Prezidentské voľby: O dva týždne bude jasné, kto pôjde do boja. Naľavo sa to už rysuje. Ale čo vpravo? Neprekombinoval to Matovič?

Bratislava 18. januára 2019 (HSP/Foto:Wikipédia)

Blížia sa prezidentské voľby. Do polnoci 31. januára je možné podať kandidatúru, zostávajú teda necelé dva týždne na to, aby jednotlivé tábory urobili rozhodujúci krok: kto pôjde do boja o Prezidentský palác. A tak vyjednávacia horúčka najmä na „pravej“ strane dosahuje vrchol.

Naľavo sa zdá, že sa to už vyjasňuje. Za Smer to bude Šefčovič, silný kandidát, ale dosť globalistický, takže mu mnohí vlasteneckí voliči Smeru nedajú hlas. Ten hlas pôjde niektorému z troch tzv. národných kandidátov: Danko (áno, viem čo chcete povedať, ale pracovne ho vedieme v tomto košiari), Harabin, Kotleba. A ešte je tu Bugár, ktorý si bude hrať svoju súťaž.

Ale čo sa deje na „pravom“ brehu slovenskej politickej rieky? To čo vždy: špekuluje sa. Teda nie že by sa na druhej strane nešpekulovalo, ale vpravo už tradične viac. Majstrom sveta v špekulovaní je samozrejme Igor Matovič. Chcel na spoločné rokovanie pozvať troch kandidátov: Roberta Mistríka, Františka Mikloška a Zuzanu Čaputovú.

Čaputová súhlasila, ale ostatní dvaja pre Matovičovo kombinovanie veľa pochopenia nemali. Mistrík po ťažkej kritike jeho nepremyslenej výzvy ostatným „demokratickým“ kandidátom sa k tejto téme vyjadruje už len veľmi opatrne, vlastne opakovane vysvetľuje, že on to tak nemyslel.

„Tému spájania síl považujem za dôležitú. Preto som ju ešte minulý rok ako prvý otvoril – dôvod bol jasný – aby do prvého kola išiel čo najsilnejší kandidát demokratickej opozície. V médiách však v týchto dňoch zaznelo, že kandidáti demokratickej opozície plánujú v kampani pokračovať až do záveru februára. Tým pádom takéto stretnutie stráca zmysel, no verím, že nakoniec sa všetci aktéri rozhodnú zodpovedne,“ povedal Mistrík na margo Matovičovej pozvánky.

Mikloško sa k Matovičovej iniciatíve vyjadril oveľa tvrdšie: „Pokiaľ ide o iniciatívu Igora Matoviča, neviem si predstaviť – po skúsenosti, keď nás posielal na detektor lži a najnovšie, keď ma v rozhovore pre Denník N osočoval – o čom by som mal s ním pri okrúhlom stole diskutovať.”

Pôvodne mala za jeho OĽaNO kandidovať Veronika Remišová, ale údajne sa už nechystá. Jej stranícky šéf realisticky zhodnotil jej šance? Alebo je dôvodom ich zle utajovaný rozpor, ktorý podľa viacerých pozorovateľov skôr alebo neskôr musí viesť k rozpadu tohto zvláštneho štvorčlenného hnutia? Remišová tvrdí, že ak sa vyššie uvedení traja kandidáti medzi sebou nedohodnú, OĽaNO má pripravený aj plán B. Je ním predsa len jej vlastná kandidatúra?

Veselé je to aj v KDH. Pred mesiacom, 14. decembra predseda KDH Alojz Hlina povedal, že ich človek Marián Čaučík nebude kandidátom KDH. Vzhľadom na to, že ho odmietlo podporiť OĽaNO, tak ho chceli radšej použiť ako kandidáta do eurovolieb. Ale keďže medzitým Remišová nebude kandidovať, KDH opäť uvažuje o Čaučíkovi – podľa nemenovaného zdroja sondujú, či by predsa len nenašiel v parlamente podporu 15 poslaneckých hlasov (na vyzbieranie 15 tisíc voličských podpisov je už príliš neskoro). A chcú o tom ešte znovu hovoriť s OĽaNO, či by predsa Čaučík nemohol byť ich spoločným kandidátom.

Nádejajú sa, že by Čaučíka mohol za nejaký drobný barter podporiť aj František Mikloško, ale ten sa vyjadril, že nateraz neuvažuje o odstúpení z boja v prospech nejakého iného kandidáta. Chce sa dostať do druhého kola volieb, nad zlým výsledkom neuvažuje. Toto je jeho posledná šanca vyšperkovať svoju politickú kariéru a nemá dôvod niekomu ustupovať z cesty.

A tak ďalej. Tu pekne vidno ako to na „pravom“ brehu slovenskej politickej scény naozaj funguje. Popri tom ako sa medzi sebou ruvajú je hlavným princípom, len aby to nebol niekto zo Smeru, SNS alebo ešte niekto oveľa, oveľa horší. Inými slovami, je to v podstate jedna partia, hoci rozčlenená na viaceré strany, aby podchytili tých aj tamtých.

Hovoríte že to tak predsa nie je? Tak si pre istotu radšej zase zopakujme úryvok z pamätného rozhovoru spred minulých parlamentných volieb, ktorý sa odohral medzi lídrami svojich strán Igorom Matovičom a Radoslavom Procházkom. Tento úryvok sme tu už párkrát mali a ešte iste mať budeme, pretože odhaľuje v absolútnej nahote princíp, samotnú podstatu politickej práce týchto ľudí.

Matovič: „No ako ideál by bol, aby … ja si myslím, že by sa dalo na neho vymyslieť, len teda vedome sa dohodnúť v tej opozícii, si rozdeliť úlohy, povedať si, že áno, že chceme byť alternatívou dokopy Ficovi – a teda vy ste dobrí na to, vy na to, vy ste na to.“

Procházka: „No to máš už dlhodobo túto myšIienku a zdá sa mi čoraz rozumnejšia a použiteľnejšia, že len jak sa tam s tými starými chlapcami dohodneš? Oni ťa podrazia pri prvej príležitosti.“

Matovič: „Na Kotlebu by sa dalo ísť, len cielene sa dohodnúť, že týchto zoberieš a týchto chytíš trošku light, akože tú tému, ale rozumne. A budeš mať síce tvrdé, možno tvrdšie vyjadrenia, riešenia zároveň tej problematiky, ale aby tí ľudia videli, že dobre, že hentam máme istotu a v podstate hovorí to, čo Kotleba… dobre, nehovorí to úplne tak, ale hovorí to. Síce tam niektorí hovoria, že s takýmto niečím ísť by sa nemalo, akože demokratická strana by nemala operovať, ale teraz si myslím, že tuto účel svätí prostriedky v tomto. Ako keď sa ho chceme zbaviť, ten vulgárny nacionalizmus dostať do parlamentu, tak mi mu musíme zobrať tú rétoriku a jemne akože priblížiť sa k tomu jeho voličovi na kobylku. Ale to akože muselo by byť o tom že – všeobecný rešpekt a dohodnúť sa akože OK, tak ty si choď po hentom, to je tvoja úloha, a my do teba nebudeme útočiť za to.“

Politická práca v podaní cirkusu „demokratická opozícia“ je teda o hraní divadla. Jeho cieľom je optimálne prerozdelenie rolí, ktoré majú herci zahrať, aby sa maximalizoval zisk voličských hlasov do tohto košiara. Máte už aj vy vybraného vášho obľúbeného herca?

Ivan Lehotský