ZAVTRA: Udalosti z februára 1917 sú v súčasnosti rôzne interpretované. Napriek tomu, že už ubehlo 100 rokov, nezjednotili sme sa v ich  všeobecnom chápaní. Dodnes sú spojené s veľkým množstvom tajomstiev a protichodných hodnotení…

Andrej Fursov: V princípe, všetky hodnotenia Februára je možné zaradiť do dvoch „pozičných“ skupín. Prvá pozícia: V druhej polovici 19.storočia bolo všetko úžasné, štát sebavedome napreduje buržoáznou cestou, ktorá kulminuje vo Februári ako triumf demokracie a liberalizmu. Ale potom prišli boľševici a všetko pokazili. Druhá pozícia spočíva v tom, že počas celej druhej polovice 19. storočia Rusko v sociálnej sfére degradovalo a preto spelo k sociálnej revolúcii. Február sa v tejto súvislosti stal akousi zachádzkou, odbočil z cesty k sociálnej revolúcii, pretože základnej mase obyvateľstva neponúkal nič. Ruská spoločnosť druhej polovice 19. storočia bola spolu so svojim nemohúcim vedením chorým organizmom, ktorý odmietol terapeutickú liečbu a preto bola táto spoločnosť odsúdená k chirurgickej operácii.

V ruskej literárnej a intelektuálnej tradícii sú dvaja ľudia, na ktorých je možné sa odvolať v prospech tohto druhého uhla pohľadu. Prvý je  Lermontov, ktorý ešte v 30-tych rokoch 19. storočia napísal: “Настанет год, России чёрный год, когда царей корона упадёт… В тот день явится мощный человек, и ты его узнаешь – и поймёшь, зачем в руке его булатный нож…” (Nastane rok, čierny rok Ruska, keď cár stratí koruna… V ten deň sa objaví mocný človek, a ty ho spoznáš – a pochopíš, prečo má v ruke nôž)

Tým druhým je  jeden z najlepších publicistov v celej histórii Ruska, Michail Osipovič Meňšikov, ktorý napísal: „Devätnáste storočie s konečnou platnosťou potvrdilo naše duchovné zajatie Európou. Národno-kultúrna tvorivosť sa u nás nakoniec premenila na napodobňovanie. Napodobňovaním Západu sme prijali cudzie kritéria života, ktoré boli pre náš národ neznesiteľné. Dnes chceme žiť nie inak ako podľa západného rozkošníckeho modelu života zabúdajúc na to, že naša rasová energia aj prirodzenosť sú iné ako tam. Naše vyššie triedy sa tak nechali zaujať Západom, že donútili zrekonštruovať (v originále po rusky : перестроить – pozn. prekladateľa) celý náš národný život za ohromných obetí s veľkým rizikom pre nich samých. Podobne ako tomu bolo v Indii, kde sa z kedysi bohatej a ešte nedávno prosperujúcej krajiny stal chudobný štát. Rusko, stanúc sa donorom Európy, slabne v mnohých oblastiach. Želajúc si vlastniť všetky tie predmety luxusu a komfortu, ktoré sú bežné na Západe, sme nútení na Západ dať nielen prebytok obilia, ale podobne ako India, ale aj jeho nutné zásoby. Náš národ je chronicky podvyživený a speje k degenerácii. A to všetko len preto, aby bol podporený lesk Európanstva, aby úzka vrstva kapitalistov mala možnosť držať krok s Európou. Preto by 19. storočie malo byť považované za storočie  postupného a alarmujúceho definitívneho úpadku životnej úrovne v Rusku. Ak nedôjde k nejakej výmene energií, ak sa bolestivý proces umelého napodobňovania Európy bude ďalej rozvíjať, potom Rusko riskuje, že bude spustošené bez jediného výstrelu“. V podstate je to opis systémovej krízy, revolúcie.

ZAVTRA: Samotný Február priblížil túto zmenu. Napriek tomu, že oficiálne nebol jej pripravovateľom a hlásateľom. To je zaujímavé!

Andrej Fursov: Februárový prevrat – to nie je zmena energií, je to pokus uskutočniť provizórnu buržoáznu revolúciu, ktorá sa však zasekla v politickej sfére. Február uvrhol Rusko do chaosu. Politickí trpaslíci a ničomníci, nepoznajúc podstatu svojho štátu a národa, ktorí dokázali iba krasorečniť, vyjadrené metaforou Bloka – rozpútali divoké vášne pod jarmom ubúdajúceho mesiaca. Nekompetentnosť štátnych orgánov je dobre viditeľná v celej histórii Februára a následne Októbra. Takmer celé vedenie neskoro imperiálneho Ruska prispelo veľkou mierou k tomu, aby prišla revolúcia. A problém nie je iba v Nikolajovi II.

