Vláda Emmanuela Macrona dúfala, že sa k tejto jadrovej možnosti nebude musieť uchýliť. Vo štvrtok 17. marca popoludní francúzska premiérka Elisabeth Borneová v Národnom zhromaždení za bučania a skandovania štátnej hymny oznámila, že vláda presadí svoje kontroverzné plány dôchodkovej reformy bez hlasovania, čo jej umožňuje článok 49 ods. 3 francúzskej ústavy.

Najnovšie scény nepokojov nasledujú po dvoch mesiacoch nepokojov v reakcii na navrhované dôchodkové reformy, ktoré by zvýšili vek odchodu do dôchodku zo 62 na 64 rokov. V čase písania tohto článku sa opozícia usiluje podať hlasy o vyslovení nedôvery, ktoré musia byť predložené do 24 hodín od spustenia článku 49 ods. 3. V celom Francúzsku vo štvrtok večer vyšli do ulíc desaťtisíce ľudí, ktorí vzdorovali poriadkovej polícii, a protestujúci sa snažili zapáliť odpadky, ktoré sa nahromadili za posledné týždne v dôsledku štrajkujúcich smetiarov.

Šéfovia ôsmich hlavných odborových zväzov vo štvrtok večer vyzvali svojich členov na protesty počas víkendu 18. a 19. marca a na “ďalší veľký deň štrajkov a protestov” vo štvrtok 23. marca. Hoci umiernené odbory prisľúbili, že ak by zákon vo štvrtok prešiel, rešpektovali by hlasovanie v Národnom zhromaždení, zdá sa, že krok vlády obísť parlament vyburcoval štrajkujúcich k jednote.

Keďže sa krajina pripravuje na hlasovanie o nedôvere a dolná komora francúzskeho parlamentu je vystavená ďalšej skúške, pozornosť sa teraz sústreďuje na odbory. Mnohí vo Francúzsku ich totiž v posledných týždňoch začali uprednostňovať pred zástupcami parlamentu, keďže diskusia o dôchodkovej reforme sa zvrhla na urážky a klamstvá. Medzi najnižšie body debaty patrí to, že opoziční poslanci nazvali ministra práce Oliviera Dussopta “atentátnikom” a zverejnili obrázky, na ktorých pečiatkujú jeho fotografiu, zatiaľ čo vláda nafúkla údaj o minimálnom dôchodkovom príjme, ktorý by občania podľa zákona dostávali.

Naproti tomu francúzske odbory sa ukázali ako organizované a rozhodné, ale nenásilné. Prvýkrát od svojho odporu voči navrhovaným dôchodkovým reformám v roku 2010 tiež preukázali jednotu. To je znakom demokratickej a politickej vitality, ktorej krehkosť by sa nemala podceňovať. Čo však zostane z odborovej jednoty, keď bude reforma schválená, alebo naopak zrušená? A predovšetkým, môžu byť odbory dlhodobo rozhodujúcimi aktérmi bez silnejších koreňov v miestach, kde najviac zastupujú zamestnancov?

Z ulice do firiem

Hoci protesty organizujú odbory, neexistuje automatický vzťah medzi protestnými akciami na “ulici” a tými, ktoré sa odohrávajú na pracovisku.

Miera členstva v odboroch vo Francúzsku je nízka a za polstoročie sa prítomnosť odborov v teréne vo všeobecnosti znížila. Hoci Francúzsko v roku 1968 zaviedlo povinné odbory v podnikoch s 50 a viac zamestnancami, nepodarilo sa to premietnuť do silnejších organizácií na pracovisku.

Najúčinnejšie štrajky sa odohrávajú v niekoľkých strategických odvetviach, najmä vo verejnej doprave. Doteraz bola hlavným miestom protestov skôr ulica než pracovisko. Demografické zloženie protestujúcich však nie je rovnaké ako demografické zloženie štrajkujúcich, či dokonca pracujúcich. Počas protestov bolo vidieť pochodovať celé rodiny a majitelia obchodov často spúšťajú kovové závesy na znak solidarity s protestmi.

Návrat “štrajku v zastúpení“?

