Aby sme si priblížili význam a nosné myšlienky Charty, oslovili sme pátra Jána Ďačoka zo Spoločnosti Ježišovej, ktorý je pôvodnou profesiou lekár a v súčasnosti prednáša na Pápežskej Gregorovej univerzite v odbore morálnej teológie a etiky a zároveň je teológom Apoštolskej penitenciárie.

Predchádzajúca verzia Charty zdravotníckych pracovníkov platila od roku 1994. Aké boli hlavné dôvody pre vydanie Novej charty?

Charta zdravotníckych pracovníkov po prvýkrát vyšla v októbri 1994. Ako je známe, nasledujúci rok bola publikovaná encyklika pápeža Jána Pavla II. Evanjelium života, čo si vyžiadalo aj jej zabudovanie – implementáciu do Charty zdravotníckych pracovníkov. To spôsobilo, že v máji 1995 vyšlo už štvrté vydanie Charty, ktorá bola preložená do 19 jazykov.

A hlavné dôvody pre vydanie Novej charty?

Ako každá oblasť ľudského poznania, tak aj medicína, biomedicínsky výskum a jeho aplikácie na ľudský život sa veľmi rýchlo rozvíjajú. Za vyše 20 rokov pribudlo veľa nových poznatkov aj na poli medicíny a ich aplikácií pre chorého človeka. Preto je veľmi potrebné zaujať stanovisko, aby bolo jasné, čo človeku pomáha a čo nie. Inými slovami, čo je dovolené a môže sa používať pre dobro zdravého i chorého človeka, a čo nie. To je prvý a hlavný dôvod.

Okrem toho, v Novej charte sa uvádzajú aj lekársko-právne otázky, ktoré stále viac ovplyvňujú výkon povolania v zdravotníctve, ako aj otázky spravodlivosti, rešpektu a rastúcej citlivosti voči princípom solidarity a subsidiarity v dostupnosti liekov a technológií. Okrem toho, Nová charta chcela zohľadniť aj nárast osôb, ktoré sú zapojené do starostlivosti o človeka: popri lekároch, zdravotných sestrách a ošetrovateľoch, svet zdravotníctva tvoria aj biológovia, farmaceuti, terénni zdravotnícki pracovníci, zákonodarcovia, pracovníci verejného a súkromného sektora, laického alebo náboženského presvedčenia.

Nová charta, samozrejme, nemôže podať vyčerpávajúce odpovede na všetky otázky a problémy, ktoré súvisia so zdravím a s chorobou. Ako to v predhovore zdôrazil Mons. Zygmunt Zimowski, veľký priateľ Slovenska a Slovákov a bývalý Predseda Pápežskej rady pre zdravotníkov (zomrel v júli 2016), Nová charta predkladá hlavné a jasné smery pre etické problémy, ktorým treba čeliť v zdravotníctve, v súlade s učením Ježiša Krista a Učiteľského úradu Cirkvi.

Treba rozhodne dodať, že zásluhou Mons. Milana Lacha, bývalého predsedu Subkomisie pre bioetiku Teologickej komisie Konferencie biskupov Slovenska a bývalého predsedu Rady pre pastoráciu v zdravotníctve Konferencie biskupov Slovenska, a jeho viacerých spolupracovníkov, hlavne Martina Kramaru, hovorcu Konferencie biskupov Slovenska, bola Nová charta rýchlo preložená do slovenčiny, je v tlači a v najbližšom období by mala aj vyjsť a bude dostupná všetkým záujemcom.

Prejdime k obsahu – k samotnej štruktúre Novej charty. Aké má časti?

Ako predchádzajúce vydania, tak aj Nová charta je rozdelená do troch hlavných častí: plodiť, žiť, zomierať, k čomu patrí samozrejme úvod a záver. Ako je zrejmé, každá z týchto troch častí sa venuje rozsiahlej problematike, ktorá súvisí s odovzdávaním života a s novým životom, so životom medzi narodením a zomieraním a vlastným procescom zomierania a s tým spojenými otázkami. Nová charta má v talianskom vydaní 150 strán zošitového formátu (A5), pričom tá predchádzajúca mala 124 strán, teda mala o nejakých 25 strán menej.

