Koná sa tlačová beseda opozičnej politickej strany. Témou je škandál, aký nemá v modernej dobe v tzv. demokratických krajinách obdobu: predsedu tejto opozičnej strany a ďalších ľudí aktuálna vládna moc odpočúvala, ešte k tomu s využitím nehorázneho podvodu.

Ten opozičný politik je taký, aký je – jeho strana má po mnohých rokoch vládnutia svojich kostlivcov v skrini. V danej chvíli je však na stole niečo oveľa vážnejšie: mafiánsky lynč opozície organizovanou skupinou, ktorá sa zmocnila štátu.

Divné otázky

Oproti tomu opozičnému politikovi stoja novinári z masových médií. Z tých verejnoprávnych, ktoré by mali zo zákona byť neutrálne, aj z tých súkromných, ktoré sa tvária ako etalóny demokracie a novinárskej etiky. Aj jedni aj druhí by prisahali na to, že ich poslaním je objektívne informovať verejnosť.

Novinári kladú na tlačovej besede tomu opozičnému politikovi otázky. Pýtajú sa však nejako divne. Namiesto toho, aby riešili podstatnú, veľmi vážnu tému, ktorou je škandál nevídaných rozmerov, ich zaujímajú iba detaily odpočutých rozhovorov. V tých pritom nebolo nič také špeciálne, čo by zakladalo dôvod na trestné stíhanie odpočutých opozičníkov a ich právnikov – to pripustili dokonca aj niektorí z lídrov vládnej koalície.

Opozičný politik opakovane vysvetľuje, že odpočuté rozhovory boli súkromným a prirodzeným stretnutím politikov s obhajcami osôb, ktoré vládna moc nezákonne väzní. A že nech bolo v tom súkromnom a právne nespochybniteľnom rozhovore povedané hocičo, on nemá prečo čokoľvek z toho komentovať – z dôvodov, ktoré musia byť pochopiteľné každému.

Divné správy

A novinári z masových médií, verejnoprávni aj tí súkromní, o veci informujú. Lenže ak sa divne pýtali, tak ešte divnejšie informujú. Vo svojich mediálnych výstupoch dospeli k objavu, že vraj opoziční politici a obhajcovia väznených osôb na tých stretnutiach hľadali spôsoby ako ovplyvňovať tie kauzy. Akosi si zabudli všimnúť skutočnosť, že podstatou práce obhajcu je, že sa snaží ovplyvniť výsledok procesu v prospech svojho klienta. Divné…

Novinári z masových médií, verejnoprávni aj tí súkromní, sa ani slovkom nepozastavili pri fakte, že obhajca pri výkone svojho povolania (ktorým sú aj rôzne konzultácie) má nárok na tzv. advokátske tajomstvo a je absolútne neakceptovateľné ho pritom odpočúvať – ešte k tomu dlhodobo. A že už aj toto samo osebe je dôkazom, že odpočúvanie bolo protizákonné, a preto je pochybné aj všetko ďalšie dianie v tejto veci.

Novinári z masových médií, verejnoprávni aj tí súkromní, sa ani slovkom nepozastavili pri fakte, že ak niekto dlhodobo odpočúva a filmuje lídra opozičnej strany a potom sa celkom vážne snaží verejnosti nahovoriť, že odpočúval a filmoval pytliakov, tak je to urážka intelektu slovenských občanov. Treba dodať, že nikto z tých novinárov nepodal trestné oznámenie na šíriteľa tejto verzie za urážku slovenskej verejnosti tým, že ju považuje za natoľko tupú, že by mohla uveriť takej gigantickej sprostosti.

Ešte divnejšie správy

Novinári z masových médií, verejnoprávni aj tí súkromní, sa vo svojich mediálnych výstupoch ani slovkom nepozastavili pri fakte, ktorý si však nezabudol všimnúť (aj) koalíciou zvolený generálny prokurátor: že tieto protizákonné a škandalózne odposluchy sa dostali na verejnosť nelegálne, a že zrejme bola naplnená skutková podstata trestných činov zneužívania právomoci verejného činiteľa a marenia spravodlivosti.

Títo novinári, verejnoprávni aj tí druhí, ktorí sú ich priaznivcami považovaní za pochodeň zákonnosti v tomto štáte, nielen že so zločinom zneužívania právomoci verejného činiteľa a marenia spravodlivosti nemajú problém, ale niektorí z nich dlhodobo a systematicky tieto úniky informácií využívajú a zneužívajú, zhodou okolností – čo by jeden nepovedal – vždy na politický boj proti opozícii. Oni a ich priaznivci celkom ignorujú skutočnosť, že ich snaha o údajnú očistu spoločnosti od porušovania zákona je postavená na porušovaní zákona.

