Bratislava 20. januára 2019 (HSP/Foto:SITA-Ľudovít Vaniher)
História je veľká učiteľka a velikáni minulosti sú lákadlom. Dá sa za nich pohodlne skryť, ale aj v politike platí: ľahká cesta nie je vždy tá najlepšia
Všetci sa zhodneme na všeobecnej známej psychológii: keď je dieťa malé, potrebuje nejaký hotový vzor. Buď rodičov, alebo hrdinov z príbehov. Až neskôr sa osamostatní a má povedzme vlastnú škálu hodnôt.
Podobne je to aj v politike. Ak je politik či hnutie nové, najľahšia cesta je vybrať si nejakú starú hotovú zástavu a ňou mávať. Je tak lákavé zvoliť si nejakú veľkú postavu a za jej sochou sa prikrčiť a tlačiť ju pred sebou ako štít – veď to nie ja hovorím, to on, velikán, autorita, tak rozhodol.
Problém je, že táto socha velikána sa po čase stáva ťažkým bremenom, ktorého sa nemožno zbaviť. Stáva sa kamennou guľou pripútanou o nohu.
Ako príklad môžeme uviesť všeobecne známy prípad hnutia okolo ĽSNS. V začiatkoch upútali veľmi ľahko tým, že okrem iného zdvihli sochu tabuizovabého Tisa. Nechcem teraz hodnotiť osobnosť Tisa, ani v dobrom, ani v zlom – historicky isté je len to, že je to obeť justičnej vraždy a preto bolo a je o ňom v podstate zakázané hovoriť. Obsahuje taký výbušný potenciál, toľko energie, že je veľmi lákavé zdvihnúť jeho obraz a mávať ním ako ikonou. Vzbudí to na jednej strane sympatie, na druhej strane žiadaný hnev – to je pre začiatok to najdôležitejšie.
Lenže prínos sa rýchlo stal problémom. Porazené osoby histórie prestávajú priťahovať svojou neobvyklosťou a zakázanosťou, stávajú sa naopak predmetom obvinení a určitého váhania. ĽSNS je zrazu pribité k akémusi obrazu fašizmu a nedokáže urobiť ani krok ďalej. Už síce zmenila svoj znak a dištancovala sa aj od iných vecí, ale imidž takzvaného extrémizmu ju ťaží ako balvan.
Aktuálna téma dneška ale nieje ĽSNS, je to iné hnutie, ktoré zatiaľ ani nemá meno. Je to jedna časť voličov Smeru, ktorá hľadá cestu. Smer sa rozpadá nie preto, že naň útočia agenti farebných revolúcií, ktorí neváhali zneužiť ani vraždu, aby mohli dosiahnuť mílnik palácového prevratu. Smer sa rozpadá oveľa viac preto, lebo zabudol na svoju svetonázorovú os a staral sa dlhé roky už iba o veci povrchné. Voliči Smeru si preto dnes žiadajú obnoviť ideály a program.
A ajhľa, keď ľud žiada, dostane proroka. Hovorcom nespokojnej časti sa stal Ľuboš Blaha. Je nielen akademicky vzdelaný a extenzívne publikujúci autor. Najnovšie je aj dobre zaučený v písani protestných výsmešných blogov. A ako hovorí reklama, “ľuďom sa to páči”. Poslanec Blaha nie je pri tom brzdený zábranami, ktoré má bežný kritický občan. Nehrozí mu až tak žaloba za nactiutŕhanie – ak, tak má po ruke straníckych právnikov. A kritika zo stany nepriateľov? Tá je síce tu, neustále, ale taká nie spaľujúca, len taká na udržanie ohňa, presne taká, aká mu vyhovuje.
Blaha pritom robí mnohé kompromisy v konformnosti, napríklad je formálne kritický voči EU, ale odmieta euroskepticizmus a nacionalizmus. Na to ale teraz nemienim ukazovať, kompromisy robí každý. Čo je v posledných mesiacoch na Blahovi zvláštne, to je naopak jeho prudký príklon k radikalizmu, jeho zrazu silná posadnutosť marxizmom a doslovne obdiv voči osobám ako Marx, Castro či dokonca Husák. Prečo chce Blaha opečiatkovať nové vznikajúce hnutie, pokračovanie Smeru, práve takýmito ťažko jedovatými menami? Blaha je predsa naozaj nielen akademicky vzdelaný, ale aj bystrý – tak prečo je v tomto tak prekvapivo a otvorene hlúpy? Je to len prejav jeho indoktrinácie frankfurtskou školou?
Jestvuje pojem “riadená opozícia”. To je azda až príliš silné slovo, vhodnejší výraz je “moderovaná opozícia”. Taká opozícia, čo sa cenzuruje sama a čo je usmerňovaná do miernosti, aby len slabúčko hryzkala. A aby neskôr mohla byť za niektoré svoje “radikálne” vlastnosti pribitá k zemi. To je opozícia, ktorú vytvára Ľuboš Blaha. Je to chyba alebo manipulovaný zámer? To nedokáže jednoznačne povedať ani on sám.
Keď nespokojní občania a voliči Smeru nastúpia do tohto plavidla, budú o pár rokov pribití k zemi pre obrazy Marxa a Husáka, ktoré na plavidlo zámerne nalepil Blaha. Tieto obrazy, ktoré on tak snaživo vyťahuje a oprašuje, sú zámerná ohlávka a obojok, do ktorých ľudia strčia svoju hlavu. O pár rokov budú potom pomocou týchto obrazov znemožnení ešte viac, ako nacionalisti za svoje hriechy mladosti.
Skúsenosť nás teda varuje – aj za sociálnu spravodlivosť sa dá bojovať bez toho, aby sa ľudia museli upisovať týmto starým porazeným komunistickým extrémistom.
Peter Vanád