Slavomír Blažek o svojom príbehu hovorí takto:

Pozvanie na kandidátku strany ĽSNS som vzal ako česť z dôvodu, že som mal pocit, že sa stotožňujem v prevažnej miere s politickým programom tejto strany a po rýchlom zvážení som tento návrh s nadšením prijal. Do tohto okamihu som žil úplne bežný život a nikto by o mne nepovedal, že mám nedemokratické názory a idey, práve naopak, ľudia ma poznajú ako tolerantného, spoločenského človeka, ktorý je ochotný o veciach diskutovať a dáva prednosť dohode pred konfrontáciou. Do tejto chvíle som nemal výraznejšie konflikty v práci, v rodine či s priateľmi

Po príchode domov som oznámil rodine svoju novinku, na ktorú som si vypočul slová, či som si vedomý, že týmto krokom vystavím hrozbe celú rodinu a že to vôbec nie je múdre rozhodnutie. Tieto slová som považoval za prehnané až do momentu, keď sa o mojej kandidatúre začalo dozvedať aj okolie…

V minulosti si pamätám, že ľudia mali rôzne politické názory, sympatizovali s rôznymi stranami, no nerovnaký pohľad dvoch ľudí ešte nemusel znamenať, že sa stanú rovno aj nepriateľmi. Dnes začína byť doba podstatne tvrdšia a už nejde len o mediálny tlak. Vnímanie spoločnosti a jej reakcia na podnety sa začína meniť a tak ako súčasní politici hovoria, že upadá politická morálka, upadá táto morálka aj medzi bežnými ľuďmi.

Človek by očakával, že po roku 1989 by sme sa mali tešiť zo slobody slova a demokracie, no dnes po vyše tridsiatich rokoch sme sa dostali do situácie, kedy je prijateľný iba názor prezentovaný vybranými médiami a vybranými politikmi a beda vám, ak vyjadríte svoj nesúhlas alebo nebodaj odlišný názor, ktorý nekorešponduje so súčasným politickými trendmi.

Všetko sa začalo uberať nepríjemným smerom, keď v práci oznámil kolega verejne moju kandidatúru ostatným kolegom. Informácia sa šírila veľmi rýchlo a už na druhý deň sa v našom internom komunikačnom nástroji objavila osočujúca správa na moju adresu, s ktorou vyjadrila súhlas nemalá skupina zamestnancov. Žiadali tiež môjho nadriadeného, aby sa firma odo mňa dištancovala podobne, ako sa dištancovala SAV od poslanca Ľuboša Blahu.

Objavovali sa viaceré urážlivé a útočné textové, ale i obrazové príspevky, ktorými sa snažili vyjadriť svoje opovržlivé názory na mňa a svoju neochotu spolupracovať s niekým, kto má pre nich neprijateľný názor. Zaznelo i viacero označení, že som „fašista“, pritom som s takouto ideológiou nikdy nesympatizoval a mám od nej skutočne ďaleko.

No dnes je neprijateľné mať aj národné a tradičné hodnoty a trvať na poriadku a rovnosti pre všetkých. Napriek tomu boli moje, podľa mňa nijakým spôsobom neútočné politické názory, terčom neustálych útokov.

Vyhodiť ma oficiálne z práce nemohli, ale bolo by pre niektorých veľmi fajn, keby som pod vyvinutým tlakom opustil firmu dobrovoľne.

Niektorí ma začali ignorovať, prestali sa zdraviť a vytvárali na mňa spoločenský tlak, ktorý verím, že väčšina z nás nechce prežívať. Chválim riaditeľa našej firmy za upozornenie, že pracovisko je apolitický priestor.

Pracovné prostredie nebolo jediné, kde nastali zmeny vo vzťahoch. Môj blízky dlhoročný priateľ ma vytiahol vlastnou iniciatívou na stretnutie, kde si odo mňa najprv pýtal vysvetlenie. Diskusia sa zdala byť plodná až do jeho záverečných slov: „Vieš, myslel som si, že sa nad tým dokážem povzniesť, ale uvedomil som si, že nie. Nechcem sa na nič vyhovárať a chcem ti na rovinu povedať, že ak sa ti nebudem ozývať, je to z tohto dôvodu.“

Takže politický názor a príslušnosť k určitej politickej strane bola dôvodom, prečo sa malo zabudnúť na dlhoročné priateľstvo, prežité zážitky, na putá vybudované dlhoročným podporovaním a vzájomnou pomocou. No zrazu je všetko inak. Myslíte, že som iný človek, ako ten, ktorý sa s ním kamarátil od detstva? Myslíte, že som sa za jeden deň úplne zmenil? Nie, som stále ten istý a napriek tomu ľudia odo mňa odvracajú tváre, akoby som trpel nevyliečiteľnou chorobou. A prečo vlastne? Lebo radšej prijímajú názor, do ktorého ich tlačí spoločnosť, než že by sa skutočne snažili si tento názor vytvoriť sami?

