S riaditeľom protidrogovej centrály o drogách. Neformálne, bez kravaty

Praha 19. júla 2019 (HSP/Sputnik/Foto:Pixabay)

Sputnik oslovil brigádneho generála Jakuba Frydrycha, riaditeľa Národnej protidrogovej centrály, služby kriminálnej polície a vyšetrovania. Ako to s tými drogami je? Otvára LSD filozofom kozmické brány? Viac pán riaditeľ prezradil v rozhovore

Existuje ešte vôbec niečo, čo by vás po toľkých rokoch v brandži mohlo prekvapiť?

Naopak, v našej práci nie je o prekvapenia núdza. Menia sa formy a metódy páchania trestnej činnosti, spôsoby komunikácie medzi jednotlivými aktérmi kriminálnych organizácií, zneužívané látky, prekurzory aj trasy ich prepravy či spôsoby ich výroby.

Zločinci sa v priebehu svojej kriminálnej kariéry kvalifikujú (učia sa a vzdelávajú, pozn. red.), a to isté musia robiť sústavne aj tí, ktorí ich trestnú činnosť odhaľujú. Našťastie dokonalý zločin neexistuje. Aj medzinárodnému drogovému organizovanému zločinu veľmi často chýbajú spoľahliví a schopní aktéri s aspoň priemerný intelektový potenciál.

V odhaľovaní drog sú asi nezastupiteľné vycvičené služobné psy. Vo svojich výkonoch sú zrejme nenahraditeľné. V praxi som však kedysi na letisku videl, ako sa batožina očuchávala akýmisi umelými nosmi či ňufákmi. Takto je vraj možné detekovať výbušniny. Funguje to u drog tiež?

Existuje mnoho spôsobov terénnej detekcie zakázaných látok a práve odorologický rozbor pachov výbušnín a drog patrí medzi významné forenzné výzvy všade na svete. Stav poznania doteraz nebol schopný vyrovnať čuchové schopnosti psa s analyzátormi pachov rôznych konštrukcií, čo neznamená, že sa to ani v budúcnosti nemusí podariť.

Keď už sme pri letisku: vraj sa robia kontrolné stery z rúk, batožiny. To si z minulosti nepamätám. Ako to funguje? ČT24 uvádza, že sa takto zachytili zásielky marihuany, kokaínu alebo aj toxické rastliny kata.

To je otázka do kuchyne policajnej a colníckej práce, v odpovedi môžem uviesť len to, že všetko, čo policajti a colníci v tejto oblasti robia, zodpovedá platným zákonom tejto krajiny a medzinárodnej dohody.

Národný ústav duševného zdravia vraj aj dnes najíma dobrovoľníkov, aby sa skúmali účinky rôznych látok. Oliver Sacks vo svojej knihe Halucinácie popisuje, že používatelia LSD mávajú pocit, že vesmír zrazu začína dávať zmysel. Táto droga vraj poskytuje odpoveď na akúkoľvek otázku zmyslu bytia. V stave splynutia s kozmom si subjekt potom paradoxne nepoloží žiadnu otázku, pretože je mu v tej chvíli všetko jasné. Nie je to vo výsledku absurdné? Človek vstrebe zmysel vesmíru, ale nie je mu to nič platné?

Výskum liečebného potenciálu niektorých látok, oprávnených meniť stavy vedomia, zažíva v súčasnosti opäť svoju renesanciu.

Experimentovanie s psychoaktívnymi účinkami týchto látok má celú škálu praktických podôb, od serióznych klinických štúdií renomovaných vedeckých inštitúcií, cez módne vlny užívania psychoaktívnych látok prírodného pôvodu z dôvodov statusových, spirituálnych či terapeutických, až po amatérske “psychonautské” experimentovanie, motivované potrebou experimentu samotného, ​​zvedavosťou či nudou.

Nemá to nič spoločné ani s mainstreamom, ani s kriminalitou, ani s organizovaným zločinom. Potreba byť iný ako ostatní, najmä v adolescencii nesporne neodňateľná, je asi do istej miery aj znamením doby.

