a usilujú sa kresťanské hodnoty vnášať do života, o čo sa usilujem aj ja, čo iste má svoj význam a vyslovujem im svoj obdiv a vďačnosť, jednotlivci ani malé skupiny svetovú Cirkev asi  zachrániť nedokážu. Iste aspoň oni sú zdrojom nádeje pre mnohých, ale  nemožno poprieť úpadok Cirkevných inštitúcií.

Niekde sa stala chyba. Nie je prirodzenou vecou, ani dielom náhody, že ešte nie až tak dávno spevom a modlitbami burácajúce plné kostoly zívajú prázdnotou a tichom a stávajú sa len kultúrnymi pamiatkami a miestami návštev turistov.

Nie je príčina, že Cirkev uverila snom a nereálnym predstavám niektorých hodnostárov a teológov, zahľadených do svojich predstáv, vzdialeným od bežného života i cirkevnej praxe, v túžbe za vidinou ľahšieho, pohodlnejšieho a jednoduchšieho života dokázali presadiť vlastné názory a tlačiť na Cirkev aby sa vzdala hodnôt, zodpovednosti, tradícií, duchovného bohatstva, čo ju vytváralo a budovalo stáročia a uverila, že princípy ľudskosti a humanizmu, vonkajšej príťažlivosti, ju môžu ozdraviť a posilniť v súčasnej dobe.

Výsledkom je trvalý úpadok Cirkvi i sveta a mnohé problémy, ktoré sa kumulujú a pribúda ich, komplikujú osobný, rodinný i spoločenský život a riešenia sa  už nikto ani neodvažuje  naznačiť, sú to skôr čudné pokusy, ktoré úspechy neprinášajú a život čoraz viac komplikujú a zamotávajú.

Kristus prisľúbil svoju prítomnosť s tými, ktorí mu budú verní, treba mu vyhradiť prvé miesto. My máme obyčajne na zreteli všetko možné, robíme všeličo a sme všelikým, naša viera slabne často až do vytratenia, či zodierame sa v málo osožných čudných aktivitách.

Kristus prišiel aby zachránil človeka, On svojim príkladom i slovami počas celej svojej verejnej činnosti učil ľudí ako majú žiť a dal nám aj príklad. Svetské požiadavky a problémy nemôžu mať prednosť pred požiadavkami Božieho Kráľovstva, pred plnením Božích prikázaní a Božej vôle.

Cirkev sa nemôže prispôsobiť bezhodnotovému svetu, ale svet ak chce mať budúcnosť by mal prijať pravidlá, ktoré Kristus dal Cirkvi a cez ňu všetkým ľuďom. Svet asi nebude mať Krista ani Cirkev v láske, lebo to vyžaduje námahu, seba zápor, službu, obetu…

Kto si chce vystačiť sám neobstojí ani nemá budúcnosť. Nevie, či má zmysel, ak Cirkev si chce vytvárať imidž a svojimi ľudskými aktivitami pritiahnuť ľudí a veľa do nich investuje, lebo sme svedkami toho že to v praxi a v živote trvale nefunguje, má to len dočasný efekt.

Akýmsi neustálym aktivizmom a ponukou voľno časových programov akoby chcela nahradiť a naplniť duchovné potreby a túžby človeka, ktoré sú pre neho prirodzené. Človek potrebuje počuť pravdu o Bohu a vidieť príklad autentického kresťanského života na všetkých úsekoch života.

Je potrebné budovať osobný vzťah medzi Bohom a človekom. To sa dá cez modlitbu, sviatosti, sv. Písmo a živé cirkevné spoločenstvo. Podobne ako sila reťaze je daná silou jej najslabšieho článku, tak aj Cirkev a každé jej spoločenstvo. Na čo kladie dôraz súčasná Cirkev a čo robí pre človeka, pre jeho skutočné večné šťastie? Prečo asi krátko po  2. Vatikánskom koncile silnelo hnutie Kristus áno, Cirkev nie? A prečo dnes mnohí kresťania aj niektorí služobníci Cirkvi z nej žijú, využívajú jej služby, ale ich život nezodpovedá kresťanským zásadám a Ježišovým požiadavkám?

Myslím, že je treba sa nám spamätať zakiaľ je čas a máme na čom stavať. Z výpredaja sa trvalo úspešne žiť nedá. Treba nám každému kresťanovi, rodinám, spoločenstvám, farnostiam, reholiam, kňazom, biskupom, kardinálom a celej Cirkvi prijať evanjelium za pevný základ pre svoj život, dôsledne ho uplatňovať a nepozerať sa, či sa to svetu a ľuďom okolo páči a čo to vynáša.

V Cirkvi uprednostňovať svetské spôsoby, pravidlá, odmeny pred evanjeliovými je asi chybou, ktorú je potrebné napraviť.

Blázon si v srdci hovorí: “Boha niet.”

Skazení sú a ohavnosti páchajú.

Nikto z nich nerobí dobre.

Pán pozerá z neba na synov ľudských

a skúma, či je niekto rozumný a hľadá Boha.

Všetci poblúdili, všetci sa skazili,

nikto nerobí dobre, veru, celkom nik.

Či nezmúdrejú tí, čo páchajú neprávosť

a požierajú môj ľud, akoby jedli chlieb? /Ž. 14 1-4/

Ľudovít Košík