Portál a vydavateľstvo Nové mesto vedené šéfredaktorkou Zuzanou Hanusovou, ktorá je zároveň  bývalou (opravené 1.9.2020) redaktorkou Postoja  sú  inšpirovaní hnutím Fokoláre.   Na Postoji sa zrejme preto dal prečítať siahodlhý článok, s názvom Biskupi jej dali stopku dôvody sú nejasné, ktorý zhŕňal stanoviská podporovateľov knihy vrátane predsedníčky Fóra života Marcely Dobešovej. Vydavatelia neuznávajú omyl a nevhodnosť knihy a hoci sťahujú knihu (z kresťanskej!) distribúcie myslia si, že kniha je vhodná a dobrá. Otázkou ostáva, či knihy stiahli aj zo svetskej distribúcie a kníhkupectiev. Zrejme v najväčších internetových kníhkupectvách sú (30.8.2020) stále v predaji. Ak je to tak, potom  by som to rešpektom k stanovisku Cirkvi nenazval.

Predčasná sexualizácia detí

Autori, vydavatelia, biskupi a rodičia sa zhodnú na tom, že predčasná sexualizácia detí je vážny problém. Neviem, či je liekom odpoveď vydavateľov zhrnutá slovami: „tak ich predbehnime“. Nespustí práve takáto rada rodičom predčasnú sexualizáciu detí ešte skôr? Biskupi pokojne hovoria, že knihy Láske sa treba učiť sú nevhodné pre vekové skupiny, ktorým sú určené a odmietajú, aby boli používané v cirkevných inštitúciách. A robia dobre.

Naozaj neviem, či by som štvorročným až sedemročným deťom ukazoval maľované obrázky, v ktorých sú dievča a chlapec nahí, s tým aby označili, komu patrí penis,  či vagína. Neviem, či by som im ukazoval obrázok ako leží ocko na mamičke nahý v posteli (aspoň, že sú od pása dole prikrytí). A rovnako neviem, či je vhodné ukázať malej štvorročnej dcérke alebo prváčke obrázok pôrodu vo fáze, keď sa veľká hlavička dieťatka derie von z maternice spolu s opisom pôrodných bolestí. Príde mi to násilné a neprirodzené.

V druhom diele určenom pre druhákov až piatakov základnej školy je to úplne explicitné. To, čo sa na základe zváženia psychológov, psychiatrov, pedagógov celého Slovenska učí v   siedmackej biológii, je tu predstavené  ako vhodná informácia pre druhákov až piatakov. Takže katolícki druháci niektorí s chabou schopnosťou čítať dostanú príležitosť naučiť sa čo to o ohanbí, klitorise, veľkých a malých pyskoch, vajíčkovodoch, maternici, vagíne, ejakuláte a penise spolu s explicitne presnými obrázkami biologickej rozmnožovacej sústavy ako vystrihnutými z učebnice biológie pre siedmy ročník. Áno, sú aj jedenásťroční chlapci, ktorí majú polúciu, ale nezdá sa, že ich je tak veľa. Autori ich poučia, že polúcia môže nastať „po príjemných a vzrušujúcich snoch“ a nezabúdajú im pripomenúť, že od tejto chvíle sú plodní,  ak sa takáto bunka spojí s vajíčkom „dievča môže otehotnieť“! K tomu sa samozrejme dozvedia aj to, že kondóm je gumený návlek, ktorý sa navlieka na stoporený penis (penis pri erekcii).

Hoci po stanovisku biskupov obhajcovia tvrdia, že kniha „nemá ambíciu byť katechetickou učebnicou,“ v samotnom úvode knihy sa hovorí, že je určená rodičom a vychovávateľom. Nehovoriac o tom, že vydavatelia propagovali knihu na  katolíckych školách. Vydavatelia argumentujú: „Chceme zdôrazniť, že aj tento diel nepatrí do rúk deťom bez aktívneho sprevádzania rodičov.“ Príručka k prvému dielu ale hovorí opak: „Deti si môžu knihu prezerať samy alebo spolu s rodičmi“. 