Aby sme pochopili, ako prebehla revolúcia v Rusku, je potrebné skúmať februárové i októbrové udalosti z dlhodobejšej perspektívy. Podľa môjho názoru, rok 1917 sa v Rusku stal veľmi vážnym prelomovým bodom v dvoch dlhodobých úsekoch histórie. Prvý úsek – obdobie medzi rokom 1861 – oslobodenie roľníkov a všeobecne začiatok reforiem. A rok 1939 – rok skončenia studenej vojny a v Rusku XVIII zjazd Všezväzovej komunistickej strany boľševikov. Rok 1917 – hlavný prelom.

Ak vezmeme do úvahy európsku históriu, v nej je rok 1917 prelomovým momentom ešte dlhšieho úseku medzi rokom 1789 – začiatkom Francúzskej revolúcie, následne objavením sa ľavicového jakobínskeho projektu moderny a rokom 1991 – rozpadom Sovietskeho zväzu.

ZAVTRA: Tendencia spojená s neschopnosťou elity riadiť procesy charakterizovala Ruské impérium aj v poslednom období jeho existencie a tiež bola viditeľná v roku 1917, kedy prišli k moci parlamentní špekulanti – demagógovia, táraji a v priamom zmysle slova agenti cudzích mocností a iných civilizácií.

Andrej Fursov: Jedna z hlavných príčin vzniku Februára a jeho krachu spočíva v nezlučiteľnosti Ruska, ruskej histórie ako socio-kultúrneho organizmu s kapitalistickým systémom. Keď Meňšikov hovoril o 19. storočí ako o dobe narastajúcich problémov v Rusku a období zbedačovania ruského národa, mal úplnú pravdu.

Ak si zoberieme napríklad Moskovské samoderžavie v období do Petra I., tak aj pri ohromnom kvalitatívnom rozdiele v životnej úrovni a úrovni spotreby horných i dolných vrstiev, spodné vrstvy i verchuška spolu žili v jednom hospodársko-kultúrnom systéme a potreby verchušky boli limitované týmto systémom. V čase Kataríny sa situácia zmenila. Ruská šľachta začala žiť nie podľa potrieb podmienených miestnou ekonomikou, ale podľa mier spotreby verchušky Západnej Európy – jej buržoázie a aristokracie. Jej spotreba však pozostávala z úplne odlišných faktorov. Vezmime si napríklad taký faktor, ako je poľnohospodárstvo. Jeho výnosnosť u nás bola „jeden ku 3“, „jeden ku 4“ (jeden sedliak dokázal vyrobiť potraviny pre 3, 4 ďalších ľudí). No v Európe to vtedy bolo „jeden ku 6“, „jeden ku 7“. Tam bola v začiatkoch už protoindustrializácia poľnohospodárstva a v plnom prúde koloniálna epocha, kedy bolo možné rabovať slabé národy. Tam bola teda úroveň spotreby určená oveľa rozvinutejším systémom poľnohospodárskej práce. A práve preto, aby aspoň malá časť ruskej elity mohla žiť podľa týchto európskych potrieb, začala ruská verchuška vykorisťovať  obyvateľstvo oveľa surovejšie. A prisvojovať si tak, vyjadrené marxistickou terminológiou, nie iba nadhodnotu, no aj časť toho, čo bolo pre obyvateľstvo k životu nevyhnutné. Následkom toho sa už za Kataríny úroveň vykorisťovania roľníkov zvýšila 3 – 3,5 násobne. Ďalej sa tento pomer iba zvyšoval.

Zapojenie Ruska do svetového kapitalistického systému a život jeho elity podľa miery cudzích potrieb sa zabezpečovali tiež prejedaním svojej budúcnosti a budúcnosti štátu. V roku 1859 66 % nevoľníkov bolo dlžníkmi štátu. Od roku 1833 do 1850 za Nikolaja I., nehľadiac na všetky pokusy štátu pomôcť šľachte, zo 127 tisíc statkárskych rodín 24 tisíc (čo je asi 20 %) skrachovalo. Podľa odhadov odborníkov, aby sa viedol sociálne prijateľný šľachtický spôsob života, to znamená usporadúvať bály, prijímať hostí, vydržiavať si lektorov a tak ďalej, v Rusku od konca 18.storočia do prvej polovice 19. storočia bolo potrebné mať sto nevoľníkov (to jest spolu s členmi rodiny 500 – 600 osôb) alebo peňažný ekvivalent, ktorý si mohlo dovoliť iba 15 – 20 % šľachty.

