Karl Marx  to povedal jasne: „Žiadna revolúcia v Európe a na celom svete nemôže dosiahnuť konečné víťazstvo, kým jestvuje terajší ruský štát.“  Revolucionári a nenávistníci všetkého kresťanského a národného sa oborili nielen na Rusko, ale i na všetky tie slovanské národy, ktoré sú pripravené stáť na strane pravdy.

Marxov súkmeňovec a podporovateľ Friedrich Engels kolegu doplnil: „Boj, neľútostný boj nie na život, ale na smrť so slovanstvom zrádzajúcim revolúciu, boj na vykynoženie a neľútostný terorizmus nie je  v záujme Nemecka, no je v záujme revolúcie.“  Dodal i takúto myšlienku: „Rakúski Nemci a Maďari sa oslobodia a krvavou pomstou odplatia slovanským národom. Všeobecná vojna, ktorá vtedy prepukne, rozptýli tento zvláštny slovanský spolok a vymaže z tváre zeme dokonca aj meno týchto úporných malých národov. V najbližšej svetovej vojne z povrchu pozemského zmiznú nielen reakčné triedy a dynastie, ale aj celé reakčné národy. A to tiež bude pokrokom.“

Za hlavný „reakčný národ“ na svete sily zla už po stáročia považujú ruský národ. Ak chcú dotiahnuť do konca svoje úsilie o svetovládu na čele s hŕstkou „vyvolených“,  ktorí  túžia zotročovať a duchovne i ekonomicky degenerovať zvyšok sveta, musia si najskôr poradiť s Ruskom. História ich však naučila, že Rusov môžu poraziť len Rusi. I služobník amerických bankárov Adolf Hitler vyhlasoval, že Rusov možno poraziť, ak Ukrajinci a Bielorusi uveria, že nie sú Rusi. Tak pred niečo vyše sto rokmi vznikol ukrajinský projekt a Západ postupne pretláča  i  „litvínsky“ projekt, podľa ktorého vraj Bielorusi nie sú Rusi, ale „Litvíni“, lebo istý čas žili vo Veľkom kniežatstve litovskom, ktoré, mimochodom, bolo zväčša ruské.  Ide o projekt na oddelenie časti jedného národa z celku a výchovu príslušníkov tohto národa k bezhraničnej nenávisti k svojim skutočným dejinám, k svojim predkom, k svojmu vlastnému národu, k svojmu menu, k tým, ktorí ostali menám Rus a Rusko verní.

KTO PĽUJE NA HROBY PREDKOV, A KTO NIE

Milióny obyvateľov Ukrajiny bojovaliproti Hitlerovi i jeho banderovským pomocníkom. Premnohí v boji proti nacizmu položili svoje životy a ich deti a vnuci na to zväčša pamätajú. Časť mládeže Ukrajiny, nezriedka ruskojazyčnej, no vychovanej deformujúcim ukrajinským školstvom a médiami v neslovanských rukách po roku 1991, však napľula na hroby vlastných predkov a na ich i svoje ruské meno i pôvod.

Napriek všetkému mnohí obyvatelia Ukrajiny chápu, že ruský národ je najväčší umelo rozdelený národ na svete, že v skutočnosti rodáci z Malej Rusi („Ukrajiny“), Bielej Rusi („Bieloruska“) i Veľkej Rusi (Ruská federácia) – Ukrajinci, Bielorusi i Rusi – sú súčasťou trojjediného ruského národa, ktorý sa Západ po stáročia snaží rozdeliť a jeho časti postaviť proti sebe.

UKRAJINSTVO PRIHNOJOVANÉ  SOVIETSKYM  ZVÄZOM

Na čele ZSSR stáli mnohí rodáci z Ukrajiny – Chruščov, Brežnev, Černenko. Brežnev mal v niektorých dokladoch uvedenú ruskú národnosť, v iných ukrajinskú. Keby sa za Sovietskeho zväzu umelo nepodporoval ukrajinský jazyk, keby sa v miliónových nákladoch nevydávali knihy v ukrajinčine, ak by sa ukrajinskí spisovatelia neprekladali do svetových jazykov, nik by o nich nevedel. Projekt ukrajinstva ako plán rozdrobenia a oslabenia Ruska a pravoslávia v 19. storočí rozpracovali Rakúsko-Uhorsko, Poľsko a Nemecko spolu so západnými duchovnými centrami. Umelé krídla dal ukrajinskému projektu komunistický systém, o čom dnes „uvedomelí Ukrajinci“ neradi počujú a o to radšej sa mnohí z nich štylizujú do úlohy veľkých antikomunistov. Ideológia komunizmu dala Ukrajine falošnú, no predsa stabilizáciu. Keďže išlo o stabilizáciu na nohách napadnutých červotočom, bola len dočasná. Končí sa komunizmus a pre Ukrajinu sa začína neznáma budúcnosť.