Manželstvo a čistota

Ani raz (v knihách určených pre deti) nie je spomenuté manželstvo. Je to sexuálna výchova bez manželstva. Hoci autori hovoria o celostnej výchove ako cieli nenájdeme v nej žiadne povzbudenie k čistote tela a výchovu k predmanželskej čistote. Mám ten pocit, že viac som sa o čistote tela, emócií, vzťahu medzi mužom a ženou a manželstve dozvedel z Verneoviek a Mayoviek ako z kníh, ktoré majú ambíciu byť celostnou výchovou detí v tejto oblasti.

Výraz manželia, manžel  som našiel iba na štyroch miestach (len v príručkách pre vychovávateľov a rodičov) keď autori tvrdia, že: „manželia sa majú oslovovať vlastnými menami a nie  „mama“ a „otec“. Má sa tým uľahčiť chápanie sexuality ako daru. V ďalšom texte príručiek sa pojem manžel použije iba v súvislosti s rozchodom, či v prípade zabitia manželky zo žiarlivosti. A to je skutočne málo a zle.

Výchova

„Predovšetkým je potrebné zanechať výchovu minulosti. Čoraz viac si uvedomujeme, že prísna výchova založená na pokarhaniach a trestoch je málo prospešná. Je to zastaralý spôsob výchovy. …Spojenie autorita – poslušnosť je v kríze a pomaly sa radikalizuje v násilných frakciách, ktoré nanucujú veci odsúdené na zánik, pretože rozum a inteligencia v dlhodobom horizonte má vždy navrch.“ tvrdia autori.

Myslím, že tá „zastaralá výchova“, ktorou ma vychovávali moji rodičia a v ktorej  si ctili deti autoritu otca a matky má niečo do seba. Jedno z Božích prikázaní je: Cti otca svojho a matku svoju“. Dnes rodičia nedávajú svojim deťom  ani  pravidlá a mnoho ráz ani lásku otca a mamy, ktorú naša generácia ešte poväčšine dostala. Ak chcete vidieť dôsledky, spýtajte sa učiteľov a porovnajte výsledky detí a ich správanie. Katastrofálne. Využitie trestu a pokarhania neznamená nedostatok rozumu, či inteligencie alebo lásky, skôr zdravý rozum.

Spojenie autorita – poslušnosť je síce v kríze, ale takéto rady rodičom podrážajú nohy a zneisťujú ich v tom, čo znamená byť rodičom. Byť  autoritou a vyžadovať poslušnosť od detí k tomu patrí. Nie v každom prípade totiž môže rodič zabezpečiť, že dieťa všetko dokonale pochopí,  ale poslušnosťou prejavuje rodičom dôveru. Určite to neznamená vylúčenie dialógu alebo nedostatok láskavosti a prijatia.

Ďalšou radou za milión je zaradenie trestov medzi nadávky a urážky ako ponižovanie: „Dieťa ponižujeme, ak používame hrubé slová, nadávky alebo tresty.“  Iste,  tresty môžu byť aj ponižujúce a je potrebné sa im vyhnúť, ale zaradiť tresty bez hlbšieho vysvetlenia medzi ponižovanie je hlbokým nepochopením fungovania ľudskej bytosti a výchovy. Jedna zo šiestich hlavných právd je: Boh dobrých odmeňuje a zlých tresce. Nezdá sa mi, že by ma najmilosrdnejší Boh Otec trestom ponižoval. Ponižujem sa sám zlom, ktoré pácham.

Emócie

Autori tvrdia, že dieťa môžem „aj napomenúť, … no za predpokladu, že ho nakoniec vždy podporíme. Autori tvrdia, že „neexistujú žiadne pozitívne, či negatívne emócie, ale len emócie primerané, či neprimerané situácii, rodič môže akceptovať každý výraz emócií svojho dieťaťa a pokladať ho za prejav vždy legitímneho vnútorného sveta.“ Pekným obrazom vysvetlenia je emócia hnevu knižnej postavy Samka, ktorý, keď sa nahnevá: očervenie, hodí sa o zem a päsťami bije do vankúša“. ….Pamätaj si, že neexistujú správne a nesprávne emócie! … Lucka a Samko sa odlišujú aj podľa toho, ako prejavujú emócie. Znamená to, že každý z nás je jedinečný a veľmi vzácny.“, píšu autori. Neskutočne dobrá rada pre rodičov malých tyranov! Možno po prečítaní tejto knižky a Lexaurine im takéto prejavy jedinečnosti nebudú už vadiť a povzbudí ich mať takýchto detí s jedinečným prejavom aspoň osem. Nie sú niekedy rodičia jednej, či dvoch takýchto „osobností“ vypľutí a vyhorení práve preto, lebo svoje deti zabudli vychovávať tak, aby aj oni boli v psychickej pohode?