Nikolajovi I. sa obyčajne kladie za vinu, že on „zmrazil Rusko“. Áno, on zmrazil proces úpadku Ruska kvôli životu verchušky nad svoje potreby. Takáto stratégia vydržala 25 rokov. Alexander II. proces rozkladu Ruska rozmrazil.

V roku 1870 Marx napísal, že Rusko v perspektíve čaká vážna sociálna revolúcia. Meňšikov pripomenul, že „rok 1861 nedokázal byť dostatočným varovaním pre rok 1905“. A Lenin sa vyjadril ešte jasnejšie: „Rok 1905 bol porodený v roku 1861“. Za seba k tomu pridávam, že Október 1917 dokončil to, čo nebolo urobené v roku 1861 ani v roku 1905. Nie je prehnané, keď poviem, že oslobodenie roľníkov sa stalo prostriedkom a súčasne vedľajším produktom ich orabovania. Nie náhodou Nekrasov napísal, že reforma udrela jedným koncom milosťpána a druhým koncom sedliaka. Roľníci stratili významnú časť svojich podielov, to neznamená nič iné, než že boli okradnutí. A možno nie je náhodné, že jeľcynská moc tak milovala Alexandra II., ktorý dokonca uskutočnil „oslobodenie národa“ od neslobody v podobe okradnutia. Je príznačné, že do vládnutia Alexandra II. bol do veľkej miery zahrnutý boj s chamtivosťou a – čo iného ako reformy. Alexander II. rozmrazením Ruska vyvolal krízu a tak sa rozhodol zmraziť krízu samotnú a týmto nasmeroval Rusko na tú cestu, ktorá sa skončila v roku 1905 a v roku 1917. V podstate, moc uskutočniac reformy v 1860-tych rokoch sa snažila vyhnúť revolúcii západného štýlu. Revolúcii západného typu sa síce vyhli, no dosiahli revolúciu ruského typu. V rokoch 1905 – 1906 bola ruská dedina plná pugačovštiny a na jar roku 1917 sa táto situácia zopakovala.

Počas vlády Alexandra II. sa Rusko začalo meniť na surovinový prívesok Západu a do štátu začal tiecť zahraničný kapitál. Aby sme boli spravodliví, treba pripomenúť, že Alexander II. aj Alexander III. sa usilovali o zastavenie tohto procesu, no počas vlády Alexandra II. začala závislosť Ruska od zahraničného kapitálu prudko rásť. Minister financií Bunge v jednej zo svojich poznámok (1866) napísal, že úpadok ruských financií sa začal osobitne prejavovať v 60-tych rokoch, to jest od samého začiatku reformy Alexandra II.  „…v roku 1880 prepad nadobudol hrozivý charakter.  To všetko pri absencii dokonca náznaku akéhokoľvek zlepšenia v blízkej budúcnosti znamená ťažkú izoláciu: štátny bankrot a následne za tým – štátny prevrat“. Kvôli takejto prognóze bol Bunge 1.januára 1887 zo štátnej služby prepustený. Po 30 rokoch sa jeho prognóza potvrdila.

ZAVTRA: Aké sú kvantitatívne ukazovatele zahraničného kapitálu pred revolúciou?

Andrej Fursov: Pokiaľ na začiatku vládnutia Nikolaja II. zahraničie kontrolovalo 20 – 30% kapitálu v Rusku, no v roku 1913 už 60 – 70%, potom v septembri 1917 to činilo 90 – 95%. V týchto hrozivých podmienkach rastu vplyvu cudzej valuty sa objavuje Stolypin. Vôbec nie hlúpy, energický človek svojej doby, no triedne ohraničený a preto neúspešný. Hlavným cieľom stolypinských reforiem nebola ekonomika, tá mala byť len prostriedkom. Cieľ mal triedny charakter: bolo nevyhnutné zrušiť obščinu ako potenciálny základ odporu voči vládnej moci. Počnúc Gercenom, aj revolucionári i konzervátori predpokladali, že obščinu je potrebné zachrániť za každú cenu, pretože pre socialistov obščina predstavovala predchodcu socialistickej transformácie a pre konzervatívcov bola základnou baštou. Revolúcia 1905 – 1907 ukázala, že obščina – to je hotový organizačný rámec boja roľníctva.

