Slovensko 24. novembra 2016 (HSP/Foto: HSP)

Rudolfa Steigaufa odsúdil Okresný súd v Revúcej za jeho statusy na sociálnej sieti Facebook na 40 mesiacov nepodmienečne (viac TU). Odsúdený už pozná aj zdôvodnenie sudcu. Jednotlivé časti súdneho rozsudku pre našu redakciu ozrejmil právnik Roman Ruhig.

Rudolf Steigauf už pozná zdôvodnenie trestu 40 mesiacov nepodmienečne, na ktoré ho odsúdil Okresný súd v Revúcej. Ako sudca zdôvodnil výšku trestu?

Zdôvodnenie výšky trestu sa nachádza na strane 9 posledný odstavec a strane 10 (rozsudku, viď obrázok – pozn. red.). Súd vo svojom rozhodnutí neuviedol žiadnu argumentáciu, na základe ktorej by bolo možné zistiť intenzitu porušenia základných práv. V celom odôvodnení chýba poškodená strana, spoločnosť respektíve intenzita, ktorou by mohol obvinený so svojimi výrokmi poškodiť druhu stranu alebo spoločenské záujmy. Z tohto dôvodu je určenie výšky trestu nepreskúmateľné, nejasné a nezrozumiteľné.

Zarážajúce je, že súd vo svojom odôvodnení  konštatuje že: „Pokiaľ v čl. 26 v ods. 4 Ústavy SR sa uvádza „slobodu prejavu možno obmedziť zákonom“, v tomto prípade sa tak stalo Tr. zákonom – zákonom č. 300/2005 Z.z. v platnom znení, kde v ustanovení § 424 a § 423 prejavy, ktoré podnecujú k národnostnej, rasovej či etnickej nenávisti alebo k hanobeniu národa alebo rasy, zverejnené obž. Rudolfom Steigaufom na facebookovom profile, kvalifikuje ako protiprávne – protizákonné konanie – ako trestný čin s určením sankcie.

Z uvedeného dôvodu preto súd rozhodol tak, ako je to uvedené vyššie i vo výrokovej časti tohto rozsudku, pretože konanie – prejavy obž. na verejnej Facebookovej sieti naplnili všetky zákonné znaky uvedených trestných činov“.

Mám zato, že trestnoprávna norma nemôže nahrádzať práva občanov na slobodu prejavu ani ju obmedzovať, kriminalizovať, ale musí sa dbať na normy súkromnoprávnej povahy teda Občiansky zákonník alebo inej právnej normy, ktorá nám zabezpečuje určité správanie. V tomto prípade ak obvinený je členom politickej strany SĽS a navrhoval vo svojich prejavoch zmenu zákonov, a to všetko v rámci svojej prezentácii na svojom osobnom profile  Facebook.  Mám za to, že je to úplne v súlade so zákonom o volebnej kampani politických strán a hnutiach. Prezentácia s obsahu statusov obvineného na Facebooku je zrejmá a jasne mierená na zmenu zákonov a tieto sú prezentáciou programu strany pre blížiace sa voľby, ktoré sa konali v marci 2016.

Nie je možné R. Steigaufa  postihovať  trestnou normou a teda kriminalizovať a obmedziť na slobode za to, že konal v súlade splatným právom a ešte k tomu konal tak, ako konali aj iní a nikdy neboli za to postihovaní. Práve tu ide o zásadu poznania právnej istoty, ktorá je jedným z princípov právneho štátu. Prejavuje sa tak pri tvorbe práva, ako aj jeho realizácií. Výsledkom procesu tvorby práva majú byť jasné, zrozumiteľné a určité právne normy. Pri realizácií práva vystupuje do popredia požiadavka, aby orgány pri aplikácií práva postupovali v obdobných situáciách rovnako, aby nedochádzalo k svojvôli.

Takže aj v tomto prípade ide skôr o svojvôľu sudcu nakoľko v takomto prípade by už museli byť pred odsúdením R. Steigaufa obmedzení na slobode aj  iní. Uveďme si napríklad niekoľko príkladov: Robert Fico taktiež svoju kampaň viedol verejne diskusie na cigánskej otázke  a obmedzovaní ich práv viď video:

Pričom sám súčasný predseda vlády Robert Fico v predchádzajúcom období  tvrdil, že: „My chápeme slobodu prejavu nie len ako šírenie pozitívnych a krásnych informácií. Šírenie prejavu, to je aj šírenie kritických, niekedy šokujúcich informácií…“.

Detto tak isto konala aj Slovenská národná strana – SNS, ktorú dnes vedie Andrej Danko pochádzajúci z Revúcej a v súčasnosti je  predsedom Národnej rady SR. Strana SNS viedla mnohokrát svoju verejnú politickú kampaň s cigánskou kartou aj maďarskou kartou.

