Bratislava 13. augusta 2022 (HSP/Foto:Pixabay)

The Wall Street Journal priniesol článok o tom, akou je Rusko v skutočnosti koloniálnou mocnosťou a ako ho treba dekolonizovať. Článok používa zaujímavú logiku zdôvodnenia potreby dekolonizácie. Podľa tejto logiky, každý štát, ktorý sa kedy o nejaké územie rozšíril, by mal byť vnímaný ako koloniálny štát. Z tejto logiky by nám vyplynulo, že obzvlášť veľkou koloniálnou mocnosťou sú USA a že by ich bolo potrebné dekolonizovať tiež. Autor článku Casey Michel je však zameraný na inú krajinu. Toto je otvorenie overtonovho okna a načrtnutie logiky, ktorá sa bude používať pri snahách o zdôvodnenie rozbitia a rozčlenenia Ruska. A teraz už samotný článok

Jeho dobyvačné a podmaniteľské kampane neboli o nič menej krvavé, aj keď postupoval po súši, nie po mori, píše autor článku vo WSJ

Ruský minister zahraničných vecí Sergej Lavrov minulý mesiac uverejnil v štyroch afrických novinách článok, v ktorom vysvetlil, prečo je na turné po viacerých krajinách tohto kontinentu a prečo by africké krajiny mali podporiť inváziu Moskvy na Ukrajinu. Lavrov obvinil západné sankcie z potravinovej krízy v Afrike a tvrdil, že na rozdiel od Veľkej Británie, Francúzska, Belgicka a ďalších európskych mocností sa Rusko “nepoškvrnilo krvavými zločinmi kolonializmu”.

Myšlienka, že Rusko sa vyhlo koloniálnej expanzii, má na Západe i inde prekvapivý ohlas. Rusko nikdy nemalo formálne kolónie v Afrike, Latinskej Amerike alebo južnej Ázii. Ale myšlienka, že Kremeľ sa úplne vyhol kolonizačným projektom – že sa vyhol “krvavým zločinom”, za ktoré boli zodpovedné holandské, španielske alebo portugalské impériá – je rovnako riskantná ako ahistorická.

Nie je to tak, že by sa Rusko jednoducho objavilo ako transkontinentálny žigulík, ktorý sa tiahne až k Tichému oceánu. Stáročia dobývalo a kolonizovalo Euráziu, ťažilo miestne bohatstvo a podriaďovalo si kolonizované národy diktatúre z Moskvy a Petrohradu. Rozdiel je v tom, že ostatné európske ríše kolonizovali zámorie, zatiaľ čo Rusko kolonizovalo vnútrozemie a zaberalo priľahlé územia.

Príliš veľa ľudí buď nevie, alebo ignoruje, že Rusko bolo a zostáva významnou koloniálnou mocnosťou. Od Kaukazu po Krym, od Arktídy po Amur, od Volgy po Tichý oceán, ruské koloniálne kampane si podmanili nespočetné množstvo národov – zdecimovali miestne kultúry, buldozérom zničili miestnu suverenitu a dopustili sa genocídnych praktík.

Ani Sovietsky zväz – podľa Leninovho opisu zrodený z antiimperializmu – nebol oveľa odlišnejší. Od masových etnických čistiek, ktoré decimovali kolonizované národy, cez cielené hladomory zamerané na Ukrajincov a Kazachov až po kreslenie máp údajne autonómnych republík, ktoré vylučovali znevýhodnené miestne etnické skupiny, bol sovietsky experiment v mnohých ohľadoch len pokračovaním koloniálnej politiky cárskeho Ruska. A to nehovoríme o sovietskej podpore despotických režimov v afrických a latinskoamerických krajinách, ako je Angola a Kuba, počas studenej vojny.

Zatiaľ čo bývalé sovietske republiky, ako napríklad Kazachstan a Moldavsko, získali počas rozpadu Sovietskeho zväzu nezávislosť, kolonizované národy v rámci ruských hraníc, ako napríklad Čečensko a Tatarstan, boli opäť podriadené diktatúre Kremľa a nútené opäť poskytovať kanonenfutr moskovskému imperializmu.

Ako jasne ukazuje vojna na Ukrajine, Rusko zostáva koloniálnou mocnosťou, ktorá sa snaží znovu kolonizovať regióny, ktoré sa jej vymkli z rúk. Väčšina európskych mocností sledovala, ako sa ich impériá rozpadajú, ale jedno európske koloniálne impérium zostáva. A len jedno európske impérium teraz hrozí genocídou a potenciálnou jadrovou vojnou, ak mu nebude umožnené získať späť kolóniu, ktorú stratilo.

Mnohí Rusi, presýtení propagandou a predstavou, že Rusko zostáva benevolentnou silou, by boli šokovaní myšlienkou, že Moskva nie je o nič lepšia ako Portugalci v Angole alebo Španieli v Mexiku. Je to symptóm ruskej “imperiálnej nevinnosti”, ako to opísali vedkyne Erica Maratová a Botakoz Kassymbeková – presvedčenie, že “Rusko nenapadlo a nekolonizovalo, ale oslobodilo a zachránilo kolonizovaných”. Je to tiež praktická obrana, keď sa objavujú fotografie a zábery vojnových zločinov, mrzačenia a pokusov o genocídu na Ukrajine, ktoré sú priamo spojené s ruskými silami. Koniec koncov, ak Kremeľ bojuje len preto, aby zachránil obyvateľstvo pred západným imperializmom, potom Rusi musia bojovať proti ukrajinským imperialistom, aby zachránili utláčané obyvateľstvo.

Ale už dávno nastal čas, aby sa Rusi oboznámili s koloniálnymi zločinmi svojej minulosti a súčasnosti. Bez uvedomenia si, že Rusko bolo a je rovnako vinné ako kolonizátorské impériá minulosti, sa šialenstvo na Ukrajine neskončí. Kým sa Rusko úplne nedekolonizuje, bude ohrozovať globálnu stabilitu a bezpečnosť.

Existujú náznaky, že vo Washingtone a ďalších západných hlavných mestách začína svitať vedomie potreby dekolonizácie Ruska. Zvyšok sveta – vrátane samotného Ruska – však musí uznať, čím Rusko bolo, a čím stále je. Kolonizácia sa môže zdať ako návrat do minulých storočí. Ale keď nám koloniálne impérium a koloniálna vojna hľadia do tváre – a keď nám ľudia ako pán Lavrov hovoria, aby sme odvrátili zrak, pretože nie je čo vidieť -, to najmenej, čo môžeme urobiť, je pozrieť sa naň a uznať, čím je.