Primitívne spoločnosti užívajú drogy pre rituálne činnosti. U nás sa o drogách hovorí ako o neresti, pritom je verejným tajomstvom, že drogy zohrávajú svoju úlohu v živote smotánky. Má toto nejaký metafyzický presah? Bohatí sa schádzajú, chudobným sú extatické zážitky odoprené? Argumentuje sa tu zákonmi, ale tie predsa nepredstavujú prírodné zákony? Tie ľudské sa dajú rôzne meniť, ako ide čas…

To je častý rýdzo demagogický argument priaznivcov plnej legalizácie drog. Látky spôsobujúce zmenu vedomia sú v rôznych hodnotových a civilizačných okruhoch podmienené historicky, kultúrne a spirituálne. V žiadnej kultúre nie je však historicky užívanie drog spojené s bezbrehou slobodou indivídua zneužívať psychoaktívne látky svojvoľne a mimo akýkoľvek spoločenský a regulačný kontext.

V konzumnej spoločnosti zohráva zneužívanie niektorých typov drog úlohu statusového atribútu, ktorým sa manifestuje sociálna nerovnosť a iluzórne pocit výlučnosti, oboje naviazané na sociálno-ekonomickú úroveň, či už reálnu alebo iluzórnu.

Ako sa pozeráte na drogovú prevenciu uplatňovanú na Filipínach. Má to svoje výsledky? Alebo ani tento spôsob nikam nevedie?

Na mentorovanie drogovej politiky v iných krajinách sa necítim kompetentní. Všeobecne však v krajinách, kde čelia komplementárnym problémom spojeným s fatálnou ekonomickou situáciou, sociálnymi problémami, drogovým organizovaným zločinom, masívnym verejným násilím, a kde štátna moc v pravom zmysle slova bojuje s drogovými kartelmi, ktoré sú previazané s establishmentom na centrálnej i lokálnej úrovni, má situácia obvykle podobu občianskej vojny, ktorú všade na svete sprevádzajú zverstvá všetkých zúčastnených strán, korupcia a hlavne masívne obete civilného obyvateľstva.

Príčinou týchto bojov však nie je vojna proti drogám samotná. Tieto krajiny sú dezintegrované systémovo a vlády volia silové riešenia, ktoré zo svojej podstaty nemajú samy o sebe potenciál zmeny.

Sme zvyknutí počuť o Čechoch, ktorí za pašovanie drog dostali v zahraničí dosť ťažké tresty. Sú tí ľudia tak hlúpi alebo stále platí, že sa drogy dajú podstrčiť každému?

Vidina bezprácneho a rýchleho zisku je veľký stimul. Hlúposť asi nie je to správne slovo, skôr ľahkomyseľnosť či naivita a viera v šťastnú hviezdu, že práve v danom prípade nebude drogový kuriér odhalený. Podstrčenie drog je obľúbená literárna a filmová licencia, prípadne fádna stratégia obhajoby, v praxi sa s kuriérom tohto typu v podstate nestretávame.

Česká populácia starne. Nadužívajú sa lieky. Nie je toto paradoxná cesta k legálnej závislosti?

Sme súčasťou farmakologicky orientovaného civilizačného okruhu. S touto premisou sú vychovávaní lekári, deti od útleho veku aj najširšia verejnosť. Nadužívanie liekov s potenciálom závislosti je civilizačný problém blahobytnej časti sveta. Nič paradoxného na tom nevidím a populácia starne, pretože sa sebazáchovou nereprodukuje. A nereprodukuje sa presne tá časť svetovej populácie, ktorá žije v dostatku a prebytku.

Príčinami sa zaoberajú stovky podstatne povolanejších. Avšak spätným pohľadom do histórie vzostupov a pádov civilizácií možno usudzovať možné, zvyčajne nie príliš optimistické scenáre ďalšieho vývoja, aj keď neverím na čisto deterministické teórie spoločenského vývoja.

Ak by sa porovnala štatistika z čias ČSSR so súčasným stavom: terajšie možnosti, životná úroveň, osveta, prevencia. Funguje to v praxi? Kam sme sa dostali za 30 rokov od revolúcie?

