Pre pochopenie celého prípadu a jeho súvislostí sme pripravili krátky sumár vysvetlení.

– O čom je prípad Coman?

Pán Coman je rumunský občan, ktorý sa v Belgicku zosobášil s pánom Hamiltonom, občanom USA. Doposiaľ žili v Belgicku. Tvrdia, že majú záujem presťahovať sa do Rumunska a tam spolu žiť. Ak by boli obaja pracujúcimi osobami, mohli by sa do Rumunska presťahovať bez toho, aby štát skúmal ich vzájomný vzťah. Avšak pán Hamilton sa domáha pobytu v Rumunsku na základe manželského zväzku, ktorý uzavrel v Belgicku s pánom Comanom. Ak Súdny dvor EÚ požiadavku pána Comana uzná, bude to znamenať, že všetky členské štáty Európskej únie budú musieť uznávať tzv. homosexuálne manželstvá svojich občanov uzavreté v zahraničí s občanmi nečlenských štátov EU.

– Aká je v súčasnosti situácia na Slovensku v oblasti uznávania manželstiev zo zahraničia?

V EÚ platí, že cudzie verejné listiny, teda aj sobášny list, sa uznávajú bez osobitného konania, avšak len za predpokladu, že nie sú v rozpore s ústavnými princípmi uznávajúcej krajiny. Tradične sa v praxi neuznávajú sobáše, pokiaľ ide o mnohomanželstvo alebo manželstvo medzi maloletými osobami zo zahraničia. Slovensko neuznáva ani sobáš medzi osobami rovnakého pohlavia, rovnako ako Rumunsko, a práve v tomto je spor Coman významný. Hrozí, že EÚ nariadi, aby sa takéto zväzky uznávali.

– Čo prinesie rozsudok Súdneho dvora EÚ v tejto veci na Slovensko?

Súdny dvor na Twitteri ohlásil, že 5. júna vydá vo veci Coman rozsudok. Už v januári vyšlo stanovisko generálneho advokáta v tejto veci, podľa ktorého sa predpokladá, že rozsudok bude pre účel získania pobytu za „manželov“ považovať aj osoby rovnakého pohlavia. V praxi to znamená, že dosiaľ sa na Slovensko mohli prisťahovať na viac ako 3 mesiace rodiny, kde jedna osoba pracuje a ostatní sú na nej výživou závislí. Často práve manželka a deti nasledujú manžela za pracovnou ponukou do zahraničia. Teraz hrozí, že Slovensko bude musieť akceptovať aj dve osoby rovnakého pohlavia, ktoré sa v cudzine zosobášili.

– A bude to skutočne pre Slovensko problém, ak ide len o právo usadiť sa a žiť v nejakej krajine?

Je to zásadný problém. Zakladajúce zmluvy EÚ majú síce prednosť pred zákonmi, ale nie pred Ústavou SR. Európska únia týmto vysiela signál, že nemieni rešpektovať ústavné systémy svojich členov, čo je veľmi závažné.

– Ako sa prípadné vydanie rozsudku dotkne našich občanov?

Slovensko momentálne zastáva názor, že výsostným a najlepším prostredím pre výchovu detí je manželstvo muža a ženy. Je to ideál, ktorý vyplýva priamo z našej ústavy, aj keď vieme, že v praxi tento ideál nie je vždy naplnený. Ideál je ale preto ideál, aby bol hodný nasledovania. Dáva sa tu základ pre obchádzanie našej ústavy. Nejaký Slovák by sa napríklad mohol ísť zosobášiť s osobou rovnakého pohlavia, ktorý nie je občanom EÚ, napríklad do Belgicka. Na základe rozhodnutia Coman by žiadali zapísať tento zväzok ako manželstvo do slovenskej matriky, na základe čoho by im bol vydaný slovenský sobášny list. Takže nie je pravda, že by šlo len pre účely pobytu. Následne by ale vznikol právne chaotický stav, ktorý je v právnom štáte neprípustný. Občania inej krajiny by na území Slovenska mali viac „práv“, ako slovenskí občania, ale nie v dôsledku chyby nášho ústavného systému, ale v dôsledku zásahu zvonka, z EÚ. To by potom mohol byť podklad pre ďalšie „zrovnoprávnenie“ našich občanov s tými cudzími – mohli by následne argumentovať, že cudzinec u nás môže byť zapísaný ako manžel osoby rovnakého pohlavia, a dvaja Slováci nie. Mohli by tvrdiť, že ide o diskrimináciu a súdnou cestou vynucovať uznanie aj ich zväzku za manželstvo.

