Ak si pozrieme, čo je dnes hlavnou témou mainstreamových médií, tak je to hlavne vytváranie obrazu, že najväčším problémom dneška je „relatívne“ malá korupcia . Dôsledky sú jednoznačné. Po ostatných voľbách môžeme sledovať rapídny nárast protestných, často až antisystémových strán, ktoré dnes v parlamente obsadili skoro tretinu mandátov, vďaka čomu zásadným spôsobom ochudobňujú verený diskurz. Tieto strany vytvárajú zdanie, že stačí, aby sa na Slovensku podarilo eliminovať korupciu a všetky problémy budú vyriešené. Problémy Slovenska sú pritom podstatne hlbšie a riešenia podstatne komplikovanejšie.

Ako prípadová štúdia nám môže poslúžiť kauza Baštrnák. V tejto kauze ide o okradnutie štátu vo výške približne dva milióny eur, pričom médiá z tejto kauzy žijú už takmer celý rok. Politici celé leto usporadúvali demonštrácie pred komplexom Bonaparte, akoby toto mala byť skutočnosť, ktorá je pre našu spoločnosť kľúčová. Nezľahčujem túto kauzu,  jej prepojenie na čelných politikov je veľký problém, ale z pohľadu verejných financií je to marginalita.

Na druhej strane tu je kauza privatizácie najväčšieho hutníckeho kombinátu  U. S. Steel a nie je až tak  podstatné, či bol predaný za šesťdesiat  miliónov USD alebo za tristošesťdesiat  miliónov USD. Ak chceme byť úplne presní a korektní, tak U. S. Steel prevzal za VSŽ záväzky (dlhy) vo výške približne tristo miliónov USD, takže celkové náklady za fabriku boli tristošesťdesiat miliónov USD. Podstatné však je, že  verejné rozpočty boli okradnuté o  tisícstoštyridsať miliónov USD , čo však maistreamové médiá ani v najmenšom netrápi.

V tom najlepšom prípade je pomer medzi kauzou Baštrnák a U.S.Steel dva ku tisíc- stotridsaťosem. A koľko demonštrácií bolo pred Miklošovým či Dzurindovým domom, koľko článkov v médiách na danú tému vyšlo, aká bola a je pozornosť médií v tejto kauze?

Ďalším podobným prípadom je privatizácia Slovenských elektrární. Dzurinda s Miklošom ich predali za  sedemstoosemdesiat miliónov eur. Pritom v balíku boli desiatky elektrární, napríklad Jaslovské Bohunice, Mochovce, Nováky, Vojany, celá Vážska kaskáda,  ďalšie  vodné elektrárne, veterné parky, ale aj slnečné elektrárne, ako bonus navrch dostal Enel tridsaťročný prenájom vodnej elektrárne  Gabčíkovo. Táto elektráreň bola prenajatá v hrubom rozpore so zákonom bez verejnej súťaže.  Napriek tomu po pätnástich rokoch prevádzkovania a vyberania ziskov a bez investícií zo stranu Enelu sa talianski prevádzkovatelia vyhrážali Slovenskej republike arbitrážami a požadovali odstupné za ďalších pätnásť rokov vo výške päťstošesťdesiat  miliónov eur.

Takže len na porovnanie: sedemstoosemdesiat miliónov eur za desiatky elektrární, ktoré dostal Enel od Dzurindu a odstupné päťstošesťdesiat miliónov eur, ktoré nedávno požadovali Taliani od nás za pätnásťročný prenájom jednej elektrárne. O takých maličkostiach, ako že pri ohodnocovaní elektrární sa štátny úradník sekol o deväť miliárd korún, iste len náhodou a v neprospech štátu, ani netreba hovoriť. Médiá hlavného prúdu však esenciálnym ekonomickým vlastizradám modrých vlád nevenujú v podstate žiadnu pozornosť.

A práve tieto kauzy, neviditeľné a nepočuteľné, môžu slúžiť ako učebnicový prípad toho, ako Matovič a jemu podobní za horlivej asistencie médií odvádzajú pozornosť od najdôležitejších vecí. Tú sa jasne ukazuje, kde sú akcenty mediálnej politiky.

Ďalší spôsob, akým médiá diktujú verejný diskurz tak, aby  odvádzali pozornosť od podstatných vecí,  je rozoštvávanie najchudobnejších. Médiá a aj niektorí politici vytvárajú hru na nepriateľov. Vsugerúvajú, že vinníkmi sú vylúčené komunity –  Rómovia, imigranti, štedrý sociálny systém a že  práve tieto skupiny sú zodpovedné za ich strádanie. Realita je pritom taká, že na sociálne dávky idú tri percentá rozpočtu, teda  jedno percento HDP.

Médiá však takmer vôbec nevenujú pozornosť obrovským transferom ziskov transnacionálov v našej krajine, veľmi nemorálnym agresívnym daňovým optimalizáciám či celému radu unfair prostriedkov, ktorými veľké spoločnosti  okrádajú verejné rozpočty.  O tom, že sú to sumy neporovnateľne vyššie, svedčí nedávno zverejnený údaj, že v minulom roku sa z Českej republiky len na dividendách transnacionálov vyviezlo vyše dvestoosemdesiat miliárd českých korún. To je suma ziskov,  ktoré nadnárodné spoločnosti vyviezli už po agresívnej  daňovej optimalizácii. Treba si uvedomiť, že to je transfer bohatstva, ktorý  je vyprodukovaný  v krajine, ale vyváža sa do zahraničia. Pritom Česko je na tom v porovnaní so Slovenskom podstatne lepšie. Tam sa nikdy nepodarilo tak hanebne sprivatizovať kľúčové sektory ako energetiku, tranzit energonosičov či distribučné spoločnosti. Aj preto bude objem transferov zo Slovenska v porovnaní s Českom (v prepočte na hlavu) podstatne vyšší.

Aby bolo jasné, kauza Baštrnák je neprijateľná už aj preto, že v nej ide o prepojenie daňových podvodníkov na politické špičky, ale z hľadiska verejných rozpočtov je to marginalita.  Mimochodom  spomínaná kauza vznikla za Radičovej vlády v čase kolapsu daňového systému a dnes aj vďaka kontrolným výkazom DPH už nie je možné kradnúť takýmto spôsobom.

Vďaka takýmto mediálnym hrám sa však nehľadá podstata našich problémov tam, kde v skutočnosti je, ale umelo sa odvádza pozornosť na niekoho úplne nepodstatného. Cieľ je jasný: rozoštvať najchudobnejších medzi sebou a odviesť ich od otázky, či je takto nastavený systém v poriadku.

Za ostatných takmer tridsať rokov sa do verejného diskurzu podarilo presadiť ešte jednu axiómu. Je to fetiš absolútnej nedotknuteľnosti súkromného majetku, ktorý sa nikdy a za žiadnych okolností nesmie zobrať najbohatším, ba dokonca ani obmedziť ich zisky. Z toho potom rezultujú ďalšie konzekvencie, že je absolútne neprípustný čo i len nápad, že zamestnanci majú nárok podieľať sa na prosperite podniku. Toto myslenie je zvrhlé, absurdné a choré, ale dnes tvorí prevládajúci verejný diskurz.

Cieľ je však splnený – miesto, aby hnev smeroval na tých, ktorí nerovnosti a nespravodlivosti vytvárajú, sofistikovanou mediálnou manipuláciou sa smeruje na ďalšie obete. Aj preto je malá alebo relatívne malá korupcia len zástupnou témou, ale ono to naozaj  funguje.

Čím skôr si to uvedomí väčšina voličov, tým lepšie.

Politológ Roman Michelko