Fosílne palivá (uhlie, ropa a zemný plyn) sú hlavnými zdrojmi svetovej energie, ktoré zabezpečujú 80 % svetovej spotreby. V Európe a napriek dlhodobým politickým, spoločenským a mediálnym iniciatívam v prospech zelenej energie sa v roku 2021 fosílne palivá podieľali na celkovej spotrebe energie 70,6 percentami a obnoviteľné zdroje len 12,3 percentami, čo je nezanedbateľná stopa, keďže podpora zelenej energie sa začala koncom 70. rokov 20. storočia. Európa sa historicky spoliehala na ruské palivá a v máji 2022 predstavoval dovoz ruskej ropy 23,7 percenta dopytu po rope a 16,1 percenta celkového dovozu ropy v Európe v rámci OECD, zatiaľ čo v roku 2021 predstavoval ruský plyn 71,7 percenta celkového dovozu plynovodov do Európy a 49 percent celkového dovozu plynu.

Odrazom hlbokej štrukturálnej transformácie ekonomického vplyvu je, že rovnováha síl na svetových energetických trhoch sa v posledných desaťročiach zmenila v neprospech Západu. V roku 2021 predstavovala výroba energie krajín BRICS (Brazília, Rusko, India, Čína a Južná Afrika) 37,9 % celkovej svetovej produkcie oproti 21,6 % v skupine G7 a 4 % v Európskej únii (EÚ) a spotreba energie krajín BRICS predstavovala 40,1 % celkovej svetovej spotreby oproti 25 % v skupine G7 a 9,4 % v EÚ. Energetická váha USA a Ruska je pritom podporená tým, že obe krajiny majú najvyššie svetové zásoby fosílnych palív – každá približne 14 percent svetovej celkovej spotreby v roku 2020 – a produkujú 15,9 percenta, resp. 11,8 percenta celkovej svetovej energie.

V USA existuje starý symbiotický vzťah medzi vládnou politikou a nadnárodnými ropnými spoločnosťami, pričom geopolitické zisky a zisky spoločností idú ruka v ruke. V roku 1946 sa odohrala raná kríza studenej vojny, keď USA naliehali na ZSSR, aby evakuoval severný Irán a ochránil tak ropné záujmy USA na Blízkom východe. V roku 1953 sa pád iránskeho premiéra Mossadegha začal blokádou zo strany ropných spoločností USA, po ktorej nasledoval prevrat sponzorovaný CIA. Cenová konkurencia zo strany Ruska viedla spoločnosť Exxon v roku 1959 k zníženiu cien ropy bez konzultácie s hostiteľskými krajinami, čo podnietilo výrobcov k vytvoreniu OPEC o rok neskôr.

Od 20. do 50. rokov 20. storočia si USA vybudovali svoju ropnú prítomnosť na Blízkom východe na úkor Francúzska a Ruska a do roku 1955 päť najväčších amerických ropných spoločností ťažilo dve tretiny svetovej ropy. Hoci bol ZSSR najväčším producentom ropy, jeho vplyv na trh bol obmedzený, keďže štvrtina jeho produkcie smerovala k jeho východoeurópskym spojencom, napriek tomu však zohrával čoraz väčšiu geopolitickú úlohu, napríklad prostredníctvom vojenskej podpory plukovníka Kaddáfího v Líbyi, ktorý v roku 1970 zorganizoval proti spoločnosti Occidental Petroleum prvé zvýšenie cien ropy ťažobnej krajiny. V 70. rokoch 20. storočia USA považovali Arabský/perzský záliv za bezpečnostný problém, ktorý bol druhý po Sovietskom zväze.