Úloha Stolypina bola v podstate triedna. Druhý následok jeho reformy – ekonomický podľa formy, ale triedny podľa obsahu spočíval v tom, aby umožnil rozložiť systém hospodárenia založený na kolektivizme a vytvoril podmienky pre masovú privatizáciu pôdy (pozdravujem Čubajsa!). Záujmy šľachty – veľkostatkárov, zostali reformou nedotknuté. Navyše, Stolypin sa snažil poskytnúť veľkostatkárovi, šľachticovi triedneho spojenca na dedine, to jest chcel vytvoriť vlnolam medzi veľkostatkármi  a masou drobného roľníctva. Stolypin bol inteligentným ale triedne ohraničeným mužom, preto nechápal, že roľníci a veľkostatkári sú hlavnými konkurentmi v boji o pôdu v Rusku. Preto v roku 1917 silný a ostrý mužík nie len že nezačal chrániť veľkostatkára, ale sa pustil do ničenia zasiatych polí veľkostatkárov. A  táto chudoba vyčíňala na poliach, rabovala v knižniciach a pánskych sídlach, títo tuhí mužíci, na ktorých sa spoliehal Stolypin, potichučky zvážali majetky na svoje dvory.

Stolypinovi sa nepodarilo rozložiť obščinu. Z obščiny sa vydelilo len 2,5 milióna domácností, to jest 27%, no vlastnili iba 14% pôdy. A keď bolo v rokoch 1910 – 1911 jasné, že reforma zlyhala, boli vydané nové zákony zamerané už na násilnú privatizáciu. U nás sa zabúda, že stolypinská reforma sa vykonávala pomocou násilia. Boli ňou zničené celé sedliacke vrstvy, násilne ňou vyháňali ľudí z obščín. No aj tak nič nedosiahli. Obžaloba stolypinskej transformácie zaznela na začiatku roka 1913 na I. Poľnohospodárskom zjazde v Kyjeve, potom Dočasná vláda v roku 1917 oficiálne uznala reformy za neúspešné. Je pozoruhodné, že v čase občianskej vojny roľníci vrátili do spoločného vlastníctva viac ako 90% pôdy. To bola ich odpoveď Stolypinovi.

ZAVTRA: A čo by sa bolo stalo, keby sa bola reforma Stolypina uskutočnila?

Andrej Fuesov: J strašné si domyslieť, čo by bolo. Pravdepodobne by revolúcia vypukla už v roku 1912 alebo v roku 1913, pretože v mestách by sa ocitlo asi 20 – 25 miliónov mužíkov, ktorých ruský priemysel v tej dobe nemohol zamestnať. V lepšom prípade by sa zamestnalo 1,5 – 3 miliónov osôb, nie viac.

ZAVTRA: Tak potom kto a prečo dnes šíri mýtus o veľkom a úspešnom štátnikovi?

Andrej Fursov: Stolypin pracoval na záchrane privilégií vládnucej vrstvy. Bol v podstate reakcionárom. Okrem toho, dnes je oficiálny dopyt po hrdinovi buržoázneho typu, no takých v ruskej histórii nemáme. Z dôvodu tohto personálneho nedostatku sa teda tými buržoáznymi hrdinami stali Alexander II. a Stolypin.

ZAVTRA: A to napriek tomu, že Stolypin bol predsa štátnikom…

Andrej Fursov: Presne tak, bol bezpochyby štátnikom, energickým, inteligentným človekom. No opakujem, že triedne ohraničeným. V svojej dobe Barrington Moore povedal, že veľké sociálne revolúcie sa rodia nie z víťazného pokriku búriacich sa tried, ale z predsmrtného revu tých tried, nad ktorými sa zdvíha vlna valiaceho sa pokroku. Stolypinská reforma je toho klasickým príkladom.

ZAVTRA: Ak by bolo Rusko samo v mori prázdnoty, možno by všetko dopadlo ináč.

Andrej Fursov: Áno, Rusko sa rozvíjalo ako závislý element kapitalistického systému, odtiaľ pochádzajú jeho mnohé problémy. Navyše, ak od polovice 15. do polovice 19. storočia do Krymskej vojny bolo Rusko autonómnym svetovým systémom (ak máme použiť terminológiu Wallersteina), potom v druhej polovici 19. storočia sa situácia zmenila. Po prvé, na samotnom Západe sa vytvoril celosvetový systém. A celosvetový systém nemôže koexistovať s národnými systémami, on je nútený ich likvidovať. Je príznačné, že súčasne s Krymskou vojnou Anglo-Francúzi vyvolali agresiu proti Číne – Druhá ópiová vojna. Ani Krymská vojna, ani Druhá ópiová vojna svoje ciele nedosiahli. No tak Čína ako aj Rusko prestali existovať ako čisto národné štáty.