Úvod dokumentu má názov „Služobníci života“…

Úvodná časť Novej charty má 10 bodov, ktoré sú venované zdravotníckym pracovníkom. Tí majú jednoznačne stáť v službe života a zdravia, teda majú byť služobníci života. Činnosť zdravotníckych pracovníkov je zameraná na prvotné dobrá ľudskej osoby, ktorými sú život a zdravie. «Tejto službe venujú svoju profesionálnu alebo dobrovoľnú činnosť tí, ktorí sú rozličným spôsobom zainteresovaní do prevencie, liečby a rehabilitácie: lekári, lekárnici, zdravotné sestry, technici, nemocniční kapláni, rehoľníci, rehoľné sestry, administratívny personál a zodpovední za národné a medzinárodné politiky, dobrovoľníci». To, čo ich spája a musí spájať, je rešpekt pre ľudskú osobu, ktorý vyžaduje už samotný ľudský rozum.

Činnosť zdravotníckych pracovníkov, v rôznosti úloh a zodpovedností, má hodnotu služby ľudskej osobe, služby ľudskej krehkosti, pretože opatrovať, zachraňovať a zlepšovať fyzické, psychologické a duševné zdravie znamená slúžiť životu v jeho plnosti. Treba však zdôrazniť, že i keď podporné inštitúcie sú veľmi dôležité, žiadna z nich nemôže sama o sebe nahradiť ľudské srdce, ľudský súcit, keď ide o stretnutie s utrpením druhého. «Starostlivosť o zdravie» sa uskutočňuje v každodennej praxi v medziosobnom vzťahu. Ten sa vyznačuje vzájomnou dôverou: osoba poznačená utrpením a chorobou sa obracia na poznanie a svedomie zdravotníckeho pracovníka, ktorý jej vychádza v ústrety, aby jej poslúžil a staral sa o ňu.

Zdravotnícky pracovník je pozvaný k tomu, aby zaujal úprimný postoj «sú-citu» alebo «spolu-cítenia» s tým druhým. Takýto vzťah s chorým si vyžaduje ochotu, pochopenie, zdieľanie, dialóg, spolu s profesionálnou odbornosťou, kompetenciou a svedomím. Musí byť teda vyjadrením hlboko ľudskej úlohy, prijatej a vykonávanej nielen ako technická aktivita, ale aj ako prejav obetavosti a lásky k blížnemu.

Táto služba životu, ako čítame v úvode, sa spája s vernosťou morálnemu zákonu a s celostným pohľadom na ľudskú osobu.

Vernosť morálnemu zákonu vyjadruje hodnotu a úlohy, s ktorými sa spája služba životu. Pre zdravotníckeho pracovníka to znamená aj morálne zodpovednosti, ktoré pramenia z bioetického uvažovania. V tejto oblasti sa citlivo vyjadruje učiteľský úrad Cirkvi, a to k otázkam, ktoré nastoľuje biomedicínsky pokrok a meniaci sa kultúrny životný štýl. Učiteľský úrad Cirkvi je pre zdravotníckeho pracovníka prameňom princípov a noriem správania, ktoré osvetľujú jeho svedomie a pomáhajú mu orientovať sa k rozhodnutiam, ktoré vždy rešpektujú ľudskú osobu a jej dôstojnosť. Vo vernosti morálnej norme zdravotnícky pracovník prežíva svoju vernosť človeku, ktorého hodnotu daná norma garantuje, a Bohu, ktorého múdrosť daná norma vyjadruje:

«Keď Cirkev posudzuje etickú hodnotu niektorých výsledkov súčasného medicínskeho bádania týkajúcich sa človeka a jeho počiatkov, nezasahuje do oblasti, ktorá patrí lekárskej vede ako takej. Upozorňuje však všetkých zainteresovaných na etickú a morálnu zodpovednosť za ich konanie. Pripomína im, že etická hodnota biomedicínskej vedy sa meria podľa bezpodmienečného rešpektu, ktorý patrí každej ľudskej bytosti v každom okamihu jej existencie» (č. 6).