List predsedu KBS predsedovi Súdneho dvora EÚ:

Vážený pán predseda Koen Lenaerts,

oboznámil som sa s obsahom návrhov Generálneho advokáta vo veci C-673/16 Coman, v ktorej aktuálne rozhoduje Súdny dvor Európskej únie. Nakoľko niektoré vyjadrenia a právne názory tam obsiahnuté považujem za obzvlášť závažné, dovoľujem si Vám napísať svoje stanovisko. Samotná Zmluva o Európskej únii, vo svojej preambule uvádza, že čerpá inšpiráciu z kultúrneho, náboženského a humanistického dedičstva Európy, z ktorého sa vyvinuli univerzálne hodnoty nezrušiteľných a nescudziteľných práv ľudskej bytosti, slobody, demokracie, rovnosti a právneho štátu.

Generálny advokát v návrhoch k predmetnému prípadu vyjadruje presvedčenie, že „definícia pojmu ͵manželský partner´ aj pre osoby rovnakého pohlavia, ktorú stanoví Súdny dvor, nevyhnutne ovplyvní samotnú identitu dotknutých mužov a žien, a teda aj ich dôstojnosť, ale aj osobný a spoločenský pohľad občanov Únie na manželstvo, ktorý sa medzi rôznymi osobami a rôznymi členskými štátmi môže líšiť“.

Súdny dvor Európskej únie však nikdy nedostal takú právomoc od štátov, a teda ani občanov, aby mohol úmyselne podsúvať zmenu zmýšľania spoločnosti. Rovnako, Európska únia nikdy nedostala od štátov takú právomoc, aby mohla meniť zákonnú definíciu manželstva s univerzálnou platnosťou pre všetky krajiny Európskej únie. Napokon, ani človek nemá takú moc, aby mohol zmeniť prirodzený zákon vpísaný do štruktúry rodiny a manželstva. Ak sú zamestnanci Súdneho dvora presvedčení o opaku, tak sa žiaľ mýlia. Slovami G.K. Chestertona, „Omyly neprestávajú byť omylmi, keď prídu do módy.”

Obzvlášť znepokojujúci je jav, ktorým Súdny dvor Európskej únie pošliapava základné princípy demokracie a vlády práva. Článok 4 Zmluvy o Európskej únii rovnako garantuje, že únia rešpektuje rovnosť členských štátov pred zmluvami, ako aj ich národnú identitu obsiahnutú v ich základných politických a ústavných systémoch.

Mnohé ústavné systémy krajín Európskej únie, vrátane Ústavy Slovenskej republiky, garantujú, že manželstvo je jedinečný zväzok muža a ženy. Žiadny iný zväzok iných skupín osôb nemôže požívať právnu ani spoločenskú hodnotu manželstva. Úloha občianskeho zákona je istotne väčšmi limitovaná ako úloha morálneho zákona, ale občiansky zákon nemôže protirečiť zdravému rozumu, lebo by stratil silu zaväzovať vo svedomí. Každý ľuďmi ustanovený zákon má svoju platnosť zákona natoľko, nakoľko je odvodený z prirodzeného zákona, uznávaného zdravým rozumom, a nakoľko rešpektuje neodňateľné práva každej osoby. Právne normy priaznivo naklonené homosexuálnym zväzkom sa protivia zdravému rozumu, lebo priznávajú zväzku dvoch osôb rovnakého pohlavia obdobné právne záruky ako manželskej inštitúcii. Po zvážení hodnôt, ktoré sú tým ohrozené, nemôže Európska únia de facto legalizovať tieto zväzky a zároveň si plniť svoju povinnosť podporovať a chrániť základnú inštitúciu spoločného dobra, ktorou je manželstvo.

Jednotlivé štáty Európskej únie vo svojich ústavných a základných princípoch právnych poriadkov deklarujú svoje postoje vo vzťahu k niektorým spoločenským javom.
Je nedotknuteľným prejavom suverenity štátu zakotviť svoje ústavné princípy, a to v súlade so zásadami demokracie a právneho státu. Je neprípustné dovoliť taký postup, ktorý v záujme výlučne ekonomického blaha – v podobe voľného pohybu osôb v Európskej únii – obchádza vnútroštátneho zákonodarcu tým, že umožní „turistiku“ za pseudoprávami a následne prinúti niektorý štát tieto pseudopráva priznať v rozpore s vôľou zákonodarcu, ústavodarcu a v neposlednom rade samotných občanov.