Po 2. ropnom šoku v roku 1979 Carterova administratíva stanovila energetickú politiku, ktorá údajne vytvorila pôdu pre moderné geopolitické iniciatívy USA. Intervencie pod vedením USA v Kosove, Afganistane, Iraku, Kuvajte, Líbyi a Sýrii boli v konečnom dôsledku zamerané na zabezpečenie eurázijského energetického priestoru pre “strategicky kompatibilných partnerov” USA, ako v roku 1997 zdôraznil bývalý poradca USA pre národnú bezpečnosť Brzezinski. “Globálna vojna proti terorizmu”, “Asad musí odísť” a “medzinárodný poriadok založený na pravidlách” boli okrem iného spochybňované ako eufemizmy pre politiku USA zameranú na geopolitickú hegemóniu prostredníctvom kontroly energetických zdrojov a dopravných trás.

Americký zemný plyn sa do tohto konfliktu zapojil neskoro. V roku 2000 predstavoval vývoz zemného plynu z USA len 1,2 % z celkového svetového objemu, ale do roku 2021 dosiahol 17,5 % a stal sa hlavným zdrojom dovozu LNG do Európy, ktorý predstavuje 28,5 % z celkového objemu. Čoraz častejšie odsudzovanie USA proti vplyvu ruského plynu na bezpečnosť Európy, ktoré spomínala napríklad bývalá ministerka zahraničných vecí USA Riceová v roku 2014 a bývalý prezident USA Trump počas svojho mandátu, sa zhodovalo s rastúcim potenciálom amerického zemného plynu konkurovať a vytláčať Rusko.

Konflikt na Ukrajine obrátil karty geopolitického a energetického boja. Pre USA je vojna príležitosťou raz a navždy ukončiť energetickú závislosť Európy od Ruska, zničiť staré rusko-nemecké hospodárske partnerstvo založené na lacnej ruskej energii a umožniť ďalšiu závislosť Európy od “energetickej platformy USA”, ako zdôraznila Riceová. Vojna tiež zastavila rusko-nórske pokusy čeliť americkému LNG prostredníctvom nižších cien. Sankcie údajne určené na ochromenie ruského energetického vývozu a zastavenie financovania jeho vojnovej mašinérie sa tiež snažili destabilizovať a vyvolať zmenu režimu v Kremli, čo je konečná geopolitická cena, ktorá stojí za nedávnym odchodom amerických ropných spoločností z Ruska.

Európa, ktorá nemá zásoby fosílnych palív okrem uhlia, slepo nasledovala politiku USA a trpí začarovaným kruhom prerušenia dodávok energie, výrazného zvýšenia cien energie s priamym vplyvom na blahobyt obyvateľstva, znižovania konkurencieschopnosti priemyslu, čo vedie k zatváraniu podnikov a prepúšťaniu zamestnancov, a zhoršovania finančných podmienok. Rozdielne opatrenia bránia jednotnej európskej reakcii v oblasti energetiky vrátane jednostrannej pomoci na podporu spotrebiteľských nákladov na energiu (Nemecko) a pokusov vyňať ruské sankcie z preferovaných odvetví, ako je námorná doprava ropy (Grécko) a jadrové palivo (Francúzsko). Európski politici si uvedomujú, že americký plyn sa v Európe predáva za štvornásobne vyššie ceny ako na domácom trhu. Britský premiér sa práve stal prvou obeťou chybnej hospodárskej politiky, ktorej cieľom je kontrolovať rastúce účty za energiu.

Uprednostňovanie Európy pri nákupe zemného plynu prostredníctvom burzových kotácií pred dlhodobými zmluvami zhoršuje neistotu dodávok, keďže hlavní dodávatelia ako Katar a Nigéria, ktorí predstavujú 32,8 % celkového dovozu LNG v roku 2021, trvajú na zmluvných dojednaniach a nútia dodávateľov LNG predávať najvyšším ponukám. Zdá sa, že Európa je paralyzovaná vlastnou rozpoltenosťou a rozpormi v oblasti energetickej politiky, vrátane veľkých podnikov verzus zelená agenda a budúca úloha jadrovej energie a uhlia.

