Každý zlý projekt začína obyčajne klamstvom alebo podvodom. Môžete sa hrabať v dejinách od rána do večera celý život, ale nikde nenájdete ani len náznak toho, žeby niekedy niekde boli „gorali” uznaní za národnostnú menšinu. Až na jeden prípad, keď istý rakúsky maliar vo funkcii ríšskeho kancelára s cieľom rozbiť jednotu poľského národa zriadil „volksgruppe” „Goralenvolk”. Ak je tých osemdesiat rokov od skončenia projektu „Goralenvolk” tou dlhou dobou, keď „gorali” neboli uznaní za národnostnú menšinu, tak dávam organizátorov festivalu do pozornosti generálnej prokuratúry za propagáciu nacistických projektov z druhej svetovej vojny. Nemusia sústavne prenasledovať len poctivých slovenských vlastencov a mučeníkov komunistických žalárov, ako bol napr. biskup Ján Vojtaššák. Posudzovať a odsudzovať niekoho len za to, že mal pozitívny vzťah k slovenskému štátu v rokoch 1939 – 1945, je skutočne zvrhlé. Najmä, keď nič navyše neurobil. Odvolávať sa pri tom na historika Ivana Kamenca, ktorý v svojej oblasti výskumu po roku 1990 nepovedal pravdu ani vtedy, keď sa pomýlil, je tiež absurdné.

Ale vráťme sa k mojim milovaným následníkom „Goralenvolku”. Použitie tohto spojenia ma oprávňuje aj komentár v STVR k predmetnej udalosti, kde sa jeden asi z organizátorov podujatia vyjadril, že na slávnosti sa zúčastňujú „gorali z oboch strán Tatier”. Tak tu by mal zbystriť sluch aj premiér R. Fico, ktorý z neviem akého rozmaru sa rozhodol rozbíjať slovenský národný kolektív v duchu plánov maďarskej iredenty z konca 19. storočia. Ide o tých „goralov” z druhej strany Tatier.

Veľmi dobre poznám našich krajanov na severnej Orave a severnom Spiši, ktorí hoci rozprávajú asi najčistejším dialektom slovenského jazyka, ktorým sa hovorí v spomínaných oblastiach. Tí vo vzťahu k sebe odmietajú používať názov „gorali”, keďže tento Poliakmi zavedený názov slúžil na ich polonizáciu. Ľudia na severnej hranici Slovenska sa vždy hlásili za Slovákov, kým nezačali Poliaci nabádaní Budapešťou šíriť medzi nimi rozkolnícku propagandu. Aj Ferdinanda Machaja, ktorý svoju iredentistickú prácu popísal v kniha Moja droga do Polski, nalákali najskôr na myšlienku vytvárania osobitej goralskej národnosti, podporovali jeho výskum miestnych dialektov, gramatiky a slovníka, kým sa územia na severe nedostali do Poľska. Potom jeho výskumy hodili do koša a zapriahli ho do polonizačných projektov tamojších Slovákov. Preto organizovanie spoločných podujatí „goralov” zo Slovenska a goralov z Poľska zaváňa poriadnou dávkou poľskej iredenty. O takéto podujatia by sa mali zaujímať iné orgány, nie folkloristi.

Ale vykľulo sa nám aj iné šidlo z vreca. Na trhu sa objavila kniha A. Ravasza a ešte jedného národného buditeľa s maďarsky znejúcim menom, ktorá nám tu vytvára v duchu maďarskej iredenty obraz „goralov” ako osobitej etnickej skupiny. To sme to dopracovali, keď je možné parcelovať slovenský národ slobodne a ešte vydavateľom takéhoto paškvilu, ktorý by v minulosti autorov dostal do inej inštitúcie, nie medzi poradcov ministra školstva, je vydavateľstvo Veda SAV. Krajanom v Poľsku stávajú z našej politiky vlasy dupkom.

Záverom ešte k jednej otázke. Prednedávnom sa v prezidentskom paláci stretli zástupcovia národnostných menšín s prezidentom. Neviem síce, prečo sa s nimi prezident stretol, keďže na môj protest proti schváleniu „goralov” za národnostnú menšinu odpovedal, že národnostné menšiny nie sú v jeho portfóliu. Ale stalo sa. V televízii vystúpil aj zástupca údajnej „goralskej” menšiny a domáhal sa zaradenia do systému financovania národnostných menšín. Iné sa ani očakávať nedá. Renegátom vždy ide len o peniaze. Ale podľa mňa to má jeden háčik.

Darmo sa starosta Skalitého oboril na pisateľa otvorených listov, predpokladám, že mňa, a pustil sa do tvrdení, že „goralská” menšina je fakt a nič sa na tom nezmení. Nuž pán starosta by mal vedieť, že sú dve roviny existencie nejakej entity. Je to existencia de jure a de facto. Áno, vláda schválila – síce bez jediného odborného posúdenia – „goralov” za národnostnú menšinu. De jure teda existujú. Ale existujú aj de facto? Samozrejme, de facto neexistujú. Tých 500 ľudí, ktorí si deklarovali onú národnosť, nemôžu predsa predstavovať žiadnu národnosť. Najmä, keď tento výsledok dosiahli intenzívnou presviedčajúcou kampaňou, ktorú práve v tejto otázke Ústava prísne zakazuje! Musí prísť ďalšie sčítanie ľudu roku 2030, ktoré ukáže, čo je v týchto ľuďoch silnejšie – či stáročná príslušnosť k telu slovenského národa, alebo napľutie na svojich otcov, dedov a pradedov, ktorí si pri zachovávaní slovenskej národnosti veľa vytrpeli. Osobne si myslím, že projekt skončí rovnako ako akcia uhorskej vlády po vyrovnaní, ktorá chcela z Východoslovákov utvoriť samostatný „slovjacký národ”. Fiaskom.

Na záver jedna poznámka. Renegáti, ktorí sa nechali v zhode s cieľmi maďarskej iredenty zlákať do projektu rozbíjania slovenského národného kolektívu, tvrdia verejnosti, že im ide o zachovanie originálneho goralského folklóru. Neviem, čo im v tom bráni, aby tento folklór zachovávali tam, kde stáročia patril – do rámca veľkej rozmanitosti slovenského národného folklóru. Ale pozrime sa, čo nám zatiaľ z toho folklóru predviedli. Za hymnu si zvolili poľskú báseň zhudobnenú na románsku cirkevnú pieseň (taliansko-francúzsko-katalánsku). Čo to má spoločné s uchovávaním „dedičstva otcov”. Možno si ešte niektorí spomenú na tzv. goralskú púť do Spišskej Kapituly. Sám som bol prekvapený, odkiaľ sa vyrojilo zrazu toľko krojovaných ľudí. Pravda je však veľmi podozrivá. Všetky tie kamizoly, blúzky, klobúky a gate kúpili v špecializovanej továrni v Poľsku, ktorá priemyselne vyrába pre potreby trhu napodobeniny poľských goralských krojov. Nuž čudné to zachovávanie ľudových tradícii, čudné to zachádzanie s finančnými prostriedkami, Pán Boh vie od koho!