Od roku 1860 sa Rusko začalo meniť na závislý element kapitalistického systému, vládcami ktorého boli v tom čase Angličania. Po Krymskej vojne na rekonštrukciu a reformy boli potrebné peniaze a tieto peniaze dostalo Rusko na Západe od bankárskych domov. Tak sa začal proces formovania závislosti Ruska na zahraničnom kapitále. Zaoberajúc sa Ruskom a riešiac jeho problémy, Angličania veľmi aktívne podporovali tendencie Pruska, snažiac sa vytvoriť z neho protiváhu Ruska.

V rokoch 1870 – 1871 Prusko porazilo Francúzsko, čo sa udialo v značnej miere na základe sprisahania britských, francúzskych a pruských slobodomurárskych lóži. Avšak pruské víťazstvo prinieslo Britom nečakané nepríjemné prekvapenie. Po prvé, stanúc sa Druhou ríšou, Prusko sa stalo oveľa silnejším, než Angličania očakávali. Po druhé, po víťazstve nad Francúzmi, Nemci spojili všetky svoje slobodomurárske lóže do jednej “Geheimes Deutschland” (Tajné Nemecko). Dovtedy lóže nikdy nemali národný charakter, vždy boli liberálne – kozmopolitickými organizáciami. Avšak tu došlo k centralizácii. Týmto činom Nemci zaútočili v dvoch smeroch – proti skrytým aj otvoreným centrálam riadenia.

Okrem toho, v roku 1880 bol svet už v značnej miere podelený a zón s prírodnými zdrojmi už veľa neostávalo. V roku 1884 na Berlínskej konferencii Európania prijali rozhodnutie, podľa ktorého štáty, ktoré nemôžu samé disponovať svojimi zdrojmi, musia byť využité násilne. Oficiálne sa to malo týkať Afriky, ktorá však v skutočnosti nikoho zvlášť nezaujímala. V skutočnosti Európania hovorili o Rusku.

ZAVTRA: Vtedy sa ešte ostýchali. Madeleine Albrightová o 100 rokov neskôr hovorila o ruských zdrojoch otvorene.

Andrej Fursov: To bola skúška, aké pevné nervy má Alexander III. A s nervami to u neho bolo lepšie než u jeho otca. Európa prehltla hladné sliny, no neuspokojila sa tým.

Od 1880-tych rokov sa rusko-nemecká otázka stala otázkou ďalšej existencie Britského impéria. Nemecko – to je konkurent, Rusko – to sú zdroje. Počas novej európskej vojny sa Briti rozhodli zlikvidovať tieto dva štáty. Vojnu bolo treba pripraviť. Anglosasi s pre nich charakteristickým dlhodobým horizontom plánovania počas 25 – 30 rokov brilantne pripravili a uskutočnili túto operáciu!

Zo začiatku bolo potrebné, aby sa Rusko a Francúzsko zblížili. Veci sa ujal Rímsky pápež, ktorý bol dlžníkom Rothschildovcov. V dôsledku toho v rokoch 1892 – 1893 bola vytvorená Rusko-francúzska únia. Na konci 19.storočia boli vo Francúzsku veľmi silné antibritské nálady preto Francúzom bolo potrebné ukázať: „S Albiónom musíme byť priatelia“. Preto bolo potrebné, aby Rusko niekde utrpelo porážku. Ako protivníka vybrali Japonsko. No Japonsko bolo zo začiatku potrebné pozdvihnúť. Preto Briti pomáhajú Japoncom vyhrať japonsko – čínsku vojnu v roku 1895, potom napumpujú Japonsko zdrojmi a po desiatich rokoch v rusko-japonskej vojne Rusko prehráva. Presnejšie, Rusko nevyhráva túto vojnu a demonštruje svetu svoju slabosť. Po tomto sa začínajú Francúzi prikláňať na stranu Británie. V roku 1907 sa uzavrela britsko-ruská zmluva. Predtým anglická agentúra vplyvu likviduje všetky možnosti rusko – nemeckého zblíženia. Navyše, Wilhelm a Nikolaj boli ľuďmi nie veľkého intelektu a dovolili vzájomné rozdelenie. Následkom toho v roku 1907 bola scéna rusko – nemeckého konfliktu pripravená. Ostávalo iba vytvoriť štruktúry jeho finančného zabezpečenia, takže v roku 1913 sa objavuje Federálny rezervný systém v Spojených štátoch Amerických, pomocou ktorého dostávajú Angličania peniaze na svoju akciu.

