Prečo sa Američania sťahujú z Blízkeho východu, teda strategicky najdôležitejšieho regiónu z hľadiska možnosti kontrolovať Euráziu a vlastne celý „starý“ svet? Na prvé počutie to možno znie ako normálne strategické rozhodnutie. Lenže zamyslime sa nad tým hlbšie: aký zmysel má vzdať sa Blízkeho východu na úkor posilnenia pozície v tichomorskom regióne? Nie je v tom čosi iné? Možno nám čosi napovie bližší pohľad na pôsobenie USA na Blízkom východe v uplynulých rokoch.

Sýria

Je tu Sýria, kde Američania prostredníctvom svojich džihádistov „bojovníkov za demokraciu“ plánovali farebnú revolúciu, ale prezident Asad za výdatnej ruskej pomoci situáciu pred pár rokmi otočil vo svoj prospech. Už niekoľko rokov je situácia viacmenej stabilizovaná a Američania síce stále udržiavajú svoju obmedzenú prítomnosť na sýrskom území, aby podporovali v hre „bojovníkov za demokraciu“, čiže odrezávačov hláv, ale reálne nemajú šancu s vývojom situácie nič urobiť, keďže bojisko majú celkovo pod kontrolou euroázijské mocnosti Rusko, Turecko a Irán. Viacerí komentátori hodnotia americký pokus získanie Sýrie ako fiasko.

Irak

Podobnou katastrofou je Irak, ktorý Američania tiež zmenili z prosperujúcej krajiny na rumovisko. Pred osemnástimi rokmi tam Spojené štáty so svojimi vazalmi spojencami urobili to jediné, čo vo vojenskej sfére dokážu: totálne to tam vybombardovali a zamorili, ale aký bol konečný výsledok? Domorodci amerických okupantov po niekoľkých rokoch z krajiny postupne vypudili a dnešný Irak je všetkým možným, len nie spoľahlivým spojencom západných „demokracií“. Teda ďalšia jasná americká prehra.

Jemen

Nádejne sa to pre Američanov nevyvíja ani v Jemene, kde prostredníctvom miestneho bábkového režimu a Saudskej Árábie prebieha ich krvavá proxy vojna s Iránom. Namiesto potlačenia Iránom podporovaných „rebelov“ títo oslobodzujú čoraz väčší kus územia a dokonca sa vojna prelieva aj do Saudskej Arábie, verného spojenca USA, ktorá začína mať vážny strach o svoju ropnú infraštruktúru, základný zdroj svojich príjmov.

Afganistan

Bolože to kedysi posmievania sa Sovietskemu zväzu za prehranú vojnu v Afganistane potom, ako Američania domácich vyzbrojili modernými zbraňami, najmä raketami Stinger, ktorými zostrelili údajne až 333 sovietskych vrtuľníkov. A teraz z Afganistanu potupne utekajú Američania, a to Talibanu nemusia Rusi ani pomáhať. Taliban to tam začína valcovať, vojaci proamerického režimu po tisícoch utekajú do Tadžikistanu, Biden s prosíkom prišiel za Erdoganom, aby Turecko postrážilo aspoň letisko… takto dopadlo veľkolepé americké „víťazstvo“ v boji za demokraciu a proti terorizmu.

Turecko

Vzťahy Spojených štátov s Tureckom, to je tiež príbeh so zaujímavými zápletkami. Táto členská krajina NATO sa evidentne snaží vybudovať novodobú Osmanskú ríšu a od svetových veľmocí sa snaží získať iba to, čo jej práve vyhovuje. Starý prefíkanec Erdogan ako verný spojenec dostal od USA rôzne výhody, zbrane a technológie, ale pritom sa snažil robiť svoju vlastnú politiku. Preto sa v roku 2016 za oceánom rozhodli urobiť v Turecku puč a Erdogana zlikvidovať. Vtedy ho na poslednú chvíľu Rusi zachránili a zdalo sa, že sa obracia na ich stranu – ale to len preto, aby dostal nejaké výhody aj od nich. A teraz si už v blízkovýchodnom a stredomorskom priestore celkom zjavne hrá svoju vlastnú hru, na ktorú sa Američania môžu pozerať, ale to je viacmenej všetko. Pre Amerického hegemóna je to dosť potupné.

