Pamätáte si na mediálny tlak všetkých mainstreamovývch médií, keď neznáma poslankyňa OĽaNO,  Andrejuvová, podala do NRSR návrh zákona, ktorý flagrantným spôsobom, porušujúcim snáď všetky princípy demokracie a garantovaných právnych istôt, mal odobrať „nezaslúžené“ benefity predstaviteľom komunistického režimu. Dnes, keď sa opätovne potvrdila skutočnosť, že bývalá vládna garnitúra si z obmedzovania ľudských práv a slobôd urobila nástroj na vybavovanie si účtov, je všade pekelné ticho. Už „Denník N“, „Aktuality.sk“ ani „Pravda“, nevenujú tomuto rozhodnutiu takmer žiadny priestor, vôbec nie taký, akým zákon propagovali keď sa prijímal. Objektivita na poslednom mieste. Informovanosť čitateľa iba keď sa to hodí do „hodnotového“ rámca redakcie.

Nikto príčetný, právne vzdelaný a zorientovaný v obdobných prípadoch, ani nemohol predpokladať iný verdikt ústavného súdu. Aj napriek tomu sa bývalá vláda rozhodla zasiahnuť do ľudských práv našich spoluobčanov, mysliac si, že na tomto citlivom podklade populisticky dosiahnu veľmi lacné politické body u väčšinovej spoločnosti, teda po viac ako 30-tich rokoch si chceli kopnúť do bývalých príslušníkov bezpečnostných štruktúr, ktorí si za bývalého režimu len plnili povinnosti vyplývajúce im z funkcie a zákona.

Poďme sa však pozrieť na to, o čo bývalej vládnej garnitúre vlastne išlo. V prijatom zákone č.283/2021 Z.z. o odobratí nezaslúžených benefitov predstaviteľom komunistického režimu navrhovali plošným spôsobom znížiť výsluhové dôchodky vybranej skupine osôb, ktorí slúžili pre represívny aparát totalitného režimu pred rokom 1989, a to nezapočítaním tohto obdobia do výpočtu dôchodku. Autori zákona tvrdili, že tieto osoby mali rôzne privilégiá a nadštandardné odmeňovanie, čo sa následne malo premietnuť aj do výšky ich dôchodkov. Odobratie benefitov v rámci dôchodkov sa malo týkať aj vdov, vdovcov a sirôt po týchto osobách. O benefity mali prísť funkcionári, zamestnanci a príslušníci vymedzených vrcholových orgánov, organizácií a bezpečnostných zložiek komunistického režimu, “ktoré sa rozhodujúcou mierou podieľali na udržiavaní totalitného režimu porušujúceho základné ľudské práva a slobody”.

Zákon mal postihnúť cca 7 tisíc osôb a v niektorých prípadoch malo dôjsť až k prípadom, kedy by sa im znižoval dôchodok na úroveň minimálneho dôchodku garantovaného iným zákonom. Už v procese prijímania tohto zákona uvedené kritizovala aj Prezidentka SR a Verejná ochrankyňa práv SR. Proti prijatiu zákona sa vyjadrili všetky relevantné stavovské organizácie, ako napríklad Asociácia policajtov vo výslužbe, Zväz vojakov SR, Klub generálov SR, Asociácia bývalých spravodajských dôstojníkov, ale aj Slovenské národné stredisko pre ľudské práva, ktoré jednoznačne konštatovalo, že návrh zákona neprešiel testom diskriminácie podľa pravidiel Európskeho súdu pre ľudské práva. Zákonu bolo okrem iného vytýkané, že je založený na princípoch kolektívnej viny, keď bez akéhokoľvek dôkazu zaraďuje osoby za porušovateľov ľudských práv, pričom do tejto skupiny patrili aj osoby ako napríklad účtovník, pracovník na spisovni, upratovačka, vodiči a podobne. Ďalej ako v rozpore s ústavou bola vytknutá zákonu jeho retroaktivita, právo na primerané hmotné zabezpečenie v starobe a zásah do vlastníckeho práva dôchodcov, vdov a sirôt.

V predmetnom kontexte je potrebné dodať, na čo zákonodarca zrejme v zatemnení mysle pozabudol, a to skutočnosť, že osoby, ktoré boli zaradené pred rokom 1990 na významných politických funkciách a v bezpečnostných a spravodajských zložkách, akými boli napríklad Štátna bezpečnosť, Vojenská kontrarozviedka, Spravodajská správa Generálneho štábu Československej ľudovej armády, príslušné útvary Zboru národnej bezpečnosti a podobne boli po roku 1990 už postihované. Podliehali lustračnému zákonu, podrobovali sa veľmi prísnym atestáciám a následne reatestáciám. V tomto období bol mnohým z nich ukončený služobný pomer bez priznania akýchkoľvek benefitov. Osoby, ktoré boli už demokratickým režimom preverené a bola im deklarovaná morálna a odborná spôsobilosť, mohli ďalej vykonávať funkcie v štátnom aparáte. Mnohí z nich následne nemalou mierou pomáhali pri budovaní nových spravodajských a bezpečnostných štruktúr v ČSFR a neskôr v novovzniknutej Slovenskej republike. Služobne aktívni boli až do roku 2004, kedy účelovou zmenou zákona o ochrane utajovaných skutočností, boli kvalifikovaní ako osoby pre štát bezpečnostne nespoľahlivé a musel sa aj im ukončiť služobný pomer. Dodnes sa nemôžu zamestnať na pozíciách, kde sa vyžaduje bezpečnostná previerka.

