Roman Michelko: Nemožno zabiť toho, kto je mŕtvy

Bratislava 12. augusta 2016 (HSP/Foto:TASR-Michal Svítok,HSP)

Takto znie známa sentencia z kultového seriálu Hra o tróny, zároveň však najdokonalejšie vystihuje situáciu, ktorá je v Sieti pred jej mimoriadnym snemom. Sotva by sme v slovenskej politike našli lepší príklad veľkého vzostupu a hlbokého pádu, než sa pritrafil Radoslavovi Procházkovi.

Jeho hviezdna chvíľa prišla asi tri roky po vstupe do politiky, keď v prezidentských voľbách získal nečakaných a neuveriteľných dvadsaťdva percent. Ak si uvedomíme, že starý politický harcovník ako Pavol Hrušovský získal niečo cez tri percentá a maximálne preferencie „najsilnejších“ opozičných strán v tom čase poriadne zdola atakovali desaťpercentnú  hranicu, zdalo sa, že pravica má nového gazdu, resp. lídra. No a potom už nasledovalo len množstvo rozpačitosti a chýb. Verejný sľub, že v prípade, ak ho SaS podporí na prezidenta miesto úbohého agresívneho trapka  Osuského (podľa Vaskyho fašistickú sviňu), tak nezaloží vlastnú stranu, obišiel fiškálskou fintou, keď tento sľub spojil so svojím zotrvaním v parlamente. Ako vieme, potom sa spolu s Hrnčiarom teatrálne vzdal postu poslanca Národnej rady SR, aby začal budovať vlastnú stranu Sieť. Ambície boli obrovské, preferencie sa držali v zásade stabilne v dvojcifernej rovine a masívne nasadenie bilboardou s Procházkom skoro rok pred voľbami malo navodiť ideu, že ak má niekto z opozičného pelotónu šancu vystriedať Fica na poste premiéra, je to len Procházka.

Procházka dobre odhadol, že v pravicových kruhoch už dozrela doba na generačnú zmenu, a keďže vnútorné nastavenie v „starých  aštandardných“ politických stranách bezpečne kontrolovali dlhoroční a vo svojich funkciách bezpečne zabetónovaní stranícki bossovia viď jeho neúspešný pokus o zmenu stanov KDH, zdalo sa, že založenie vlastnej strany je správnym riešením. Istú výhodu mu poskytlo založenie Lipšicovej Novy, minimálne v tom, že experiment spojenia konzervatívcov a bratislavských kaviarenských liberálov  nemôže fungovať, takže tejto chybe  sa Procházka vyhol.

Svojimi aktivitami si pohneval veľmi veľa ľudí, predovšetkým predstaviteľov starých strán, ktorí ho vnímali ako fatálne ohrozenie svojich pozícií, čiastočne aj oprávnene, veď bez Procházku by KDH určite bolo v parlamente, predovšetkým však na jeho zakopnutie číhal Matovič. Do jeho pasce sa chytil dokonale, aj keď celé a nezostrihané zverejnenie inkriminovanej nahrávky jasne ukázalo aj Matoviča ako bezcharakterného  agenta provokatéra, čo sa neskôr stalo dobrou zámienkou napríklad pre Bélu Bugára prečo neísť do koalície, ktorá bude tvorená jeho subjektom a radšej sa pokúsiť o koalíciu so Smerom.

Vráťme sa však k Procházkovi. Jeho veľmi premyslene budovaný imidž čestného, charakterného  a neskorumpovaného politika bol po roku  roku a pol definitívne zničený. Vtedy začal horúčkovite  budovať svoj odborný tím, založil thing tang Alfa a začal Sieť profilovať ako stranu kompetentných odborníkov, ktorí už niečo vo svojej profesii dokázali. Obklopil sa skupinou úspešných tridsiatnikov a štyridsiatnikov, ktorí mali na jednej stranei demonštrovať generačnú výmenu na slovenskej  politickej scéne, na strane druhej mali pôsobiť ako protiváha alebo skôr kontrast voči stranícko-aparátnickym kandidátkam, ktoré voličom predkladali jeho politickí konkurenti.

Bohužiaľ, hysterická atmosféra pred voľbami v marci 2016 strhla aj Sieť. Vo svojich vystúpeniach sa Procházka síce na jednej strane veľmi ostro vymedzoval voči Smeru, v tejto svojej role – úlohe však nebol celkom konzistentný. Zopár prerieknutí, či už na plese Spišiakov alebo aj pri iných vystúpeniach spôsobilo, že v súťaži o najväčšieho Ficofóba bol vysoko predstihnutý svojimi opozičných kolegami. Zopár nevynútených prešľapov tesne po voľbách, keď úplne zbytočne a veľmi nešikovne zapieral viaceré politické stretnutia spôsobilo, že jeho  dôveryhodnosť, rovnako ako preferencie  jeho strany Sieť potom nabrali „voľný pád“.

Následkom toho sa rozpadol poslanecký klub jeho strany, paradoxne dokonca ešte pred ustanovujúcou schôdzou. S najväčšou pravdepodobnosťou svoju poslednú fatálnu politickú chybu urobil, keď z pozície podpredsedu strany odvolal Hrnčiara a z predsedníctva poslanca Fedora. Vďaka tomu dnes za Prochádzkom stojí  okrem neho už len jediná členka poslaneckého klubu Alena Bašistová, aj tá však požaduje zmeny vo vedení strany, pričom ostatných päť členov klubu podporuje Hrnčiara. Pred snemom Siete ponúkla skupina poslancov okolo  Hrnčiara poslanca Adamčíka ako kandidáta na predsedu, ktorý stranu stabilizuje.

Nech už snem dopadne akokoľvek (v čase uzávierky nie je jasné, či bude kandidovať aj Procházka), dni Siete sú zrátane. Príbeh Siete  však môže slúžiť ako odstrašujúci príklad, ako si po veľkom vzostupe nespôsobiť fatálny pád.

Politológ Roman Michelko

Komentár vyšiel aj v SNN