Pokrok medicíny a objavovanie sa stále nových morálnych otázok si vyžadujú zo strany zdravotníckeho pracovníka vážnu a stálu prípravu a formáciu aj na poli bioetiky. Preto Nová charta vyzýva zodpovedných za profesionálnu formáciu k založeniu katedier bioetiky, k ponuke kurzov bioetiky a v hlavných medicínskych centrách k zakladaniu etických komisií pre lekársku prax a pre služby klinickej etiky.

Keď Cirkev predkladá celostný alebo integrálny pohľad na osobu, čerpá zo svetla rozumu i viery. Učiteľský úrad Cirkvi hľadí s nádejou na vedecký výskum a želá si, aby sa mnohí kresťania venovali pokroku biomedicíny a vydávali svedectvo o svojej viere v tejto oblasti.

Z toho jasne vyplýva, že k poslaniu Učiteľského úradu Cirkvi patrí, aby sa vyjadroval a pomáhal k «formovaniu svedomia verným vyučovaním pravdy, ktorou je Kristus, a zároveň autoritatívne vyhlasoval a potvrdzoval princípy morálneho poriadku, ktoré pramenia zo samotnej ľudskej prirodzenosti» (č. 6). To je tiež motivované aj tým, že zdravotnícki pracovníci nemôžu byť ponechaní sami na seba a zaťažení neúnosnou zodpovednosťou za stále zložitejšie klinické prípady, ktoré sa takými stávajú kvôli biotechnologickým možnostiam a kvôli závažnosti určitých otázok v sociálno-zdravotnej oblasti.

V úvode sa spomínajú aj zdravotnícke politiky, profesia, misia a povolanie zdravotníckych pracovníkov, ich účasť na pastoračnej činnosti Cirkvi a garancia ich etickej vernosti. O čo v podstate ide?

Tí, ktorým je zverená starosť o zdravotnícku politiku, ako aj ekonomickí správcovia, sú zodpovední za nielen vlastné špecifické oblastí, ale aj za spoločnosť a chorých. Im predovšetkým prináleží obrana a podpora spoločného dobra, v príprave národných i svetových politík zameraných na opravdivý rozvoj národov, predovšetkým pri rozdeľovaní finančných zdrojov v zdravotníckej oblasti. Zodpovední za zdravotnícke politiky sú vyzvaní k plodnej spolupráci a k budovaniu tej «“civilizácie lásky a života“, bez ktorej jestvovanie osôb i spoločnosti stráca svoj najľudskejší zmysel» (č. 7).

Kresťanskí zdravotnícki pracovníci v každodennej praxi môžu objavovať nadprirodzený rozmer svojej profesie, ktorá presahuje čisto ľudskú rovinu služby trpiacemu človeku, a berie na seba charakter kresťanského svedectva, a teda misie. Táto činnosť je pokračovaním lásky Krista a zároveň je láskou zameranou na Krista. Zdravotnícky pracovník je odrazom dobrého Samaritána z Lukášovho evanjelia. Podľa toho, každý zdravotnícky pracovník môže byť chápaný ako Boží služobník, ktorý je vo Svätom písme predstavený ako «priateľ života» (Múdr 11,26).

Cirkev vníma «službu chorým za vlastnú súčasť svojej misie» (č. 9). To znamená, že služba zdravotníckych pracovníkov má účasť na pastoračnej a evanjelizačnej činnosti Cirkvi. Služba životu sa tak stáva službou spásy, teda ohlasovaním, ktoré sprítomňuje vykupiteľskú lásku Ježiša Krista. Zdravotnícki pracovnící sú pozvaní k tomu, aby v láske ku chorým a trpiacim boli živým obrazom Krista a jeho Cirkvi, aby boli služobníkmi života.

Zdôrazňuje sa aj to, že Nová charta chce posilniť etickú vernosť zdravotníckeho pracovníka, a to v rozhodnutiach a konaniach, v ktorých nadobúda svoju podobu služba životu. Táto vernosť sa utvára v postupnosti etáp ľudskej existencie: v plodení, živote a umieraní. To sú témy, ktoré sú obsahom nasledujúcich troch častí.