TALENTY  ZAKOPANÉ V ČERNOZEMI

Keď Ukrajina nahuckávaná Západom odchádzala zo Sovietskeho zväzu, zo všetkých 15 zväzových republík mala jednoznačne najlepšiu štartovaciu pozíciu. Bola to najbohatšia republika s najúrodnejšou pôdou, ktorá jej dávala potenciál byť obilnicou Európy. Počas hitlerovskej okupácie si Nemci vozili domov na vagónoch černozem z Ukrajiny. Na Ukrajine bola v rámci ZSSR sústredená najmodernejšia výroba. Mala okolo 60% najefektívnejšieho a najvysokotechnologickejšieho priemyselného potenciálu  ZSSR.  Stala sa druhým najväčším štátom v Európe – po Ruskej federácii – s baníckym Donbasom a priemyselným Novoruskom  ako darčekmi od Lenina, s kúpeľným Krymom ako nemenej svojvoľným darčekom od Chruščova, s černozemou a blahými klimatickými podmienkami ako darom od samotného Hospodina.

No  na prahu domnelej nezávislosti predsa len stál pred Ukrajincami vztýčený varovný prst: napriek všetkým týmto obrovským výhodám patrila Ukrajina vďaka nie veľmi talentovanému hospodáreniu na sklonku ZSSR k dotovaným republikám. Ziskové boli v ZSSR len tri – Ruská federácia, Bielorusko a vďaka rope i Azerbajdžan.

Ideológovia ukrajinskej „nezávislosti“ však mali na veľmi neuspokojivé hospodárske výsledky Ukrajiny v rámci ZSSR naporúdzi jednoduché a každému zrozumiteľné vysvetlenie: „Moskaľ – doslova Moskovčan, no tu v zmysle Rus a Rusko – nám zjedol masť aj klobásu!“

„NEZÁVISLOSŤ“ AKO PODRIADENOSŤ WASHINGTONU

„Či sa dočkáme Washingtona s jeho novým a spravodlivým zákonom?“ – pýtal sa v 19. storočí  ukrajinský spisovateľ, ktorý svoj osobný denník písal po rusky,  Taras Ševčenko, v poéme s príznačným názvom Bláznivý.  Tento ctiteľ Georgea Washingtona a jeho kompánie nedočkavo očakával slobodomurársku moc nad Ruskom.

V júli 1991 počas svojej návštevy Moskvy hovoril prezident USA George Bush st. Gorbačovovi, že rozpad ZSSR nie je v záujme USA. Že on pocestuje do Kyjeva, hlavného mesta Ukrajinskej SSR, aby presvedčil Ukrajincov neopúšťať ZSSR. Ukrajina ešte bola republikou ZSSR, Kyjev bol ešte podriadený Moskve a Gorbačov mohol  Bushovi zakázať letieť do Kyjeva. No neurobil to. 1. augusta 1991 Bush starší vystúpil v ukrajinskej Verchovnej rade. Ako sa dalo predpokladať, okamžite zabudol na to, čo sľúbil Gorbačovovi. Nezabudol však Ukrajincom polichotiť a zamávať im pred nosom mrkvičkou slobody, demokracie a americkej podpory: „Pred mnohými storočiami vaši predkovia nazvali túto krajinu Ukrajina – hranica, pretože vaše stepi ležia medzi Európou a Áziou. No teraz sa Ukrajinci stali pohraničníkmi iného typu. Dnes vy strážite hranice línie slobody. My budeme podporovať tých, ktorí sú rozhodnutí ísť cestou demokracie a ekonomickej slobody.“

CIRKUSOVÝ PUČ V MOSKVE A DVE REFERENDÁ V JEDNOM ROKU

O niekoľko dní na to, ešte stále v auguste 1991, sa v hlavnom meste ZSSR v Moskve ako na americké zavolanie uskutočnil nevydarený, cirkusový pokus o puč. Komunistickí funkcionári na Ukrajine, ktorí si už chystali demokratické kabáty s banderovskou košeľou dočasne skrytou pod nimi,  pokus o puč privítali ako skvelú zámienku okamžite vypísať  referendum o nezávislosti. A to napriek tomu, že len pár mesiacov predtým, v marci 1991, bolo aj na Ukrajine referendum o zachovaní ZSSR, v ktorom sa jasná väčšina Ukrajincov vyslovila za to, aby Ukrajina ostala súčasťou Sovietskeho zväzu. Z 25 oblastí Ukrajiny v marci 1991 hlasovali proti zachovaniu ZSSR len tri západné, haličské oblasti so silnou banderovskou tradíciou – Ľvovská, Ivano-Frankovská a Ternopoľská.