Medzi ďalšie strany môžeme zaradiť aj súčasnú opozičnú  Kotlebovu ĽSNS, ktorá trvalo kritizuje asociálov verzus cigánske etnikum.

Obvinený R. Steigauf tvrdli na svojich facebookových statusoch len to, čo aj iný politici, avšak s rozdielom, že oni to šírili verejnými masmediálnym médiami a získali na tom popularitu voličov, ktorá ich vystrelila do parlamentu a obvinený si totožný názor zavesil  v rámci svojho profilu na sociálnej sieti facebook a cca 40 jeho priateľov to s ním zdieľalo, čo ho následne vystrelilo pred trestný súd a odtiaľ do basy na 40 mesiacov podľa prvostupňového rozsudku Okresného súdu v Revúcej.  Nech žije Slovenská spravodlivosť!

Mám za to, že súdy sú povinné poznať všeobecné právo a nie len sa úzko špecifikovať na trestne právo lebo som trestným sudcom. Demokracia a právny štát musí zabezpečiť ochranu každého a musí dbať na zásady ultimaratio a  konať v zásadách  právneho štátu. V tomto prípade sa zásada ultimaratio ako keby stratila. Skôr ide o svojvôľu sudcu alebo diktát súčasnej politickej moci, a to tých, čo používali tie isté karty „cigánska a maďarská“.  Súd mal konať v zásade právnej istoty a právnej ochrany obvineného v zásade ultimaratio a nie odsúdiť obvineného a ešte k tomu vydať rozhodnutie, v  ktorom absolútne zlyháva  odôvodnenie po faktickej a právnej stránke a je intenzity, čo má za následok aj podľa môjho názoru, že ide o nezákonné rozhodnutie, ktoré bolo doručené obvinenému R. Steigaufovi.

Bez riadneho odôvodnenia vinný a jej intenzity nie je možné určovať výšku trestnej sadzby – spoločenská ochrana. Taktiež  vyložiť si právo tak, ako sudca v rozsudku uvádza, že Ústavu SR dopĺňa trestne právo a to v právno-neprávnej vete, že: „slobodu prejavu možno obmedziť zákonom“, v tomto prípade sa tak stalo Tr. zákonom – zákonom č. 300/2005 Z.z.

Ak takto budeme definovať slobodu prejavu, tak sme sa ocitli v diktátorskom neslobodnom štáte na likvidáciu nepohodlných občanov obmedzovaním na slobode v záujme vrchnostenskej elity a sudcovskej poslušnosti. Taktiež uprednostňovať trestnú normou pred netrestnou netrestnou normou nepoznali ani totalitné systémy. Slovensko sa týmto rozsudkom šmyklo späť do rokov 1935 Norimberských zákonov.

Ak Ústava SR garantuje slobody, tak ich treba aj rešpektovať a len vtedy môžeme hovoriť o demokratickom a právnom štáte.  Súdy  sa musia naučiť rešpektovať práva iných, právo slobody, slobody slova atď. Práve súd mal sledovať obsah výrokov obvineného na facebookovom profile a zistil by z gramatických skladieb viet, že obvinený nekonal v rozpore s trestným právom ale konal v súlade so Zákon o politických stranách a politických hnutiach, Zákon o volebnej kampani a o zmene a doplnení zákona č. 85/2005 Z.z.  o politických stranách a politických hnutiach v znení neskorších predpisov, kde práve táto norma upravuje v §2 ods.1 Volebná kampaň na účely tohto zákona je akákoľvek činnosť politickej strany, politického hnutia, koalície politických strán a politických hnutí, kandidátov a tretích strán podľa § 8, za ktorú sa obvykle platí úhrada, smerujúca k propagácii ich činnosti, cieľov a programu za účelom získania funkcie volenej podľa osobitného predpisu. Rozumie sa tým činnosť v prospech aj v neprospech subjektov podľa prvej vety.

Bohužiaľ v súvislosti s aplikáciou neurčitých právnych pojmov sa v rozhodovacej činnosti súdov stáva, že v odôvodnení rozhodnutia súd iba odcituje ustanovenia právneho predpisu a následne konštatuje, že „z uvedených ustanovení vyplýva“, že záver je taký a taký, prípadne že „na základe uvedených ustanovení bolo rozhodnuté tak, ako je uvedené vo výroku rozhodnutia“. Tieto druhy rozhodnutí považuje judikatúra Ústavného súdu SR za „zjavne neodôvodnené“ resp. „nepreskúmateľné“. Právna teória uvádza, že je „nevyhnutnou podmienkou preskúmateľnosti sudcovského rozhodnutia…, aby súd vysvetlil každú jednotlivú úvahu jasným spôsobom, zrozumiteľným prinajmenšom pre právneho odborníka.“

Ústavný súd SR však často považuje nedostatočné zdôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu aj za prejav arbitrárnosti (svojvôle) v rozhodovaní súdu. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia neobsahuje úvahy (myšlienkové kroky, premisy), ktoré by dôkladne zdôvodňovali, prečo je skutkový stav tým prípadom, v ktorom možno právnu normu aplikovať, javí sa, že súd rozhodol bez dostatočných dôvodov, a teda rozhodol svojvoľne (arbitrárne).