Medzi emócie autori radia aj hnev, či závisť. Polopravda je mnohokrát horšia ako lož. Skutočne platí, že vášne (city) samy v sebe nie sú dobré alebo zlé. To, čo autori úplne jasne nepovedali je, že vášne sú morálne dobré, ak prispievajú k dobrému konaniu; v opačnom prípade sú zlé. Vzrušenia a city sa môžu stať súčasťou cností alebo sa môžu v nerestiach zvrhnúť. (KKC 1768)

Preto hnev, či závisť, pri ktorých deti po sebe jačia, hádžu sa o zem a bijú päsťami nebudem chváliť ako prejav jedinečnosti, ale bez akýchkoľvek škrupulí ako otec deťom poviem: Čo to má znamenať? Prestaňte sa hádať! Lucka prestaň jačať!  Samko ty okamžite vstaň! A ak si deti ďalej budú zo mňa robiť „dobrý deň“ príde trest. (Keďže emócie nie sú dobré ani zlé, nemali by mi to autori vyčítať, lebo to patrí k prejavu mojej rodičovskej jedinečnosti.) Po treste však príde uzmierenie. Samko a Lucka prídu z kúta, kam som ich poslal a ja sa ich spýtam: Vieš, čo si urobil zle? Prepáč tatinko, toto som urobil zle. Dostanem bozk na líce, ja mu dám bozk a objímem ho. Všetko končí objatím. Takto vychovávam svojich päť synov.

Láska

Podľa autorov „dosiahnutie slobody a zrelosti je cieľom ľudského života.“ Sloboda je skôr prostriedkom ako cieľom ľudského života. Človek je stvorený Bohom a pre Boha. Pre našich bratov ateistov to môžeme nepresne preložiť aj takto vznikáme z Lásky a žijeme pre Lásku. Slobodu máme práve preto, aby sme sa mohli slobodne rozhodnúť milovať.

Čo je láska? Podľa autorov: „Láska je intenzívna, trvalá, silne zakorenená  náklonnosť voči niekomu alebo niečomu. Človek je s danou osobou spojený citovo, morálne alebo voči nej pociťuje intelektuálnu náklonnosť. Lásku často sprevádza vášeň a sexuálna príťažlivosť. Osoba alebo vec …v nás vyvolávajú túžbu.“ Trošku povrchné  hovoriť v sexuálnej výchove o láske k predmetom. Nie je to úplne nepravdivé, ale celkom inak znie, ak hovoríme o láske ako hlavnom a prirodzenom povolaní každého človeka. Milovať znamená chcieť niekomu dobre. (Verili by ste, že je to celkom civilná definícia lásky z Katechizmu Katolíckej Cirkvi? /ďalej aj „KKC“/, 2392, KKC 1766)

Nesprávne morálne odporúčania

Vydavatelia sa bránia tým, že zámerom knihy nebolo podávanie morálneho stanoviska pri pornografii, masturbácii, antikoncepcii, potrate, homosexualite, ale „sprostredkovanie vnímania krásy o sexualite civilným jazykom“.  Pri pornografii, pri pedofílii, pri znásilnení však autori nemali problém vyjadriť morálne stanovisko. Ba dokonca sú schopní ho ešte aj prepáliť. Ako? Napríklad pri znásilnení. „…mať pohlavný styk bez súhlasu. Táto traumatická skúsenosť sa nazýva znásilnenie alebo telesné zneužitie. Medzi prejavy takéhoto násilia patrí aj obťažovanie: slová, gestá, prejavy uznania, ktoré sa týkajú sexuality nejakej osoby proti jej vôli. Nikto nemá právo potupiť telo druhého tým, že mu prejaví nežiadúcu pozornosť…“

Určite pochvalné poznámky ohľadom sexuálneho vzhľadu proti vôli druhého sú nebezpečným javom, ale klásť vulgárne správanie na úroveň znásilnenia, znamená degradáciu tak vážneho zločinu, akým znásilnenie je.