TRAJA NETRIEZVI MUŽI V PRALESE ROBIA GEOPOLITIKU

V referende 1. decembra 1991 hlasovalo okolo 90% Ukrajincov za samostatnosť Ukrajiny a zároveň si zvolili prezidenta Ukrajiny.  Na čele Ukrajiny sa v úlohe prezidenta objavil vysoký komunistický funkcionár  a ideológ strany Leonid Kravčuk, rodák z Poľska. Aby mohla byť domnelá nezávislosť Ukrajiny naozaj dosiahnutá, Leonid Kravčuk sa v decembri 1991 spolu s Rusom Borisom Jeľcinom a Bielorusom Stanislavom Šuškievičom skryli v bieloruskom bielovežskom pralese na hranici s Poľskom, aby bolo ľahšie utiecť, keby to bolo nutné. Tam táto sprisahanecká trojica dohodla koniec tristomiliónového Sovietskeho zväzu. Správu nie celkom triezvy Jeľcin telefonicky oznámil najprv prezidentovi USA ako „krstnému otcovi“ „nezávislej“ Ukrajiny a až potom svojmu prezidentovi Gorbačovovi.

Poľsko a USA „nezávislosť“ Ukrajiny ihneď podporili. „Nezávislá“ Ukrajina teda vznikla až v roku 1991, a to v tých hraniciach, ktoré Malorusku darovali ruskí cári a Ukrajinskej SSR sovietski vodcovia – Lenin, Stalin, Chruščov. Hlavnú úlohu pôrodných báb „nezávislosti“ Ukrajiny zohrali USA a EÚ. Keď druhý ukrajinský prezident Leonid Kučma uvažoval, čo za štát je Ukrajina, jediné, na čo dokázal prísť, bolo, že „Ukrajina nie je Rusko“.

PÔRODNÝM DEDOM UKRAJINY LENIN, PÔRODNOU BABOU ZÁPAD

Po celé roky studenej vojny Západ kultivoval a podporoval ukrajinský nacionalizmus. Financoval nacionalistické organizácie v Európe, v USA i v Kanade. Ešte v roku 1979 poradca prezidenta USA Jimmyho Cartera pre otázky národnej bezpečnosti Zbigniew Brzezinski vypracoval ústavu Ukrajiny nezávislej od ZSSR. Napísal: „Ukrajina je nový dôležitý priestor na šachovej doske, je geopolitickým centrom, pretože samotná jej existencia ako nezávislého štátu pomáha transformovať Rusko. Bez Ukrajiny Rusko prestáva byť euroázijským impériom.“

Vhodné je spomenúť aj televízny prejav prezidenta USA Obamu k národu v septembri 2014: „Amerika stojí na čele úsila za zjednotenie celého sveta proti ruskej agresii na Ukrajine. Spolu s našimi spojencami budeme podporovať národ Ukrajiny v rozvoji demokracie a ekonomiky.“

Realita ukázala, že Ukrajinci nemajú  nijaký vplyv  na procesy, ktoré majú  geopolitický charakter. Mätie ich falošná história Ukrajiny, ktorú im vnucujú, ako aj neustále zasahovanie a balamutenie zo strany Západu. Mnohí  jednoducho „deduška Lenina“ vymenili za „strýčka Sama“.  Pionierske zlaté teľa za kokakolové .

KLOBÁSA V MODRO-ŽLTOM A DÚHA BEZ KLOBÁSY

Prečo vlastne v priebehu roka 1991 obyvatelia Ukrajiny zmenili svoj postoj a v druhom referende hlasovali ináč než v prvom, hlasovali za „samostatnosť“? Uverili klobásovým prísľubom komunistických aparátčikov i západných propagandistov o nezávislej Ukrajine ako o raji na zemi.Mysleli si tiež, že im zároveň zostanú všetky výhody, ktoré poskytoval veľký štát – ZSSR.  Na druhom mieste v prezidentských voľbách v decembri 1991 skončil predseda nacionalistického Ruchu – Národného hnutia Ukrajiny ViačeslavČornovil s viac ako 23% hlasov a s viac než 7 miliónmi hlasov. Po neúspechu cirkusového puču v Moskve aktivisti Ruchu oblepili všetky stĺpy a podjazdy ukrajinských sídiel  letákmi, v ktorých s presnosťou na kilogramy a litre spočítali, koľko im Rusko údajne berie materiálnych hodnôt. Klobásová téma ovládla kampaň. Vzhľadom na mentalitu mnohých obyvateľov nielen Ukrajiny  bol ťah klobásou bezrizikovým a výherným počinom. Národ sa nechal nachytať. Ani nie tak na ideály ukrajinstva, ktoré boli vtedy v masovom meradle živé iba na banderovskom západe, ale najmä na  sľuby o klobásovej hojnosti, o ktorej sníval po všetky tie roky sovietskej moci. Hlavné heslo propagandy  „svidomych“  – „uvedomelých“ –  bolo:  „Nedaj  Moskaľovi  zjesť tvoju masť a klobásu! Preč od Moskvy! Hlasuj za nezávislosť!“