Rozsah priznaných práv v každom členskom štáte Európske únie je rôzny a plne legitímny. Právna úprava sa líši napríklad v rozsahu daňového zaťaženia, daňových úľav pre manželov, cien nehnuteľností, dopravnej či cyklistickej infraštruktúry a v neposlednom rade sú aj kultúrne a spoločenské zvyky rôzne. Každá osoba, ktorá požíva voľný pohyb osôb na území Európskej únie, si je vedomá nielen kultúrnych a spoločenských rozdielov v jednotlivých krajinách, ale aj právnych rozdielov. Nemožno tvrdiť, že rozdielne úpravy v priznaných právach sú jediným dôvodom, ktorý údajne bráni voľnému pohybu osôb. Zaiste sa niekto môže rozhodnúť žiť v Holandsku len z dôvodu dobrej cyklistickej infraštruktúry, ale rovnako musí rešpektovať, že ak sa presťahuje do inej krajiny, napríklad z dôvodu nízkej ceny nehnuteľností, môže byť podrobený inému daňovému zaťaženiu, alebo strpieť neexistenciu cyklotrás.

Osoby žijúce v Európskej únii si musia byť vedomé odlišných ústavných systémov v jednotlivých krajinách, a ak sa rozhodli využiť aktuálne právne výhody v jednej krajine, nie je právne akceptovateľné vnucovať tieto vytvorené práva iným štátom prostredníctvom Súdneho dvora Európskej únie. O čo teda ide pri právnom uznaní homosexuálnych zväzkov na úrovni zákona? Ide presne o požívanie týchto ekonomických práv, ktoré štáty udeľujú manželstvu. Manželstvo ako jedinečný zväzok muža a ženy ako prirodzená a nevyhnutná bunka zdravej spoločnosti je povýšený občianskymi zákonmi k požívaniu výhod, ktoré sú mnohokrát ekonomického charakteru. Týmto štát dáva na vedomie všetkým, že manželstvo muža a ženy ako jediné prirodzené prostredie na výchovu potomstva a budúcich generácií, si zaslúži osobitné postavenie.

Uznanie akéhokoľvek zväzku iných osôb za manželstvo je degradovaním prirodzenosti, degradovaním jedinečnosti manželstva. V homosexuálnych zväzkoch predovšetkým úplne chýbajú biologické a antropologické prvky manželstva a rodiny, na základe ktorých by bolo možné rozumne odôvodniť právne uznanie týchto zväzkov. Tieto zväzky totiž nie sú schopné adekvátne zabezpečiť rozmnožovanie a zachovanie ľudského rodu. Ani možnosť využitia nedávnych objavov v oblasti umelého oplodňovania, ktoré navyše vôbec nerešpektuje dôstojnosť človeka, nemení nič na ich neadekvátnosti.

Začleniť deti do homosexuálnych zväzkov prostredníctvom adopcie znamená dopúšťať sa na nich násilia v tom zmysle, že sa zneužíva ich slabosť, pričom sú umiestnené do prostredia, ktoré nepomáha ich plnému ľudskému rozvoju. Takáto prax by bola zaiste veľmi nemorálna a bola by v priamom rozpore s princípom uznávaným Dohovorom OSN o právach dieťaťa, podľa ktorého najvyšším záujmom hodným ochrany je záujem dieťaťa ako najslabšieho a najbezbrannejšieho článku ľudskej spoločnosti.

Morálne vedomie si vyžaduje, aby sme za každých okolností svedčili o celej morálnej pravde, ktorej sa protiví tak uznanie homosexuálnych vzťahov, ako aj nespravodlivá diskriminácia homosexuálnych osôb.

Osobitne musím zdôrazniť, že jediné základné ľudské právo vyplývajúce z Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je právo na uzatvorenie manželstva medzi mužom a ženou, a to za podmienok ustanovených vnútroštátnou legislatívou.