Štatistika sa porovnať nedá, u latentných javov vždy ide len o interpretáciu nastavených indikátorov či o odhady, zahŕňajúce extrapolované dáta z výskumov a šetrení, prípadne ide o rôzne kombinácie oboch. Trestne právne dáta alebo dáta zdravotného, či neziskového sektora sú tak špičkou ľadovca. V každom prípade čísla vypovedajú vždy skôr o akcente, ktorý spoločnosť kladie na riešenie drogovej problematiky. Do istej miery ide aj o spoločenský sentiment voči fenoménu zneužívania drog ako takému.

Dostupnosť drog – v zmysle šírka ponuky a spoločenská akceptácia zneužívania niektorých druhov drog – jednoznačne narástla, povedal by som, do európskych čísel u niektorých komodít, ako je marihuana či metamfetamín aj nad tieto hodnoty. Na druhej strane sme malým drogovým trhom s ustálenými užívateľskými preferenciami, čo nás paradoxne stavia do špecifického postavenia v rámci Európy.

V retrospektíve posledných tridsiatich rokov sa nám určite podarilo nastaviť rozumný kompromis medzi prevenciou, represiou a liečbou. Naša protidrogová politika patrí medzi konzervatívne, s relatívne vysokým vplyvom medicínsky orientovaných odborníkov a neziskového sektora.

Máme veľmi slušnú sieť služieb a veľmi dobré epidemiologické ukazovatele. V čase sa tento model javí ako udržateľný, pokiaľ odoláme pokušeniu robiť z Českej republiky experimentálne laboratórium inovatívnej protidrogovej politiky pre Európu vo svätej viere, že naša “česká cesta” je unikátna, univerzálna a všetky ostatné štáty, vlastne len čakajú na náš spasiteľský model, ktorý vyrieši celý drogový problém.

Teória “boja proti boja proti drogám”, totiž spočíva v predstave, že základným drogovým problémom je represia, že zrušením represie pominú zrejme všetky sprievodné riziká, spojené so závislým správaním…

Verbálne a legislatívne metamorfózou rizikového správania do podoby akceptovaného a spoločensky tolerovaného javu by bol problém presunutý len do roviny iného typu spoločenských rizík, potenciálnych aj reálnych spoločenských nákladov. Často skloňovaný horizont nášho snaženia, smerujúci v tejto oblasti k, tzv. “well-being”, mi tak pripomína billboardy s nápisom “Kiež sú všetky bytosti šťastné”.

Ak sa hovorí o zákaze či legalizácii drog. Je toto vôbec správne položená otázka? Prostitúcia a drogy sú staré ako ľudstvo samo. Primitívne kultúry drogy bežne užívajú. Čo je vlastne tá základná otázka, ktorá by mohla dať nádej, že dostaneme adekvátnu odpoveď na riešenie situácie. Čo sa vlastne rieši?

Rieši sa miera slobody jednotlivca, versus miera regulácie zo strany trestného súdnictva. Rieši sa záujem spoločnosti na zdravom vývoji detí a nedospelých a “nemárneniu” ich potenciálneho spoločenského prínosu. Rieši sa miera všeobecne a väčšinovo akceptovanej normality aj miera a forma sociálnej kontroly voči rizikovému správaniu.

Rieši sa význam hodnôt, noriem a vzťah k ich dodržiavaniu. Nelegálne drogy a riziká s nimi spojené, samozrejme netvoria stredobod spoločenských problémov, ako by sa mohlo niekedy, videné optikou mediálnej skratky, zdať. Je možné zdravo a šťastne vyrásť a užívať si života aj bez nelegálnych aj legálnych drog.

Naša práca má prispievať k ochrane spoločnosti pred ľuďmi, ktorí si z nelegálnych drog urobili biznis, a hoci ide o prácu, ktorá nemá zreteľný horizont, neznamená to, že sa o ňu máme prestať snažiť. Považujeme to za sebazachovanie. Chceme predsa zachovať pre spoločnosť hodnoty, na ktorých je tradične postavená.