„Plodiť“ – to je téma prvej časti, ktorá sa rozvíja v 29 bodoch. Aké sú tu hlavné momenty?

Hlavnými okruhmi prvej časti sú nasledujúce témy: regulácia plodnosti, odpovede medicíny na neplodnosť manželov, prenatálna a predimplantačná diagnostika, zmrazovanie ľudských zárodkov a vajíčok, nové pokusy o odovzdávanie života.

Nová charta zdôrazuje hodnotu a dostojnosť ľudského plodenia alebo odovzdávania života. Vychádza z biblického pohľadu na človeka, podľa ktorého život ako dar pochádza od Boha a Boh tým udeľuje stvoreniu niečo zo seba samého. Ľudské plodenie je niečo jedinečné, lebo je plodením osoby. Ľudský život je plodom daru, a je prenášaný gestom, ktoré vyjadruje a stelesňuje lásku a vzájomné darovanie sa muža a ženy. Samotná podstata plodenia odhaľuje, že musí byť chápané a uskutočňované podľa logiky daru. Nerozlučné puto medzi manželskou láskou a ľudským plodením utvára zákon, na ktorý sa všetci musia odvolávať a inšpirovať sa ním.

Ľudské plodenie je súčasne náboženským i ľudským javom: Na začiatku dejín sám Boh požehnal muža a ženu a prikázal im: «Ploďte a množte sa!» (Gn 1,28). Tento príkaz zapája manželov do odovzdávania nového života, ktorí sa stávajú spolupracovníkmi Boha Stvoriteľa a cez nich sa plodením prenáša Boží obraz z človeka na človeka. Zdravotnícki pracovníci pracujú v tomto tak citlivom prostredí, pričom majú pomáhať rodičom zodpovedne plodiť – zodpovedne odovzdávať nový život: snažia sa o prevenciu a liečenie chorobných stavov, ktoré ovplyvňujú plodnosť a chránia neplodné páry pred invazívnou technikou, ktorá nie je dôstojná ľudského plodenia.

Regulácia plodnosti je veľmi aktuálnou a diskutovanou témou… Ako ju predstavuje Nová charta?

Nová charta ju predstavuje podľa učenia Cirkvi, ktorá poukazuje na plodenie ako na zodpovednú spoluprácu s Bohom. Manželia ako rodičia sú spolupracovníkmi Boha Stvoriteľa pri počatí a zrodení nového človeka, a tým sa cez nich uskutočňuje pokračovanie stvorenia. «Zodpovednými rodičmi sú tí, čo sa po rozumnej úvahe a s veľkodušnosťou rozhodli prijať väčší počet detí, alebo čo sa z vážnych dôvodov a zachovávajúc pritom morálne príkazy, rozhodli na určitý alebo neurčitý čas» (č. 14), nesplodiť ďalšie dieťa. Z toho pramení nevyhnutnosť regulovania plodnosti, ktorá je vyjadrením uvedomelej a zodpovednej otvorenosti pre odovzdávanie života.

Aké sú kritériá pre morálne hodnotenie zodpovedného rodičovstva?

Pri hodnotení správaní súvisiacich s touto reguláciou, morálny úsudok «nezávisí iba od úprimnosti úmyslu a zhodnotenia pohnútok, ale sa musí určiť podľa objektívnych kritérií odvodených z prirodzenosti ľudskej bytosti a jej úkonov» (č. 15). Rozhodujúcim kritériom je dôstojnosť muža a ženy a ich najin-tímnejšieho vzťahu. Rešpektovanie tejto dôstojnosti podmieňuje opravdivosť manželskej lásky.

Manželský sexuálny úkon vyjadruje dvojaký význam, ktorý Boh určil a ktorý človek z vlastného podnetu nemôže oddeliť: je to význam spojivý alebo zjednocujúci – vyjadrujúci ich vzájomnú lásku a význam plodivý – otvorený pre nový život. Inými slovami, významy, ktorými manželia naplno uskutočňujú a posilňujú svoju jednotu, sú tie isté, ktoré plodia život – a naopak. Láska, ktorá pre svoje vyjadrenie používa «reč tela», je zároveň plodivá i zjednocujúca. Toto spojenie je vlastné iba manželskému sexuálnemu aktu: «človek [ho] z vlastného podnetu nemôže oddeliť – rozbiť» bez toho, aby poprel dôstojnosť vlastnú osobe a «vnútornú pravdu o manželskej láske» (č.15).