Súdny dvor Európskej únie nemá takú zverenú kompetenciu, ktorá by mu umožňovala fakticky obísť nielen ústavnú ale aj legislatívnu úpravu niektorej krajiny tým, že sa mu prikáže automaticky uznať statusové rozhodnutie z inej krajiny bez možnosti namietať nezlučiteľnosť s právnym systémom tohto štátu, ako aj fakticky úplne znefunkčniť inštitúty výhrady verejného poriadku, imperatívnych a kogentných noriem, ktoré možno aplikovať v systéme medzinárodného práva súkromného aj na účely priznávania právneho účinku cudzím rozhodnutiam a verejným listinám.

V neposlednom rade musím rovnako zdôrazniť hlboké nepochopenie právnej úpravy manželstva, ktoré sa, žiaľ, objavuje naprieč judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, čo je možné vidieť aj v nesúhlasných stanoviskách k rozsudkom týkajúcich sa zväzkov osôb rovnakého pohlavia. Tieto chybné interpretácie a zlyhania aplikácie princípov prirodzených zákonov, ktoré sa objavujú v rozsudkoch Európskeho súdu pre ľudské práva, sa následne stávajú podkladom pre rozhodovanie aj pre Súdny dvor Európskej únie, ako vidieť aj z návrhov generálneho advokáta v prípade Coman.

Záverom musím zopakovať, že akceptovaním návrhov Generálneho advokáta v predmetnom prípade C-673/16 a prevzatím záveru, že „pojem ͵manželský partner´ sa vzťahuje na štátneho príslušníka tretieho štátu rovnakého pohlavia ako je občan Európskej únie, s ktorým tento občan uzavrel manželstvo“, Súdny dvor Európskej únie pošliape samotné základy a myšlienky, na ktorých bola Európska únia postavená, pošliape princípy demokracie a vlády práva, pošliape prirodzený zákon a ľudskú dôstojnosť a týmto univerzálnym hodnotám, v ktorých stále skutočne žije väčšina európskej spoločnosti, nadradí jednoduchý ekonomický princíp voľného pohybu osôb a ekonomické výhody.

S úctou

Mons. Stanislav Zvolenský
bratislavský arcibiskup metropolita
predseda Konferencie biskupov Slovenska

Dear Mr. Koen Lenaerts, President of the Court,

I have read the Opinion of the Advocate General in the case C-673/17 Coman, currently pending before the Court of Justice of the European Union. Please allow me to express my opinion vis-a-vis this statement as some statements and legal opinions included therein are serious. The Treaty on the European Union in its Preamble mentions the inspiration from the cultural, religious and humanist inheritance of Europe, from which the universal values of the inviolable and inalienable rights of the human person, freedom, democracy, equality and the rule of law have developed.

The Opinion of the Advocate General presents that the definition of the concept “spouse” to be given will necessarily affect not only the very identity of the men and women concerned, and therefore their dignity, but also the personal and social concept that citizens of the Union have of marriage, which may vary from one person to another and from one Member State to another.

Neither states nor citizens have ever awarded The Court of Justice of the European with such a competence to intentionally underthrust the change of thinking in the society. Likewise, the European Union has never been given the power to change the legal definition of marriage with universal validity for all member states of the European Union. Finally, neither man has the power to change the natural law written into family and marriage. If the Court of Justice staff is convinced of the opposite, it is unfortunately wrong. To quote G.K. Chesterton „Fallacies do not cease to be fallacies because they become fashions.”

The phenomenon where the Court of Justice of the European Union breaches the basic principles of democracy and the rule of law is of particular concern. Article 4 of the Treaty on European Union stipulates that the Union shall respect the equality of Member States before the Treaties as well as their national identities, inherent in their fundamental political and constitutional structures.

Many constitutional systems in the European Union, including the Constitution of the Slovak Republic, guarantee that marriage is a unique partnership between men and women. No other partnership of other groups of persons can enjoy the legal or social value of the marriage. The role of civil law is certainly more limited than the role of the moral law, but the civil law cannot contradict common sense, because it would lose the force of binding the conscience. The promulgated law has its validity as long as it is derived from the natural law recognized by common sense, and because it respects the inalienable rights of every person. Legal standards favourable to the homosexual marriage are against common sense because they grant similar legal guarantees of the marital institution to any partnership of two persons of the same sex. Considering the values that are at stake, the European Union cannot de facto legalize this kind of partnerships and at the same time fulfil its duty to promote and protect the basic institution of the common good that is the marriage.
The individual member states of the European Union in their constitutional and fundamental principles of law declare their attitudes in relation to certain social phenomena. It is an intrinsic part of the sovereignty of the state to enshrine its constitutional principles, in accordance with the principles of democracy and the rule of law. It is inadmissible to allow a procedure which, in the interests of the economic well-being in the form of the free movement of persons in the European Union, bypasses the national legislature by allowing “forum-shopping” to pseudo-rights, and subsequently obliging another state to admit such a pseudo-rights contrary to the will of the legislator and citizens themselves.