Nevyčítam im nezaujatie morálneho stanoviska, ale vyčítam im zaujatie nesprávneho morálneho stanoviska.

Masturbácia

Príkladom môže byť masturbácia, z odpovede autorov dieťaťu vo veku 8-11 rokov môžeme vyčítať, že je to v poriadku, veď len spoznáva svoje telo a ono to vymizne samo. No nevymizne! „Keď rastieme, všímame si na sebe zvedavosť a túžime objavovať vlastné telo. Zároveň sa v nás ozýva záujem o telo druhých. Ako sa chlapec alebo dievča prebúdzajú, môže sa stať, že masturbujú, čiže hladia, dráždia svoje pohlavné orgány, aby pocítili rozkoš a spoznávali svoje telo. Postupne sa naučíme ovládať, a tak sa masturbácia vytráca a prenechá priestor pre zrelý vzťah založený na úplnom darovaní inej osobe.“ radia.  Je to odpoveď, ktorá deti (od 8-11 roku veku!) môže povzbudiť k masturbácii a posunúť ich k predčasnej sexualizácii viac ako čokoľvek iné. Spojte si to ešte s vplyvmi prostredia, ktorým nevieme zabrániť internetom a prístupom k pornografii a výsledkom môže byť aj dieťa závislé na masturbácii.  Po tejto odpovedi autorov sa môže stať, že človek vníma s divnou pachuťou aj citát v prvom diele sexuálnej výchovy, že ruky máme na to, „aby sme chytali a hladkali“.

Potrat

Autori nám povedia aj o tom, čo je potrat. O názoroch autorov sa viac dozvieme z použitého politicky korektného jazyka. Mohli by hovoriť o dieťati, ale hovoria o plode. Mohli by hovoriť o zabití dieťaťa, ale hovoria „o ukončení tehotenstva“ prostredníctvom lekárskeho zásahu a o vyhasnutí „života“, s tým, že je to „vážny čin, ktorý by sa nemal vykonávať“. V celej odpovedi nezaznie slovo dieťatko. Povedia iba, že by bolo „pekné, keby sa spoločnosť rozhodla podporovať život každého tým, že by čo najviac odstraňovala príčiny ťažkostí jednotlivých osôb alebo párov.“ Toto vyhlásenie by podpísali aj potratárske organizácie. Je naivné myslieť si, že odstránením ťažkostí zmiznú vraždy nevinných nenarodených detí. Určite, môže to pomôcť, ale mnohí, ktorí vraždia nenarodené deti nemajú ťažkosti, majú len prázdne nemilujúce srdce a jedinou akceptovanou morálkou je pre nich zákon, ktorý im zabíjanie umožňuje.

Prvky LGBTI ideológie

Autori uvádzajú v Charte zámerov sexuálnej výchovy, medzi  bodmi, „ktoré by mala vziať v úvahu každá výchovná inštitúcia“ aj toto: Sexuálna výchova nesmie byť dôvodom na zanedbávanie niekoho, pretože každá osoba si zaslúži najvyššiu úctu a dôstojnosť; preto treba hovoriť aj o homosexualite, transsexualite a pod., aby sme všetkým pomohli stať sa slobodnými ženami a mužmi, pánmi vlastných emócií a inštinktov.“ Aké konzekvencie z toho vyvodili autori vidíme v ďalšom texte.

Ľudia pociťujúci príťažlivosť k rovnakému pohlaviu sú v knihe označkovaní ako homosexuáli, gayovia, či lesby. Nálepkovanie je typickým prvkom LGBTI ideológie, ktorá chce práve pociťovanú príťažlivosť označiť za identitu. Identita totiž znamená: toto si! Úspech LGBTI ideológie spočíva práve v tomto falošnom zamieňaní. Identity sa človek totiž nevie zbaviť, zbavil by sa tak seba, ale správanie vieme ovládať.