So zodpovedným rodičovstvom – ako ruka v ruke – kráčajú prirodzené metódy. Ako ich charakterizuje Nová charta?

Keď existujú oprávnené motívy na oddialenie narodenia detí, a preto sa chce vyhnúť počatiu, je pre manželský pár dovolené zdržiavať sa sexuálnych spojení v plodných obdobiach. Poznanie plodných období je podkladom pre tzv. prirodzené metódy regulácie plodnosti. Naopak, je nedovolené používať antikoncepciu, teda «akýkoľvek zásah, ktorý buď vzhľadom k predvídanému manželskému styku, alebo pri jeho uskutočňovaní, alebo v priebehu jeho prirodzených následkov sleduje ako cieľ alebo ako prostriedok znemožniť splodenie života» (č. 16).

Keď manželia využívajú neplodné obdobia, zachovávajú neoddeliteľnú súvislosť dvojitého významu spojivého a plodivého, ktoré súvisia s ľudskou sexualitou. Počínajú si pritom ako «služobníci» Božieho plánu a používajú sexualitu v duchu pôvodnej dynamiky «úplného» darovania sa, bez klamania a pretvarovania. Prežívanie ľudskej sexuality, založenej na poznaní fyziolo-gických rytmov plodnosti a neplodnosti ženy, môže prispieť k uskutočňovaniu zodpovedného plodenia. Opätovné objavovanie sa plodného obdobia v cykle ženy vyzýva manželov, aby si príležitostne kládli otázky o motiváciách, ktoré ich vedú k otvoreniu sa pre splodenie dieťaťa alebo k oddialeniu tejto možnosti.

Nová charta zaiste venuje primeranú pozornosť aj antikoncepcii…

Zaiste, lebo antikoncepčné prostriedky protirečia «prirodzenosti muža a ženy a ich vnútornému vzťahu». V týchto prípadoch je sexuálne spojenie zámerne oddelené od plodenia. Tým sa «deformuje a prekrúca pôvodný obsah ľudskej pohlavnosti a jej dva významy – zjednocujúci a plodiaci – sa umelo oddeľujú: zrádza sa tým jednota muža a ženy a plodnosť podlieha ich svojvôli». Tak si manželia «počínajú ako “sudcovia“ nad Božím plánom a “manipulujú“ a znevažujú ľudskú sexualitu a s ňou vlastnú osobu, ako aj osobu manželského partnera, a menia tak hodnotu „totálneho“ darovania sa» (č. 16).

Rozdiel medzi využívaním prirodzených metód a používaním antikoncepcie na oddialenie narodenia detí nespočíva len v technikách alebo metódach. Naopak, ide tu o mimoriadne veľký a hlboký «antropologický a zároveň i morálny» rozdiel, ktorý v konečnom dôsledku poukazuje na «dve nezlučiteľné chápania ľudskej osoby a sexuality» (č. 17).

Prirodzené metódy zodpovedajú významu manželskej lásky, ktorá usmerňuje a určuje život manželského páru: «Voľba prirodzených cyklov prináša so sebou aj prijatie času samej osoby, čiže ženy, a tým aj prijatie dialógu, vzájomného rešpektu, spoločnej zodpovednosti a ovládania sa. Takto manželia skusujú, že manželská jednota sa obohacuje o hodnoty nežnosti a citov, ktoré tvoria hlbokú dušu ľudskej sexuality, a to aj v jej telesnom prejave. Takto sa sexualita rešpektuje a povznáša vo svojom pravom a plnom ľudskom rozmere a „nepoužíva“ sa ako „predmet“» (č. 18).

Druhou stranou antikoncepcie – a teda druhou stranou tej istej mince – je však potrat.