The scope of the rights granted in each Member State of the European Union is diverse and fully legitimate. Legislation differs, for example, in terms of the tax burden, tax concessions for spouses, real estate prices, transport or cycling infrastructure and, last but not least, cultural and social customs are different. Everyone who enjoys the free movement of persons within the European Union is aware not only of the cultural and social differences in the individual countries but also of the legal differences. It cannot be claimed that different adjustments to the rights granted are the only burden of the free movement of persons. Someone may decide to live in the Netherlands simply because of the good cycling infrastructure, but he also has to respect that if he moves to another country, for example due to low real estate prices, he may be subjected to other tax burdens or suffer the absence of cycling routes.

Individuals living in the European Union must be aware of the different constitutional systems in the member states and if they choose to use the current legal advantages in one country, it is not legally acceptable to impose these invented rights on other States through the Court of Justice of the European Union. So what is the purpose of the legal recognition of homosexual marriages at the legal level? It is precisely about the enjoyment of these economic rights that states grant to the marriage. Marriage as a unique partnership between a man and a woman and as a natural and indispensable cell of a sound society is promoted by civil laws to give them advantages that are often of economic nature. By these economic advantages the state recognizes that marriage of a man and a woman, as the only natural environment for the upbringing of children and future generations, deserves a special status.

Recognition of any partnership of other persons for marriage is a degradation of nature, a degradation of the uniqueness of marriage. In homosexual relationships, the biological and anthropological elements of the marriage and the family, which could reasonably justify the legal recognition of these partnerships, are ultimately absent. These relations are not able to adequately ensure the reproduction and the preservation of the human race. Even the use of recent discoveries in the field of the artificial fertilisation, which in addition does not respect the dignity of a person at all, does not change anything about their inadequacy.

Allowing homosexual partners to adopt children means committing violence to children that their weakness is abused by being placed in an environment that does not help their full human development. Such a practice would be very immoral and would be in direct conflict with the principle recognized by the UN Convention on the Rights of the Child, according to which the best interests of the child are worth to be protected because children are the weakest and most vulnerable member in the human society.

At all times, the moral consciousness requires that we bear witness to the whole moral truth that opposes both recognition of the homosexual relations and unfair discrimination against homosexual persons.
In particular, I must point out that the only fundamental human right resulting from the Convention on the Protection of Human Rights and Fundamental Freedoms is the right to marriage between a man and a woman under the conditions laid down by the national law. The Court of Justice of the European Union does not have such a competence that would allow it to circumvent not only the constitutional but also the legislative process of a country by asking it to automatically recognize the status decision from another country without the possibility of challenging its incompatibility with the legal system of that state, the public policy reservations, imperative and mandatory norms that can be applied in the system of private international law and for the purpose of recognition of foreign decisions and public documents.

Last but not least, I must emphasize the deep misunderstanding of the legal provisions on marriage, which, unfortunately, is also seen in the jurisprudence of the European Court of Human Rights, and which is also expressed in dissenting opinions to the judgments on same-sex marriages. These erroneous interpretations and faults in the application of the principles of natural law, which appear in the judgments of the European Court of Human Rights, subsequently become the basis for decisions also for the Court of Justice of the European Union, as can be seen in current Opinion of Advocate General in Coman case.

In conclusion, I must repeat that by accepting the Opinion of Advocate General in the present case C-673/16 and concluding that the “term ‘spouse’ applies to a national of a third State of the same sex as the citizen of the European Union to whom he or she is married”, the Court of Justice of the European Union will transgress the very foundations and ideas upon which the European Union was built, transgress the principles of democracy and the rule of law, transgress the natural law and human dignity, and the universal values in which most European citizens are still living, would be overruled by the simple economic principle of free movement of persons and economic benefits.

Yours faithfully

Mons. Stanislav Zvolenský
Metropolitan Archbishop of Bratislava
President of the Slovak Bishops Conference