Nie všetky osoby pociťujúce príťažlivosť k rovnakému pohlaviu súhlasia s nálepkou „geja“.  Daniel C. Mattson na základe vlastnej skúsenosti napísal knihu s názvom Prečo sa nenazývam gejom: Ako som získal späť moju sexuálnu realitu a našiel mier.

Vydavatelia sa ohradzujú voči tvrdeniu o podprahovom podsúvaní prvkov LGBTI ideológie.  Autori však v odpovedi „Kto sú gejovia?“ tvrdia, že „Každé posudzovanie sexuálnej identity druhého človeka nie je správne, pretože sa týka toho najvnútornejšieho osobného rozpoloženia človeka. Ide o náročné otázky, ktoré si vyžadujú individuálne odpovede.“

Autori však posudzujú správanie pedofilov, posudzujú pornografiu, posudzujú nevhodné heterosexuálne správanie, avšak homosexuálne správanie je zrazu  „sexuálnou identitou“ s úplnou imunitou, ktorú nie je správne posudzovať. Z toho môžeme vyvodiť, že ani cirkev nerobí správne, ak posudzuje homosexuálne skutky ako zlé.

Keď už nechceli hovoriť učenie cirkvi mohli aspoň povedať: Sú ľudia, ktorí pociťujú príťažlivosť k rovnakému pohlaviu. To, ako sa to stáva, sa ešte nezistilo. Sú to rovnako vzácni ľudia ako my a nemáme ich nespravodlivo diskriminovať, vyzdvihovať a ani značkovať. Príťažlivosť k rovnakému pohlaviu im sťažuje alebo znemožňuje vytvoriť manželstvo s osobou opačného pohlavia a mať s ňou deti. Môžu však žiť plnohodnotný život obetavej lásky v inom povolaní ako v rodine. Tí, ktorí sa však rozhodli žiť homosexuálny životný štýl pohlavne s inými, čelia závažným zdravotným rizikám ako je zvýšené riziko rakoviny, pohlavných chorôb, AIDS, vyššie riziko užívania drog a samovrážd.

AIDS

Pri AIDS sa naši druháčikovia na základke od Ezia Acetiho dozvedia, že: „sexuálna aktivita, napriek tomu, že je spontánnym a prirodzeným prejavom citovosti, môže spôsobiť infekciu. Je nutné chrániť sa pred sexuálnymi chorobami, a teda vyhýbať sa vzťahom s infikovanými ľuďmi, nepoužívať ihly alebo striekačky, ktoré už použili iní. Kto sa napriek tomu rozhodne mať sexuálny styk s ľuďmi chorými na AIDS, musí sa chrániť použitím prezervatívu, ktorý zabraňuje kontaktu medzi pohlavnými orgánmi.“

Škrípe to v ušiach!  Čo to hovorí? Sexuálna aktivita ako spontánny prirodzený prejav citovosti? S kým? Asi nie s manželkou. To asi nebude prejav sebadarovania v láske a zodpovednosti za nový život, čo je zrejmé z ďalšej rady: Kto inak nedá a  predsa chce mať sexuálny styk s osobami! chorými na AIDS, nech sa chráni kondómom. Naozaj toto vydavatelia nevideli a čudujú sa biskupom?  Rada druhákovi na základke: nepoužívať už  použité ihly a striekačky, vyvoláva vo mne trošku impertinentnú otázku: A nové môžu?

Čo sa deti nedozvedia? Nedozvedia sa, že prezervatív znižuje riziko nákazy, ale nechráni úplne. Že prezervatív nechráni pred inými pohlavne prenosnými chorobami ako je ľudský papilomavírus a pod.

V čom je kniha v rozpore s učením katolíckej cirkvi? Odporúčam iba porovnať pojmy zmysel života, láska,  svedomie, masturbácia, potrat, kondóm s Katechizmom Katolíckej cirkvi. Nie neočakávam, že bude definícia rovnaká, očakávam len, že nebude v rozpore s týmto učením.

Túto knihu by som neodporučil žiadnym rodičom a už vôbec nie kresťanským rodičom. Odporúčam hlavne fokolarínom, ktorí nesúhlasia s názormi prezentovanými v knihe Láske je potrebné sa učiť, aby nemlčali, pretože to naozaj padá na celé ich hnutie a každého z nich.  

Anton Chromík, predseda Aliancie za rodinu