Medzitým sa zdá, že Rusko energetickú vojnu neprehráva, keďže práve vykázalo vďaka vyšším príjmom z vývozu energií prebytok bežného účtu platobnej bilancie za január až september 2022 vo výške 198,4 miliardy USD, čo je 2,6-krát viac ako v roku 2021. Japonsko, ktoré z ruských fosílnych zdrojov získava 7,1 % svojich energetických potrieb, bolo vhodne vyňaté z plánovaného obmedzenia cien ruskej ropy. Rusko rýchlo hľadá alternatívne trhy pre svoje energetické zásoby, pričom Čína a India rastú ako kupujúci pre vlastnú potrebu a sprostredkovatelia pre tretie krajiny. Od nákupu takmer žiadnej ruskej ropy dovážala India v júli 2022 z Ruska približne 1 % svetových globálnych dodávok ropy.

Slabá pozícia Európy na trhu by mohla neutralizovať vplyv energetických sankcií na Rusko, keďže to bude pravdepodobne obchádzať plánované obmedzenie cien ropy zo strany Západu prostredníctvom alternatívnych prepravných a poistných dohôd. Európski predstavitelia uznávajú, že Západ “preceňuje kontrolu nad globálnym obchodom s ropou”, keďže sú svedkami toho, ako ruské, americké a nórske spoločnosti zvyšujú svoje zisky z energetických zdrojov. Okrem toho Rusko spustilo niekoľko iniciatív, ktorých cieľom je rozšíriť a posilniť politicko-ekonomické partnerstvá spojené s energetikou, ako napríklad plánovaný plynový uzol v Turecku, ktorý by sa mohol stať významnou energetickou križovatkou potenciálne umožňujúcou Európe opätovný prístup k ruskému plynu zmiešanému so zdrojmi v Strednej Ázii.

Nedávne rozhodnutie OPEC+ znížiť ťažbu ropy bolo odôvodnené potrebou zachovať stabilitu trhu, ale je aj reakciou na pokus o obmedzenie cien ruskej ropy, ktorý sa vníma ako nebezpečný precedens, ktorý by sa mohol rovnako použiť proti iným výrobcom alebo dokonca iným komoditám. USA zo zníženia ťažby OPEC+ úplne obvinili Saudskú Arábiu, keďže má 25-percentný podiel na ťažbe kartelu, a zvažujú, že využijú staré protimonopolné právne predpisy na zrušenie suverénnej imunity a umožnia žalovať štáty ťažiace ropu na amerických súdoch z dôvodu manipulácie s trhom. Nebolo by to po prvýkrát, čo by USA využili túto legislatívu na dosiahnutie geopolitických cieľov, ale zameranie sa na štáty OPEC+ by mohlo ešte viac narušiť dôveryhodnosť USA a viesť dotknuté vlády k tomu, aby sa chránili, napríklad prostredníctvom odpredaja finančných podielov USA, ktorých hodnota v súčasnosti presahuje 200 miliárd USD.

Zdá sa však, že Bidenova administratíva využíva ropu nielen na sledovanie dlhodobých geopolitických cieľov, ale aj na podporu svojej krátkodobej agendy. Strategické ropné rezervy USA, núdzové zásoby vytvorené v roku 1973 s cieľom čeliť vážnym výpadkom dodávok, boli znížené na úroveň zo začiatku 80. rokov 20. storočia v rámci predpokladanej snahy o kontrolu cien plynu na domácom trhu a spokojnosť voličov pred blížiacimi sa voľbami v polovici volebného obdobia.

Výbuchy na plynovodoch Nord Stream zvýšili energetickú vojnu na nevídanú úroveň, keďže Nemecku vzali alternatívu dodávok energie (lacnejšiu ako dovoz ruského plynu cez Ukrajinu), vážne oslabili diplomatickú možnosť vojny na Ukrajine a umožnili ďalšiu závislosť Európy od amerického plynu, ako priznal minister zahraničných vecí USA Blinken. Podozrenia, že USA sú hlavným príjemcom týchto udalostí, len zvýšia obavy a v konečnom dôsledku poškodia akúkoľvek dôveru, ktorá ešte existuje v dobré úmysly USA voči Európe. Žiaľ, táto epizóda nebude posledným krokom eskalácie na energetickom poli, keďže vojna na Ukrajine pokračuje.