Od novembra do decembra 1995 sa vo Francúzsku konali masové demonštrácie proti Juppého reformám – balíku úsporných opatrení známemu pod menom vtedajšieho premiéra Alaina Juppého. V tomto období sa objavil pojem “štrajk v zastúpení”. Hoci počet štrajkujúcich nebol mimoriadne vysoký, verejnosť pociťovala náklonnosť k štrajkujúcim a dala požehnanie akcii, ktorá zablokovala infraštruktúru krajiny. Časy sa však zmenili.

Otázky mobility niektorí vnímajú ako menej dôležité, najmä kvôli práci na diaľku, zatiaľ čo pre iných je to životne dôležitá otázka, najmä v oblastiach mimo veľkých mestských centier, keď si zamestnanie, školy, nemocnice, iné verejné služby alebo dokonca obchody vyžadujú cestovanie autom. Jej cielené využívanie môže odradiť tých, ktorí musia cestovať alebo sa o to usilujú, aj keď je to len na voľný čas. Philippe Martinez to dobre pochopil a akceptoval rozhodnutie železničných odborov stiahnuť štrajk vyhlásený začiatkom marca, keď sa ľudia vydali na dovolenku.

Laurent Berger, národný tajomník druhého najväčšieho francúzskeho odborového zväzu CFDT, potvrdil, že odpor voči reforme zvýšil počet členov organizácie. Hoci to nie je zanedbateľné, základný problém zostáva: môže sa odborový zväz postaviť do pozície hlavného predstaviteľa nespokojnosti – “ulice” – bez toho, aby slúžil ako kanál pre požiadavky, ktoré vznikajú v dielňach a kanceláriách a prinášajú vyjednávaciu silu na miestnej, podnikovej, odvetvovej, prípadne národnej a medziodborovej úrovni?

Smerom k novému odborovému duchu v podnikoch?

Určite je potrebný nový závan čerstvého vzduchu, aký priniesli súčasné protesty, ale viditeľný vo vnútri, v podnikoch a na úradoch alebo v školách. Potrebujeme aj opatrenia, ktoré sú mu naklonené. Prezident Macron však vždy prejavoval veľké výhrady, dokonca pohŕdanie, voči odborom vrátane reformných, ako je CFDT.

Tým, že sa prezident vykresľuje ako dedič Isaaca René Le Chapeliera, porotcu z revolučného obdobia, ktorý v roku 1791 zakázal cechy a odbory, určite nepomôže oživiť odborovú činnosť zdola.

Macron opakovane označil “korporativizmus” – politickú ideológiu, v rámci ktorej sa profesijné organizácie snažia výlučne hájiť svoje záujmy – za “francúzsku chorobu, vec, ktorá sa po revolúcii z roku 1789 objavila najrýchlejšie”. Vo februári minister práce Dussopt použil podobný jazyk v Národnom zhromaždení:

“Boli sme zvolení, aby sme zbavili Francúzov korporativizmu, aby sa spoločnosť stala plynulejšou, aby sme vyčerpali renty […] Sociálni partneri sú veľmi konzervatívni.”

Pokiaľ ide o veľkých zamestnávateľov, tí počas súčasného konfliktu v žiadnom prípade neprejavili ochotu ku kompromisu. Tým, že sa postavili za reformy, ktoré si od nich nevyžadujú žiadne osobitné úsilie, nevyužili svoju šancu na obnovenie sociálneho dialógu na podnikovej úrovni.

Odbory môžu z protestov v januári až februári 2023 vyjsť silnejšie. Odbory totiž opäť dokázali, že sú politickou silou, ale mimo rámca parlamentu. Je to znovuobjavená pýcha ľavicových ľudí, ale mimo politických strán, a nie je vážne uvažovať o premene Laurenta Bergera na budúceho kandidáta na prezidenta republiky.

Bez ohľadu na výsledok súčasných štrajkov sa už formuje ďalšia etapa: prinútiť vládu, aby uznala, čo dnes predstavuje práca, zriekla sa zhora nadol riadeného spôsobu výkonu moci a naučila sa akceptovať a dokonca podporovať úlohu odborov pri sprostredkovaní, či už v rámci podnikov, verejnej správy, národného školstva alebo zdravotníctva.