Jeden z najbližších členov rodiny mi povedal: „Urobíš svojím konaním v rodine rozbroje a ja sa nechcem rozhádať s celou rodinou kvôli tvojej iniciatíve. Máme rovnaké názory, ale ja ich nechcem takto prezentovať. Nechcem tomu čeliť.“

Podobných scenárov by som mohol vymenovať veľa a dnes už rozumiem, čo myslel jeden môj priateľ, keď povedal: „Zapísaním sa na kandidátku tejto strany ideš s kožou na trh.“

Po zreferovaní v strane o zmenách v mojom živote na mňa prišla otázka, či chcem požiadať o stiahnutie svojho mena z kandidátnej listiny. Odpoveďou bolo rázne „NIE!“ Nemôžme stále iba mlčať a stiahnuť chvost, len preto, že si to určitá skupina ľudí veľmi praje.

Nie je správne, že niekto hovoriť môže a nič sa mu nestane a iný musí byť ticho, len preto, že sa to tejto „skupine“ ľudí nepáči.

Ale pamätajme na to, že nie všetci sú sympatizanti tých, ktorí si myslia, že sú „jediní“ a neomylní a ostatných treba umlčať a zakázať. Ľudia sú rôzni a je v úplnom poriadku, že ich názory môžu byť odlišné. Výmenou názorov a diskusiou bez vyhrotených emócií sa dokážu obe strany vzájomne obohatiť. Preto rešpektujme každého, kto má iný názor, ale nebojme sa žiadať od okolia to isté. Nie je v poriadku, aby sme sa báli vyjadrovať svoj názor, aby sme sa báli podporiť priateľov, len preto, že majú nejaký názor a už vôbec nie je v poriadku, aby vás niekto za váš názor v spoločnosti utláčal, prípadne, aby sa vám vyhrážal rôznymi ujmami, ktoré vás môžu postihnúť len kvôli politickému názoru.

Ak sa niekto tvári, že nežijeme v demokratickom štáte, lebo sú tu „nedemokratické nálady“, tak áno, ja som si ich vyskúšal denne na vlastnej koži, keď som sa musel začať báť o svoju prácu, o svoj každodenný normálny život, pretože ako vidíte, v tomto štáte skutočne nie je sloboda slova. Nie pre všetkých. Niekto má práva a niekto ich nemá. Je nemysliteľné, aby sme sa v dnešnom „demokratickom svete“ báli o svoju prácu, alebo že stratíte priateľov len pre svoj „názor“.

V mojom okolí je veľa blízkych ľudí, ktorí so mnou súhlasia a napriek tomu sa obávajú a nechcú to povedať nahlas. Chcel by som preto všetkých podporiť a vyzvať, aby sa nebáli kultivovane predniesť nahlas svoje názory a presvedčenie. Tolerujme ostatných, ale nikdy nedovoľme, aby sme sa stali my sami netolerovaní a aby sme zradili svoje vlastné životné hodnoty len preto, aby sme sa zapáčili druhým a aby sme sa sklonili pod krikom tých, ktorí sa najviac tvária, že len oni majú pravdu a že len oni môžu rozhodovať o tom, čo je dobré a čo nie.

Tak ako som svoju životnú situáciu ustál pred rodinou, priateľmi i kolegami, tak ju ustojíte aj vy.

Strach odložme bokom a nakoniec zistíme, že s názorom, ktorý máme, sú i mnohí ďalší, ktorí rovnako v obavách mlčali. Bojujme za skutočnú slobodu slova a to nie len v tlači, televízii, či na internete, ale aj verejne v našom okolí. Je to naše základné právo. Nedovoľme si ho uprieť! Bojujme za to, aby v tejto krajine mohli mať všetci a naozaj všetci rovnaké práva nezávisle na tom z akej sú politickej strany.

Ing. Slavomír Blažek PhD.

kandidát za ĽSNS č. 96