Počas poslednej svetovej vojny disponovali účinnými torpédami všetky zúčastnené strany. Najlepšie smrtonosné valce vyvinuli Japonci. Mierne zaostávali nemecké (okrem poruchových magnetických) a ruské, americké príliš neohurovali. Ako na scénu vyplávali nové generácie jadrových a konvenčných ponoriek, tak k nim priradili adekvátnu výzbroj.

Traduje sa, že v technickej oblasti sú najlepšími teoretikmi Rusi, najšikovnejšími praktikmi Nemci a zmesou oboch Američania. Zrejme na poznatku niečo bude, pretože prvé, teoretické posúdenie torpéd dostalo za úlohu vypracovať pracovisko Sovietskej akadémie vied, sídliace v suchozemskom Kyjeve. Zadanie znelo na rýchlosť 100m/s (360km/h), dosah 10km a odpaľovanie z klasických torpédometov ráže 533mm.  40 stránková super tajná publikácia pojednávala o matematických modeloch a fyzikálnych možnostiach hydrodynamiky. Na novú zbraň odporúčali vedci využiť jav superkavitácie a raketový pohon. Na tú dobu šialené. Sovietska verchuška ale zareagovala kladne a práce okamžite začali. Vývoj a úspešná 6. generácia prototypov zabrala iba necelých 5 rokov! V roku 1970 začali VA-111 Škval (Víchor) vyrábať a od r. 1977 je vo výzbroji ZSSR, neskôr RF.

Problém pohybu predmetov vo vode je v jej nestlačiteľnosti a vo veľkom odpore prostredia. Vytvorením plynovej kapsule okolo torpéda (superkavitácia) sa dosiahne, že vlastne letí a nepláva, trenie je zanedbateľné. Počiatočné problémy so stabilitou plynného obalu vyriešili technici bravúrne a podvodná „raketa“ udržiavala priamy smer. Špeciálny generátor vytvára plyn, vedený do prednej časti a vypúšťaný plochou tryskou. 4 bočné trysky zabezpečujú stabilitu. Štartovacie pomocné motory na tuhé palivo udelia masívne zrýchlenie na hraničnú rýchlosť, kedy kavitácia spoľahlivo funguje (cca 180 km/h) a potom preberie pohon hlavný motor, tiež na tuhé palivo. Strela pláva/letí iba priamo, pretože pri zatáčaní je kapsula nestabilná a navádzacie zariadenia na špici hlavice nahrádza plynová tryska. Okrem toho torpédo môže útočiť iba v malých hĺbkach (do 30m) a je veľmi hlučné.

Američania vsadili na klasické torpédo Mark 48, neustále zdokonaľované. Poháňa ho super tichý spaľovací motor so štrbinovými piestami, so špeciálnym palivom Otto2. Torpédo dokáže vyvinúť rýchlosť 80-100km/h, má dosah (pri nižšej rýchlosti) až 50km. Je riaditeľné buď tenkým káblom, alebo sa samo navádza, pri minutí cieľa sa dokáže otočiť  a vrátiť. Dnešné verzie sú naprogramované na optimálne miesto na zásah lodi, alebo ponorky a pracuje do hĺbky 900m.

Až do 90. rokov bol Škval obostretý oparom tajomstva a dohadov. Po zverejnení niektorých technických špecifikácií Američania verejne bagatelizovali účinnosť ruskej zbrane, hoci v skutočnosti ich paralyzoval strach. Uvádzali obmedzené taktické možnosti a dosah, nutnosť priblíženia ponorky k cieľu na relatívne krátky dostrel a podobne. Lenže zabudli uverejniť tri zásadné fakty.

Prvým je, že Armáda RF disponuje aj konvenčnými torpédami, ktorých účinnosť vo veľkých hĺbkach, operačný dosah, navádzanie a tichý chod sú na úrovni doby.

Druhým faktom je vývoj ponoriek. Súčasná trieda diesel-elektrických ponoriek Ruska je tak nehlučná a opatrená prvkami proti jej detekcii, že existuje vážny predpoklad na preniknutie ochranou okolo lietadlových lodí na dostrel. Vtedy netreba žiadne ovládanie, pretože torpédo dospeje k cieľu za 100 sekúnd, pričom veľká loď nad 10.000t výtlaku (lietadlové nosiče USA majú 50.000-70.000 t) nedokáže  pri okamžitom poplachu ani náznakom zmeniť smer, či rýchlosť. Preto v kuloároch nazývajú Amíci Škval zabijakom lietadlových lodí.

Tretím faktom je dátum vývoja Škvalu. Odvtedy ubehlo viac ako polstoročie a nik nepredpokladá, že by Rusi torpéda nezlepšovali, prípadne nevyvíjali úplne nové. Zaujímavé sú komentáre domácich vojenských expertov. Pokiaľ všetci na konci 90-tych rokov uvádzali prevádzkovú rýchlosť 500 km/h, o niekoľko rokov znížili údaj na 360 km/h. Ale toľko dosahuje exportná verzia, ktorá má parametre oproti domácemu originálu určite nižšie.

Na prelome tisícročí začali USA, Irán, Čína (po zakúpení licencie od RF) a Nemecko pracovať na vlastných verziách raketových torpéd. Germáni došli najďalej a dokonca vystavili model zbrane Barracuda s predpokladanou rýchlosťou 800km/h, no projekt z neznámych dôvodov nepokračoval. Čína od roku 2014 prezentuje využitie superkavitácie aj na malých ponorkách, pričom zložitú a chúlostivú fázu štartu má zabezpečiť „kvapalinová membrána“ na povrchu podvodného telesa.

Jaro Frank