Na prahu euromajdanu, po takmer štvrťstoročí nezávislosti Ukrajiny, sa však na veľké rozhorčenie občanov Ukrajiny ukázalo, že „samostatná“ Ukrajina je na tom ekonomicky omnoho horšie ako v časoch, keď bola súčasťou agentmi Západu likvidovaného ZSSR. Stará klobásová téma sa obliekla do farieb Európskej únie: „Viac  ako 20 rokov sme samostatní a ešte stále nemáme dosť klobásy! Na vine je to, že sme málo ušli od Moskvy a málo sme sa poklonili strýčkovi Samovi a tete Európe,“ zaspievali ideológovia neobanderizmu, ktorí si nechceli všimnúť, že Ukrajina je na tom ekonomicky biedne napriek tomu, že ju ruská ekonomika celé roky podporovala najmä rodinnými cenami na energie.  „Keď sme sa nedopracovali k vlastnej, nezávislej ukrajinskej klobáse, budeme jesť lahodnú a všetkým dostupnú euroklobásu, ktorú nám dobrí Američania a Európania budú ako ochotní čašníci už od rána roznášať na zlatých podnosoch. A ak nám klobásu zabalia hoci aj do farieb dúhy – pôvodne biblického symbolu nádeje – ktorý rovnakopohlavné hnutie ukradlo kresťanom, nič to. Veď hlavný nie je obal, ale obsah. Plný žalúdok. A ako potrava pre dušu – dobrý pocit, že sme ešte ďalej než dosiaľ od aziatského Moskaľa, že nám aziatský Moskaľ  už naozaj, ale naozaj nič nezje,“ uvažovali mnohí Euroukrajinci.

Keď sa ukrajinský eurohrdina Bandera skrýval istý  čas pred spravodlivosťou, svoju vôľu si cvičil aj tak, že si zavesil na strop klobásu, a hoci bol lačný, niekoľko dní sa na ňu pozeral, no nedotkol sa jej.  Občania Ukrajiny netušili, že ak sa nechajú zlákať na ideály zločinca Banderu, tiež budú neskôr lačne hľadieť do stropu, ale nie na klobásu,  ale  len na jej obrázok, a nie niekoľko dní, ale celé dlhé roky, ak nie desaťročia.

21.11.2013: AFGÁNSKE RANDE SO SMRŤOU A KATASTROJKOU

Pred štyrmi rokmi, ráno 21. novembra 2013, sa teda veľká časť Ukrajincov zobudila s euroklobásovou a antimoskaľskou kašou v hlave. V deň, keď prelietavý, údajne „proruský“ prezident Janukovič pokúšajúci sa ako zdanlivo prefíkané teliatko cicať naraz dve kravy, moskovskú i západnú, oznámil, že asociácia s EÚ sa odkladá. V ten istý deň „multikultúrny kozák“, imigrant z Afganistanu vystupujúci pod hlavičkou kyjevský žurnalista, dnešný poslanec ukrajinskej Verchovnej rady a jeden z poslaneckých účastníkov kyjevského LGBTI  pochodu Mustafa Najem cez sociálnu sieť vyzval Ukrajincov, aby prišli na majdan vyjadriť svoj nesúhlas: „Stretneme sa o 22.30 pod Pamätníkom nezávislosti. Oblečte sa teplo, berte si dáždniky, čaj, kávu, dobrú náladu a priateľov.“ Drvivá väčšina  tých Kyjevčanov, ktorých zvábili americké sirény hrajúce na afgánskej píšťale, netušila, že kráča na samovražedné rande so smrťou a katastrojkou.

NÁVRAT K SAMÝM SEBE

Na to, aby raz mohla západná Rus vyzdravieť, bude potrebná nielen denacifikácia územia, ktoré sa dnes volá Ukrajina, ale celkový návrat tých jej obyvateľov, ktorí prežijú súčasnú západnú genocídu, k pôvodným a skutočným duchovným i národným koreňom, ktoré sa Západ po stáročia pokúša zameniť za falošné.

Vladimír Mohorita