Rozhodne áno. Často možno počuť, «že antikoncepcia, ak je bezpečná a všetkým dostupná, je najúčinnejším prostriedkom proti potratu. Takáto argumentácia je v skutočnosti klamná. Pravdou je, že potratová kultúra je najviac rozšírená v prostrediach, ktoré odmietajú učenie Cirkvi o antikoncepcii». Bezpochyby, z morálneho hľadiska sú antikoncepcia a potrat špecificky odlišné zlá, sú však v blízkom vzťahu, «ako ovocie tej istej rastliny»: antikoncepcia totiž používa všetky prostriedky, ktoré má k dispozícii, proti vzniku nového života. Ak napriek tomu nový život vznikne, veľmi často je odmietnutý a odsúdený na potrat. Antikoncepcia nevedie k ústupu potratov, ale v nich nachádza svoje logické predĺženie.

S touto problematikou úzko súvisí aj sterilizácia…

Áno, lebo v oblasti antikoncepcie má osobitný význam antikoncepčná alebo anti-prokreatívna sterilizácia, ktorá môže byť dobrovoľná alebo vynútená. Predovšetkým dobrovoľná sterilizácia, tak dočasná ako aj trvalá, zameraná na priame spôsobenie neplodnosti, tak mužskej ako aj ženskej, je vždy morálne neprípustná a treba sa jej vyhnúť, pretože odporuje nenarušiteľnosti osoby a jej fyzickej integrity, brániac otvorenosti pre život.

Iný je prípad sterilizácie spojenej s liečebným výkonom, ktorý nespôsobuje morálne problémy. Táto je dovolená, a to na základe princípu totality, podľa ktorého je dovolené odstrániť nejaký orgán alebo jeho funkciu, keď je daný orgán chorý alebo spôsobuje chorobné procesy, ktoré sa inak nedajú liečiť. Okrem toho je potrebné, aby pre pacienta v danom prípade existoval predpokladateľný a rozumný úžitok a aby on sám, alebo tí, ktorí na to majú právo, dali k tomu svoj súhlas.

Existuje však aj nútená sterilizácia, ktorá môže byť nariadená autoritou určeným osobám alebo skupinám osôb. Môže to byť z eugenických dôvodov – ako v prípade prevencie dedičných chorôb –, na ochranu spoločnosti – ako v prípade násilníkov-recidivistov –, na ochranu slabých a zraniteľných alebo z iných dôvodov. Takáto sterilizácia, bez akéhokoľvek liečebného charakteru, poškodzuje dôstojnosť človeka, fyzickú integritu osoby a jej právo na plodenie v manželstve. Ako taká je morálne nedovolená.

Ako môžu zdravotnícki pracovníci pomôcť v tejto chúlostivej oblasti?

Primerane formovaní zdravotnícki pracovníci môžu prispieť, podľa svojich možností, k podpore ľudského a kresťanského chápania sexuality. Môžu informovať a vzdelávať mladých v oblasti prirodzených metód v širšej súvislosti zdravej výchovy k sexualite a k láske. A rovnako môžu sprístupňovať manželom potrebné znalosti pre zodpovedné správanie, ktoré rešpektuje osobitnú dôstojnosť ľudskej sexuality. Veľkou pomocou pre správne pochopenie prirodzených metód môže byť zriadenie centier pre prirodzenú reguláciu plodnosti. Takéto centrá «treba rozvíjať, pretože účinne pomáhajú pri uplatňovaní zásad zodpovedného rodičovstva, vďaka ktorému každá osoba sa uznáva a rešpektuje pre ňu samu, pričom kritériom každého rozhodnutia je nezištné sebadarovanie». Z týchto dôvodov Cirkev vyzýva zdravotníckych pracovníkov k zodpovednosti, aby účinne pomáhali manželom prežívať «svoju lásku tak, že by rešpektovali štruktúru a ciele manželského pohlavného aktu, ktorý ju vyjadruje» (č. 22).

Prvú časť Novej charty zdravotníckych pracovníkov pre Vatikánsky rozhlas predstavil prof. Ján Ďačok SJ, zhováral sa Jozef Bartkovjak SJ.