V rozsudku sa uvádza, že Slovenské národné stredisko pre ľudské práva uviedlo, že pán Steigauf nepriamo podnecuje v podobe nepriamej výzva. Na základe akej skutočnosti sudca vyvodil, že ide o trestný čin podnecovania, ak stredisko hovorí o nepriamej výzve?

Táto otázka je skôr na sudcu. Ja môžem len povedať, že celé rozhodnutie je koncipované mnohými rozpormi, kde si sudca mnoho krát sám sebe odporuje, alebo ako sa hovorí sám si protirečí. V žiadnom prípade nie je možné hovoriť o podnecovaní. Veď adresát Facebooku nie je zákonodarný orgán a facebookova sociálna sieť slúži na úplne iné účely. Aj to by si mal samosudca, vrátane orgánov činných v trestnom konaním naštudovať, čo je cieľom Facebooku a nemýliť si to s verejným priestranstvom a masmediálnymi médiami. Facebook je o priateľoch a zdieľaní spoločných názorov. Ale dnes ako môžeme vidieť je už aj o špiónoch, ktorí vám léziu do súkromia a pod skrytými identitami  sa hrajú na priateľov a pritom vykonávajú činnosť rovnajúcej sa bývalej štb.

Podnecovaním z právneho hľadiska treba vnímať z pohľadu ustanovenia v trestnom zákone, a to: Kto verejne podnecuje na trestný čin alebo verejne vyzýva na hromadné neplnenie dôležitej povinnosti uloženej zákonom alebo na jeho základe, alebo na závažné porušovanie verejného poriadku, potrestá sa odňatím slobody až na dva roky. Ani v jednom prípade sa nedá hovoriť o podnecovaní či už priamom alebo nepriamom. Podnecovanie na trestný čin má úplne iný právny význam, právne znaky z pohľadu trestného práva, ako sa to snažili obe inštitúcie pomenovávať (Slovenské národné stredisko pre ľudské práva; Okresný súd Revúca).

Sudca svoje tvrdenia podložil aj ochranou práv a slobôd rómskej menšiny. Pán Steigauf však upozornil, že niektorí si postavili svoje obydlia na cudzom pozemku. Sudca prihliadal aj na práva týchto poškodených?

Opäť táto otázka je skôr na samosudcu. Z môjho pohľadu určite som zato, že spoločnosť má chrániť bez rozdielu všetkých práva rovnako, teda aj rómskej menšiny a taktiež aj chrániť  práva majority. Všetci sme občania Slovenskej republiky a platia pre nás právne predpisy rovnako a nikto by ich nemal zneužívať len preto, že je minoritou alebo majoritou obyvateľstva. Avšak tu pri tejto otázke si treba rozobrať čo je právo, a čo je protiprávne konanie v spojení s vlastníckymi právami. Podľa Ústavy SR  „Každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.“ Z tohto je zrejme, že vlastník pozemku, na ktorom je postavená čierna, ale aj legálna stavba, ma právo mať pôžitky zo svojho majetku  t. j.  právnu ochranu – užívať svoj majetok. To znamená, že každý má právo, napríklad na primeraný nájom za pozemok od vlastníka stavby, ak nie je vlastníkom stavby a poozemku ta istá osoba.

Asi všetci by sme chceli vidieť sudcu, ktorý zdedil, kúpil pozemok a nemohol by ho riadne užívať, lebo mu jeho pozemok okupuje druhá osoba bez jeho súhlasu. Určite by hromžil viac ako dnes je ním obvinený R. Steigauf.  Je úplne jedno či koná nezákonne a obmedzujúco Róm alebo iná osoba, je potrebné konať voči všetkým, ktorí nekonajú v súlade s platným právnym poriadkom. Určite aj sudca by podnikol kroky, aby si vedel vyriešiť svoje vlastnícke práva, vlastniť a užívať svoj majetok (pozemok) v súlade s právom vlastníka pozemku a brať s neho plody.