Takže jednoducho povedané, tých, ktorých už demokratický systém po roku 1990 označil za osoby, ktoré sa nepodieľali v súvislosti s výkonom ich funkcií na porušovaní ľudských práv, chceli „odborníci“ z OĽaNO trestať krátením dôchodkov za to, že ďalších 14 rokov po revolúcii pomáhali svojej vlasti zabezpečovať jej ochranu, bezpečnosť a výchovu špecialistov. Ako mladá krajina sme ani iným odborným personálnym potenciálom v tejto oblasti nedisponovali.

Po veľkom odpore odbornej verejnosti a po preukázaní možnej kolízie s Ústavou SR, skupina 31 opozičných poslancov NRSR vedených Ľubošom Blahom, v zastúpení právnikom JUDr. Eduardom Baránym, DrSc., spracovali a podali na Ústavný súd SR precízny návrh k posúdeniu protiústavnosti zákona o odobratí nezaslúžených benefitov predstaviteľom komunistického režimu. 2. marca 2022 Ústavný súd SR prijal tento návrh v celom rozsahu a zároveň pozastavil účinnosť tohto zákona až do doby rozhodnutia. Následne 20.decembra 2023 Ústavný súd SR rozhodol, že zákon o odobratí nezaslúžených benefitov predstaviteľom komunistického režimu nie je v súlade s Ústavou SR a ani s Dodatkom protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Týmto rozhodnutím Ústavného súdu sa skončilo takmer 2 ročné obdobie právnej neistoty časti poberateľov výsluhových dôchodkov a celý legislatívnych proces skončil fiaskom. Matovičova vláda, ktorá stanoviskom ministerstva spravodlivosti, ktoré signovala Mária Kolíková sa opätovne raz postavila na stranu flagrantných a chronických porušovateľov základných ľudských práv a slobôd. Toto porušovanie preniesli z prostredia polície a prokuratúry aj do NRSR, kde schválením protiústavného zákona sa pokúsili obmedzovať práva a chránené záujmy našich spoluobčanov. Nemenej zarážajúci bol napríklad aj podporný postoj vtedajšieho ministra vnútra Romana Mikulca, ktorý ako dlhoročný príslušník Vojenskej spravodajskej služby poznal prácu a odbornú spôsobilosť zákonom dotknutých osôb, ktoré sa v minulosti podieľali aj na jeho spravodajskej príprave. Títo však mali Mikulcovi venovať trochu viac času a individuálneho prístupu pri vštepovaní základov ústavného práva a spravodajskej etiky.

OĽaNO a jeho predstavitelia si dlhodobo naháňali lacné politické body na rozoštvávaní a polarizácii spoločnosti, pričom ako je nám všetkým dobre známe, neštítili sa na tento účel použiť akékoľvek zákerné metódy ako je klamstvo, urážanie, dehumanizácia, zneužívanie orgánov činných v trestnom konaní, porušovanie základných ľudských práv, porušovanie Ústavy SR a podobne. Životný cyklus zákona o odobratí nezaslúžených benefitov je tohto jasným dôkazom. Tento zákon sa v parlamente pokúšali v rôznych podobách presadiť už v minulosti opakovane.

Neustále vytváranie nepriateľov v očiach verejnosti miesto riadnej poctivej politickej agendy je ich jednoduchým riešením ako získať podporu časti voličov. Samých seba následne stavajú do pozícií bojovníkov proti zlu, ako jediných vyvolených a na tom si zakladajú svoju nepoctivú politickú existenciu. Nehanbia sa na svoj boj proti bývalým príslušníkom štátnej bezpečnosti použiť človeka, ktorý je v evidenciách ŠTB vedený ako ich vedomý spolupracovník, teda osoba ktorá utajeným spôsobom, spravidla za odmenu, poskytovala spravodajské informácie práve príslušníkom ŠTB. Jednalo sa o informácie k blízkym osobám a priateľom, ktorí mu dôverovali. Z pohľadu spoločenskej nebezpečnosti konania, práve takáto osoba by mala byť postihovaná, pranierovaná a spoločensky diskvalifikovaná. OĽaNO nemá problém s takouto osobou sedieť spoločne v parlamente a v minulosti ju použiť do funkcie ministra. Nehanbia sa na jednej strane požadovať postih za údajné porušovania ľudských práv spred roka 1989, ktoré nie je žiadnym spôsobom zadokumentované a zosobnené, ale na strane druhej sami podporovali a ich nominanti organizovali masívne porušovania ľudských práv o čom svedčia desiatky nálezov Ústavného a Najvyššieho súdu. Konkrétnych porušovateľov ľudských práv namiesto postihov povyšovali, neúmerne finančne odmeňovali a politicky chránili. Takto nastavený morálny kompas si vyžaduje naozaj silný žalúdok.

Na záver je ešte potrebné ilustrovať dvomi príkladmi úplnú absurdnosť tohto protiústavného zákona.

Prvou absurditou je skutočnosť, že v schválenom znení by zákon pripravil o časť dôchodku aj Alexandra Dubčeka, ak by žil, a súčasnému českému prezidentovi Petrovi Pavelovi, ako údajnému bývalému príslušníkovi totalitnej československej vojenskej rozviedky by tiež z výsluhového dôchodku ubudlo, samozrejme ak by bol slovenským občanom.

Čitatelia si musia po prečítaní týchto riadkov položiť otázku, že ako je vôbec možné v demokratickej spoločnosti odovzdať vládnu moc takým „odborníkom“, akí iniciovali, písali, a schválili tento protiústavný zákon.