Irán

A napokon tu máme Irán. Telenovela s hrou na sankcie má už tisícprvé pokračovanie, ale výsledkom je, že to, čo spočiatku vyzeralo ako prejav autority svetovládnej veľmoci, sa čoraz viac podobá na vrieskanie rozmaznaného decka, ktoré už každému lezie na nervy, a preto ho každý ignoruje. Na úspešnú konvenčnú vojnu proti Iránu Spojené štáty nemajú šance a je čoraz zjavnejšie, že nemajú ani žiadnu inú páku, aby Irán k čomukoľvek prinútili, a to už ani vo sfére diplomatickej či ekonomickej. Američanom to možno ešte stále nedochádza, ale o tom, aká je nová realita, čosi napovedal napríklad incident, ktorý sa pred pár týždňom odohral v Sýrii. Minulú nedeľu Američania bombardovali na sýrsko-irackej hranici pozície proiránskych irackých oddielov a okamžite nasledovala odpoveď: iránske rakety zasiahli americkú základňu v Sýrii a ďalšie lokality. A takto to bude aj v budúcnosti: Američania už nebudú môcť beztrestne v regióne robiť, čo sa im zachce, pretože Irán má vďaka svojej technickej vyspelosti možnosť okamžite zaútočiť nie na jednu, ale aj na všetky americké základne v regióne, a nielen na americké, ale aj na saudské a izraelské. Vrátane tých šialene drahých plávajúcich…

Oficiálne zdôvodnenie? Akési čudné

Vidíme, že odhliadnuc od vzťahov s Izraelom, ktorý je  pre USA čímsi ako mäkkým podbruškom, je blízkovýchodná politika USA v posledných rokoch jeden veľký debakel a ružové nie sú ani vyhliadky do budúcnosti.

A teraz prichádzajú z Washingtonu správy, že USA znižujú svoju prítomnosť na Blízkom východe preto, lebo zameriavajú pozornosť z Blízkeho východu (a tiež Európy) na „výzvy Ruska a Číny“.

Keď sa však pozrieme na glóbus, zistíme, že tu čosi nesedí. Kam presne by sa tá americká vojnová mašinéria mala presunúť? Medzi USA a Čínou a Ruskom leží Tichý oceán. Kde sa tam chcú Američania ešte lepšie usalašiť? Okrem svojich tichomorských ostrovov (najzápadnejší z nich je Guam, ktorý leží takmer 3000 km od čínskych brehov) tam majú len spojencov ako Južnú Kóreu či Japonsko – tam chcú naťahať ešte viac zbraní?

Ale najmä: ako by im pomohlo ešte viac rinčať zbraňami v Tichom oceáne? Myslia si, že môžu nastrašiť Čínu alebo Rusko, ak tam kdesi pritiahnu ešte viac rakiet? Veď konvenčná vojna na čínskom či ruskom území by sa nevyhnutne skončila treťou svetovou vojnou a apokalypsou. A čo chcú dosiahnuť? Zabrániť Číňanom obchodovať a ekonomicky si podmaňovať ázijské krajiny? Celé to nedáva zmysel.

Ako to je naozaj?

Zato perfektný zmysel dáva čosi iné. Spojené štáty potrebujú zámienku, akokoľvek hlúpu, hlavne aby znela ako-tak uveriteľne, aby mohli vycúvať z Blízkeho východu, a aby to nevyzeralo ako útek, ale ako dôstojný manéver veľmoci, ktorá má veci pod kontrolou.

Spojené štáty už nemajú silu, aby robili na Blízkom východe policajta, preto odtiaľ utekajú. A robia svojím tradičným propagandistickým štýlom, keď sa snaža dokonca aj takýto potupný útek predať ako „reorganizáciu“. No ale čo iné by sme od nich mali čakať, než to, čo vedia najlepšie: úskok a fígeľ?

Nech je to však akokoľvek, odchod amerických vojakov z Blízkeho východu, a vlastne odvšadiaľ, kde nie sú doma, môže byť jedine v prospech svetového mieru a v prospech vytvorenia stabilnejšieho multipolárneho usporiadania sveta.

Ivan Lehotský