Všeobecne je možné povedať, že na začiatku 20. storočia existovali dve „Veľké Británie“. Veľká Británia ako štát, to jest subjekt medzinárodných vzťahov a ako druhá nejaký nadnárodný subjekt svetových vzťahov. Po historke s nemeckým “Geheimes Deutschland”, došlo v uzavretých štruktúrach riadenia Veľkej Británie k vážnym zmenám. Najmä vznikli principiálne nové, dobe viac zodpovedajúce ako slobodomurárske štruktúry. Napríklad spoločnosť The Group (Skupina)  alebo WE (My). Založil ich Cecil Rhodes tesne prepojený s Rothschildovcami. Táto spoločnosť sa zhodovala s britským establišmentom podľa princípu Eulerových kruhov: časť establišmentu (menšia) tu mala prístup, časť (väčšia) – nie. Pritom prístup tu mali nielen vybraní Angličania, ale aj vybraní Francúzi a dokonca Rusi. Podľa nepriamych dôkazov, členmi klubu boli náš minister zahraničných vecí Alexander Petzrovič Izvoľskij a náš veľvyslanec v Srbsku Nikolaj Henrichovič Gartwig. Izvoľskij bol vtedy v Rusku nepopulárny asi ako Čubajs v Ruskej federácii. Nikolaj II. sa niekoľkokrát pokúšal odvolať Izvoľského z postu, no zakaždým za neho osobne orodoval Edward VII., takže ostal vo funkcii. A až keď The Group rozhodla, že bude Izvoľskij užitočnejší vo Francúzsku, menovali ho veľvyslancom Ruska vo Francúzsku.

ZAVTRA: Aké ciele si The Group stanovila?

Andrej Fursov: Tých cieľov bolo sedem. A v tomto prípade sa zhodovali záujmy finančného kapitálu, Veľkej Británie ako štátu a tajných lóži.

1.     Získať kontrolu nad tými zónami prírodných zdrojov, ktoré ostali nepokryté ešte ku koncu 19. storočia (Rusko, Juh Afriky).

2.     Odstrániť Euroázijské impériá: Nemecko, Rusko, Rakúsko-Uhorsko a Osmanskú ríšu, pretože prekážali realizácii cieľov svetovej kapitalistickej triedy.

3.     Zničiť Rusko a Nemecko ako potenciálnych kontinentálnych knkurentov Veľkej Británie v oblasti svetových financií.

4.     Zničiť Nemecko ako vojensko – polirickú kostru nemeckých slobodomurárskych lóži a paraslobodomurárskych štruktúr.

5.      Vytvoriť na mieste zlikvidovaných európskych impérií jeden európsky politický subjekt – „Benátky veľkosti Európy“ – a niečo na spôsob svetového orgánu bankárskej moci (prvý pokus tohto druhu – Liga národov).

6.     Prevziať pod svoju kontrolu svetové financie. Rhodos toto sformuloval takto: „Návrat USA ako neoddeliteľnej časti Britského impéria“.

ZAVTRA: To posledné sa podarilo.

Andrej Fursov: Koncom 19. storočia v britských novinách „Truth“ (Pravda) bol publikovaný pamflet „Sen cisára“: Wilhelmovi sa sníva,  že v dôsledku vojny Nemecko a Rakúsko-Uhorsko utrpeli porážku a na ich mieste na novej mape Európy – sú malé republiky a na mieste Ruska je politická pustatina – žiadny štát tam nie je. Do značnej miery (okrem Ruska) bol tento plán realizovaný. Je veľmi zaujímavé, že začiatkom roka 1914 na základe spomienok vodcu eserov V: M: Černova, Jozef Pilsudski, vtedy ešte socialista, budúci diktátor Poľska, na zasadaní Geografickej spoločnosti vo Francôzsku povedal, že už skoro bude v Európe vojna, v ktorej bude zo začiatku prehrávať Nemecko, Rakúsko-Uhorsko a neskoršie aj Rusko.

ZAVTRA: Ako sa hovorí, bol v obraze.

Andrej Fursov: Mimochodom, menovite Izvoľskij a Gartwig, členovia The Group sa aktívne zúčastnili na založení Balkánskej ligy, ktorá bola orientovaná proti Nemecku, Rakúsko-Uhorsku a Osmanskej ríši. Gatwig ako budúci veľvyslanec Ruska v Srbsku mal veľmi tesné kontakty s Dimitrievičom (Apisom), vodcom „Čiernej ruky“. Táto organizácia bola naviazaná na britskú rozviedku. 28.júna 1914 Gavrilo Princip zavraždil zástancu mieru s Ruskom – rakúskeho arcivojvodu Ferdinanda. Mimochodom, ešte toho istého leta boli odstavení z hry aj ďalší dvaja ľudia, ktorí mohli byť prekážkou chystaných vojnových udalostí. Je to Rasputin, ktorý bol prebodnutý takmer 20 cm čepeľou a len zázrakom prežil; a Jaures, vodca francúzskych socialistov, známy pacifista – ten bol zavraždený.