Novinári z masových médií, verejnoprávni aj tí súkromní, ktorí si myslia, že práve oni sú nositeľmi tej ozajstnej novinárskej etiky a pohŕdavo sa pozerajú na svojich kolegov z „alternatívnych“ médií, si zabudli všimnúť aj to, ako úboho a zákerne je slovenská verejnosť uniknutými videami manipulovaná. Všimol si to však napríklad publicista Roman Michelko: „Púšťajú sa tam rôzne dôverné informácie o krádeži, o prekonaní kovidu a pod., a toto má absolútne podlo a podprahovo diskreditovať opozíciu. Toto sú metódy, ktoré sú absolútne nehodné demokratickej krajiny. A kto používa takéto metódy, sám sa zhadzuje a diskredituje.“

Kauza Gorila 2?

Kauzu označili ako Gorila 2. Už to samo osebe je trochu divné, niekto by dokonca možno povedal, že bezočivé a zavádzajúce, pretože pôvodná Gorila bola kauza práve pravicového politického tábora, priameho predchodcu dnešnej vládnej koalície.

Niekto by sa mohol naivne domnievať, že túto špinavú záležitosť novinári označili Gorila 2 preto, že ide opäť o obrovský „priekak“ pôvodných goriliakov, len tentoraz v generačne trochu pozmenenom personálnom obsadení. Lenže predstavte si, oni to mysleli presne opačne a gorilami označujú tých odpočúvaných! Toto je z tých novinárskych podivností azda tá najabsurdnejšia, v ktorej by niekto mohol vidieť aj cynický výsmech úprimnému hľadaniu pravdy, ktorá by mala byť podstatou novinárskeho poslania.

Títo novinári, verejnoprávni aj tí druhí, si však vo svojom básnickom nadšení neuvedomili jednu vec. Pôvodná Gorila vyšumela do stratena práve preto, že súd neuznal tam vykonané odposluchy ako dôkazy, lebo neboli robené v predmetnej, ale v inej kauze – a podobne aj v tejto pytliackej hre boli robené odposluchy pod priehľadnou zámienkou, a teda oficiálne tiež v úplne inej veci. A teda, keby sa v odposluchoch aj objavilo niečo strašné, tak by to súd zrejme tak či onak nebral do úvahy – a radosť tých, ktorí dúfali, že by odpočúvaní za odpočuté súkromné reči mohli ísť do basy, bola aj z tohto dôvodu zrejme predčasná.

Od goríl k masmediálnym paviánom

Vráťme sa však na tlačovú besedu opozičnej politickej strany, ktorej témou je škandál, aký nemá v modernej dobe v tzv. demokratických krajinách obdobu, a novinári tam kladú opozičnému politikovi akési divné otázky.

Opozičný politik opakovane vysvetľuje, že detaily zo súkromných rozhovorov opozičníkov s obhajcami osôb, ktoré vládna moc nezákonne väzní, nie sú dôležité a nie je dôvod ich komentovať – omnoho väčšiu pozornosť si zasluhuje závažný fakt, že organizovaná skupina, ktorá sa zmocnila štátu, lynčuje politickú opozíciu spôsobmi, aké sú v demokratickom a právnom štáte absolútne neprijateľné.

Novinári napriek tomu opakovane kladú rovnaké slaboduché otázky na nepodstatné výroky z nezákonne uniknutých odposluchov. Opozičný politik opakovane odpovedá, že nemá prečo komentovať súkromné neverejné stretnutia s obhajcami väznených. Jeho trpezlivosť sa viditeľne zmenšuje. Novinári však stále kladú tie isté otázky…

Logický záver príbehu

Až sa napokon stalo, že na tej tlačovej besede opozičný politik, na úprimnú radosť a zadosťučinenie veľkej časti národa, poslal tých novinárov z masových médií, verejnoprávnych aj tých súkromných, s ich bezočivým, arogantným postojom do psej matere – povedané slušne a politicky korektne.

Ten opozičný politik sa otvorene vysmial ich profesnej cti. Otvorene im vykričal ich jednostrannú propagandistickú činnosť v prospech vládnej junty a protinárodných kruhov zo zahraničia. A oni? Ani sa nesnažili predstierať, že by to azda malo byť nejako ináč.

„Uverejnite si, čo chcete. Je mi to úplne jedno,“ odkázal im líder opozičnej politickej strany. A zdá sa, že je to úplne jedno aj verejnosti. Tá je totiž už dávno rozdelená na dva tábory: na tých, ktorým je to jedno, lebo masmédiám pôsobiacim na Slovensku (zámerne nepoužívame zavádzajúci termín „slovenské masmédiá“) neveria ani slovo, a na tých druhých, ktorým je to jedno, lebo už dávno majú masmédiami naočkované presvedčenie, že opozičný tábor treba tak či onak špiniť, dehonestovať, zatvárať a likvidovať bez zbytočného ohľadu na nejaké dôkazy či zákony, inak tú demokraciu nevybudujeme.

Ivan Lehotský