Je zásadnou chybou, keď samosudca nedokáže realizovať správnu úvahu s argumentačným odôvodnením rozsudku. Obvinený pritom, len poukázal na skutočnosť, že práve v našej spoločnosti sa táto otázka nerieši temer štvrť storočia t.j. od kedy sme Slovenskou republikou. Pripomenul len vo svojom facebookovom statuse skutočnosť, čo je už dávno celej spoločnosti známa, avšak politické strany v parlamente sa ňou dôsledne nezaoberajú. Tu je vidieť, že samosudca sa nesnažil chrániť práva odsúdeného a byť objektívny, ale svojvoľne a až  zaujato sa snaží argumentovať, aby skôr poškodil a obvinil  R. Steigaufa.

Zdôvodnenie sudcu už teda poznáte. Aké kroky budú nasledovať teraz?

No ak poznáme takýto rozsudok, ktorý obsahuje v texte: „Z uvedeného dôvodu preto súd rozhodol tak, ako je to uvedené vyššie i vo výrokovej časti tohto rozsudku, pretože konanie – prejavy obž. na verejnej Facebookovej sieti naplnili všetky zákonné znaky uvedených trestných činov“.

Určite doplníme doterajšie podané odvolanie, ktoré bolo podané na poslednom súdnom pojednávaní 5. októbra 2016 priamo do zápisnice na súde tzv. blankytné odvolanie. Písomný rozsudok nespĺňa podmienky zákonného rozhodnutia, a to pre viacero dôvodov. Nerozoberá znaky uvedených trestných činov a pritom sudca v rozsudku tvrdí, že rozoberá. Sudca tvrdí že boli naplnené všetky znaky uvedených trestných činov, no však v rozsudku ich neodôvodňuje, pričom chýba stále skutková podstata trestného činu.  Z tohto dôvodu je takéto rozhodnutie nejasné a nezrozumiteľné a tým aj nepreskúmateľné.

Chýba presne definovaný objekt  trestného činu, ktorým sú hodnoty alebo záujmy, proti ktorým smeruje trestný čin (napr. Záujem na ochrane osobnej slobody, záujem na ochranu majetku. Z rozsudku nie je zrejmá objektívna stránka trestného činu charakterizujúca spôsob spáchania trestného činu a jeho následky. V celom rozsudku sú nejasné  a neodôvodnené obligatórne znaky skutkovej podstaty trestného činu. Nie je špecifikovaný zobjektívnej stránky trestného činunásledok a príčinná súvislosť (kauzálny nexus) medzi konaním a následkom. Chýba subjektívna stránka trestného činu, ktorá charakterizuje trestný čin z hľadiska psychiky páchateľa. Chýba opis, skúmanie subjektívnej stránky trestného činu, zavinenie.

V rozsudku sa samosudca absolútne nezaoberal či existuje zavinenie a aké formy zavinenia prichádzajú v úvahu: úmysel a nedbalosť. Z pohľadu teórie práva chýba kvalifikácii úmyslu obvineným spáchať trestný čin, ktorý sa delí na úmysel priamy (Dolusdirectus) a úmysel nepriamy (Doluseventualis) alebo nedbalostný čin, ktorý sa delí na nedbalosť vedomú (culpaluxuria) a nedbalosť nevedomú (culpanegligentia). V rozsudku sa  s takouto analýzou nestretávame. Už po prvých čítania písomného rozsudku je zrejme, že rozsudok je nepreskúmateľný, nezrozumiteľný a tým nezákonný.

Samotný rozsudok má ďalšie zásadné chyby, je nepodpísaný samosudcom, ktorý rozhodoval vo veci samej. Súd nesplnil v zákonom stanovenej 30 dňovej lehote doručenie písomného rozsudku od jeho vyhlásenia. Rozsudok nemá uvedený dátum jeho písomného vyhotovenia a uvádza len dátum 5. október 2016 t.j, deň vyhlásenia rozsudku.

Aby som odpovedal aj na tu druhu časť otázky, aké budú ďalšie kroky zo strany obvineného. Určite rozoberieme a rozanalyzujeme celý rozsudok tak, aby bolo zrejme, kde boli porušené práva obvineného počas celého konania vrátane OČTK až po prvostupňové nezákonné rozhodnutie Okresného súdu Revúca. Doplníme už tak podané odvolanie o doplňujúcu ďalšiu právnu a faktickú analýzu a budeme žiadať odvolací súd, aby zrušil predmetné rozhodnutie – rozsudok a zbavol R. Steigafa všetkých obvinení.

Ako na samotné zdôvodnenie sudcu reagoval pán Steigauf?

Relatívne kľudne nakoľko od samotného sudcu  nič  pozitívneho  neočakával, čo by mohlo zmeniť vyhlásený rozsudok s písomnou verziou rozsudku v prospech  obvineného. Rudo sa cíti byť nevinný a veríme, že aj odvolací súd zruší predmetný rozsudok.