Je zaujímavé, čo sa ďalej dialo s figurantmi vraždy arcivojvodu. Gavrilo Princip mal pri sebe ampulku s kyanidom, vypil ju, no namiesto jedu obsahovala placebo a on nezomrel: Srb bol potrebný živý kvôli súdnemu procesu, odsúdili ho na 20 rokov a zomrel v base na tuberkulózu. Gartwig predčasne skonal v tom istom roku 1914 na rakúskej ambasáde v Belehrade, Apisa zastrelili v roku 1917, v tom istom roku zmizla korešpondencia Gartwiga s ministrom zahraničia Ruska Sazonovom. V roku 1919 náhle zomrel Izvoľskij, ktorý akurát začal písať svoje pamäti…

Po vražde Františka Ferdinanda Anglosasi začali krvavú vojnu. V čase, keď sa britská tlač vrhla na Srbov, vyzývajúc Rakúsko-Uhorsko k pomste, britskí diplomati utekali do Petrohradu a začali Nikolajovi II. objasňovať, že Rakúsko-Uhorsko je agresorom, ktorý sa chystá zaútočiť na Srbsko a preto je nutné ho zastaviť a potrestať. Kráľ reagoval vlažne, spoliehajúc sa na vôľu osudu. Úlohu „osudu“ vzala na seba v tomto prípade agentúra The Group. Táto agentúra musela zlomiť odpor značnej časti britského establišmentu, ktorý po vojne vôbec netúžil. Napríklad Gerbert Wells v životopise priznal, že Edward Grey, minister zahraničia Veľkej Británie (tiež člen The Group) začal vojnu, donútiac vládu a cisára Nemecka uveriť tomu, že Británia do vojny nevstúpi, dokonca ani v tom prípade, ak ju začne samotné Nemecko. Háčik je v tom, že v čase, keď sa Grey stretol s Wilhelmom, celý čas hovoril o vzťahoch štyroch štátov: Francúzska, Ruska, Rakúsko-Uhorska a Nemecka. Zakaždým jasne uviedol, že Veľká Británia – je neutrálny štát a Wilhelm tomu uveril. Lenže podľa priznania lorda Luisa Mauntbettena, syna druhého lorda admirality, britské loďstvo bolo privedené do stavu bojovej pohotovosti už týždeň pred začiatkom vojny. Churchill začal mobilizovať loďstvo dokonca bez toho, aby to dal na známosť parlamentu.

Rozhodujúce udalosti sa odohrali 3. augusta v poslaneckej snemovni. Grey vystúpil v snemovni s absolútne lživým prejavom o tom, že Briti urobili všetko pre dosiahnutie mieru, no nepodarilo sa a navrhol hlasovať o vyhlásení vojny. Vtedy členovia The Group vyhlásili prestávku, Grey dobehol na svoje ministerstvo, odkiaľ odoslal ultimátum Nemecku. On už vedel, že Nemecko zahájilo inváziu do Belgicka a že tak jeho ultimátum odmietne. Po prestávke podporovatelia mieru pokračovali v obhajobe mierového riešenia. Vtedy člen The Group lord Balfour vyhlásil: Na rozpravu nie je k dispozícii dostatok kvóra, preto budeme hlasovať bez kvóra. Takto sa členovia The Group pohrali s parlamentom ako mačka s myšou.

ZAVTRA: Prehli si ich cez koleno.

Andrej Fursov: 4. augusta 1914 vyhlásil George V. v Buckinghampskom paláci vojnu Nemecku. Pre Wilhelma to bol samozrejme šok. No dôležitý detail – Angličania, zaoberajúci sa Nemcami a Rusmi, vynechali ešte jedného ďalšieho silného pavúka v rámci svetového systému – USA, ktorý mal vlastné plány, odlišné od plánov Veľkej Británie. Navyše, USA boli v konflikte ak už nie s celou Britániou, potom s veľmi vážnou britskou rodinou Rothschildovcov. Rockefellerovci vytvorili spoločnosť „Standard Oil“ a táto korporácia už v roku 1905 veľmi aktívne podporovala revolúciu v Rusku.

ZAVTRA: A prečo v Rusku. Chápali ľudia čo hrozí?

Andrej Fursov: U nás bolo niekoľko ľudí, ktorí veľmi dobre chápali čo sa odohráva. Vo februári 1914 člen Štátnej rady P. N. Durnovo píše cárovi poznámku v ktorej hovorí, že vojna dovedie celú Európu k sociálnym otrasom, no „osobitne živnou pôdou pre sociálne otrasy je, samozrejme, Rusko, kde sa ľudové masy bezpochyby stotožnili s princípmi neuvedomelého socializmu. Prostý občan Ruska, roľník či robotník, samozrejme nehľadá svoje politické práva, sú mu nepotrebné a nezrozumiteľné. Roľník túži po pridelení mu doteraz cudzej pôdy, robotník po tom, aby mu bol predaný kapitál a zisk fabrikanta, tam sa ich túžby končia. A stačí iba rozšíriť tieto heslá medzi obyvateľstvom, stačí iba, že vláda raz dopustí túto agitáciu a Rusko bude nevyhnutne uvrhnuté do anarchie, ktorú bolo možné zažiť v rokoch 1905 – 1906. Vojna s Nemeckom vytvorí výnimočne priaznivé podmienky pre takúto agitáciu. Ako už bolo spomenuté, vojna so sebou pre nás nesie ohromné ťažkosti a triumfálny víťazný pochod na Berlín nám nehrozí. Sú nevyhnutné aj vojnové porážky. Dajme tomu – čiastočné. Nevyhnutne sa ukážu rôzne nedostatky v našom zásobovaní. Za predpokladu výnimočnej nervozity našej spoločnosti bude týmto okolnostiam pripísaný zveličený význam a pri opozičnom postoji tejto spoločnosti bude všetko hodené za vinu vláde“.

ZAVTRA: Presne to sa stalo.

Andrej Fursov: 12 rokov pred Durnovom, udivujúco presnú predpoveď dal minister vnútra Plehve: „Revolúcia u nás bude umelá, nepremyslene a unáhlene uskutočnená takzvanými vzdelanými triedami, občianskymi elementmi. Majú iba jeden cieľ – zvrhnúť vládu, aby si sami sadli na jej miesto, hoci len v podobe ústavnej vlády. Nech sa hovorí čo chce, cárska vláda má skúsenosť, tradíciu, schopnosť riadiť. Všimnite si, že všetky naše najužitočnejšie, najliberálnejšie reformy boli uskutočnené výhradne vládnou mocou, z jej vlastného podnetu. Obyčajne dokonca bez sympatií spoločenských osobností a občianskych elementov, ktoré by mali nahradiť terajšiu vládu. Čo bude? Túžba vládnuť je jedná vec. Hoci aj oduševnená z  pohľadu lásky k vlasti. Oni nikdy nedokážu ovládnuť hnutia. Neudržia si posty už len preto, že po nich ostane toľko nezaplatených účtov, ktoré nedokážu vyrovnať, že sami odstúpia. Oni, ocitnúť sa v čele, nájdu sa dynamikou diania na chvoste samotného hnutia. Za týchto podmienok ich čaká krach ich vlastných teórií a utópii pri prvom ohrození ich moci. A práve vtedy vyjdú z podzemia všetky škodlivé zločinecké elementy túžiace po smrti a rozložení Ruska, s židmi na čele“.  Mimochodom, v súvislosti s týmto citátom súhlasil aj Lenin, ktorý svojho času poznamenal, že počas tej sabotáže, ktorá bola po revolúcii, ohromné množstvo židov sa presťahovalo do miest, zaplnilo štátny aparát a tým zachránilo revolúciu.

A bol ešte jeden človek, ktorý predpovedal budúcu zahraničnú situáciu. Bol ním A. E. Vandam (Edruchin), ktorý vykresľujúc opatrenia Angličanov a Američanov v roku 1913 napísal, že „my skoro pocítime tieto udalosti sami na sebe“. Tak sa aj stalo. Vojna sa stala priamou predohrou februára i októbra.

ZAVTRA: Úžasné. Samozrejme, tie dokumenty a prognózy, ktoré ste uviedli,  svedčia o vysokej úrovni ľudí, ktorí sa nachádzali pri moci v impériu. Samozrejme, tie sily a javy, ktoré nazývame osudom, boli čoskoro jasné a viditeľné veľmi mnohým rozmýšľajúcim ľuďom.

Andrej Fursov: Áno, veľmi mnohí cítili približovanie sa revolúcie, no systém, to jest moc toto približovanie sa tejto revolúcie umožňovala. Necitlivosť vládnucej vrstvy k realite bola ukazovateľom umierania systému. Epocha, ktorej formou v kultúre bol takzvaný Strieborný vek, bola v skutočnosti dobou rozkladu Ruska. A práve tento rozklad viedol k Februáru. A Február bol jedným z prejavov prebiehajúceho sociálneho rozkladu.

Za žurnál ZAVTRA besedoval Andrej Fefelov.

Preklad z ruštiny: Tibor Korečko