Pápež v príhovore 19-člennej skupine kňazov študujúcich v Ríme poukázal na veľkú hodnotu bratského spolužitia ako evanjeliového svedectva pre svet poznačený individualizmom:

„V spoločnosti poznačenej individualizmom, sebapotvrdzovaním, ľahostajnosťou, vy zakúšate spolužitie s jeho každodennými výzvami. … Vskutku, váš bratský život a vaše rozličné záväzky môžu dať zakúsiť vernosť voči láske Boha a jeho blízkosť.“

Svätý Otec kňazov vyzval nasledovať príklad sv. Jozefa:

„V tomto roku zasvätenom sv. Jozefovi vás pozývam znovuobjaviť tvár tohto muža viery, tohto nežného otca, vzoru vernosti a dôveryplného odovzdania sa Božiemu plánu. «Aj prostredníctvom Jozefových obáv sa deje vôľa Boha, jeho dejiny, jeho plán. Jozef nás takto učí, že viera v Boha zahŕňa aj vieru v to, že môže konať aj cez naše obavy, naše slabosti, našu krehkosť» (Patris corde, 2). Nenechávať bokom naše krehkosti, sú teologickým miestom, miestom stretnutia sa s Pánom. Kňazi-supermani končia zle, všetci. Avšak kňaz, ktorý pozná svoje slabosti a hovorí o nich s Pánom, ten pôjde dobrou cestou. Spolu s Jozefom sme povolaní vrátiť sa ku skúsenosti jednoduchých skutkov prijatia, nehy, sebadarovania.“

Jednotu komunít môže ohrozovať izolovanosť, vytváranie skupiniek, varoval pápež:

„V komunitnom živote je vždy pokušenie vytvárať malé, uzavreté skupinky, izolovať sa, kritizovať a hovoriť zle o druhých, považovať sa za nadradených, inteligentnejších.(…) A toto ohrozuje nás všetkých! Nie je to dobré. Nech vždy prijímate jedni druhých ako dar. V bratstve prežívanom v pravde, v úprimnosti vzťahov a v živote modlitby, môžeme vytvárať komunitu, v ktorej je ovzdušie radosti a nehy.“

Do centra každodenných starostí treba dať Boha a človeka, prízvukoval kňazom Petrov nástupca:

„Kňaz je človekom, ktorý vo svetle Evanjelia šíri navôkol lahodnosť Boha a odovzdáva nádej nepokojným srdciam, tak to má byť … Želám vám, aby ste boli pastiermi, ktorí páchnu po ovciach, osobami schopnými žiť, smiať sa a plakať spolu s vaším ľudom, jedným slovom, komunikovať s nimi. Robí mi starosti, keď sa robia reflexie o kňazstve, akoby to bola nejaká laboratórna záležitosť. (…) Nemôžeme premýšľať o kňazovi mimo svätého Božieho ľudu. Ministeriálne kňazstvo je dôsledok krstného kňazstva, na toto nezabúdajte. (…)

Zrieknite sa seba samých, vašich vopred vytvorených predstáv, vašich snov o veľkosti, vášho sebapotvrdzovania, aby ste dali Boha a ľudí do centra vašich každodenných starostí. Aby ste dali svätý Boží ľud do centra, buďte duchovnými pastiermi. (…) „Nie, ja by som chcel byť len intelektuálom“: požiadaj o redukciu do laického stavu, urobí ti to lepšie a budeš intelektuálom. No ak si kňazom, buď pastierom.“

Pápež vyzval kňazov byť apoštolmi radosti a vedieť sa zasmiať aj sami na sebe:

„Drahí bratia kňazi, pozývam vás mať vždy veľké obzory, snívať o Cirkvi, ktorá by bola celá v službe, o bratskejšom a solidárnejšom svete. A preto, ako protagonisti môžete ponúknuť svoj príspevok. Nemajte strach odvážiť sa, riskovať, ísť vpred, pretože všetko môžete s Kristom, ktorý vás posilňuje (porov. Fil 4,13). S ním môžete byť apoštolmi radosti, pestujúc vo vás vďačnosť za to, že ste v službe bratom a Cirkvi.

A s radosťou ide ruka v ruke i zmysel pre humor. Kňaz, ktorý nemá zmysel pre humor, tam niečo nesedí. … Vedieť sa zasmiať na sebe i na vlastných tieňoch – zmysel pre humor je jednou z charakteristík svätosti. Ako kňazi ste boli pomazaní olejom radosti, aby ste pomazávali olejom radosti. A jedine keď budete zotrvávať zakorenení v Kristovi, budete môcť zakúsiť radosť, ktorá vás poženie dobývať srdcia. Kňazská radosť je zdrojom vášho pôsobenia ako misionárov vašich čias.

Vďačnosť je mocnou zbraňou vo chvíľach malomyseľnosti, pripomenul pápež:

Napokon vás pozývam pestovať uznanlivosť, vďačnosť. Vďačnosť Pánovi za to, čím ste si jedni pre druhých. Spolu s vašimi obmedzeniami, krehkosťami, trápeniami, je tu vždy láskavý pohľad spočívajúci na vás a ktorý vám dodáva dôveru. Uznanlivosť, vďačnosť, je vždy mocnou zbraňou, ktorá nám dovoľuje udržiavať horiaci plameň nádeje v momentoch malomyseľnosti, osamelosti, skúšky.“

Svätý Otec napokon poďakoval prítomnému pátrovi Jeanovi Landousiesovi, ktorý bol viac rokov jeho tlmočníkom pre francúzsky jazyk a zakrátko ukončí svoju službu v Rímskej kúrii:

„Našiel som v ňom svedectvo šťastného kňaza, rýdzeho kňaza, kňaza, ktorý bol schopný žiť aj s istou chorobou, o ktorej sa nevedelo, čo to je, a to s rovnakým pokojom. … Využívam príležitosť, aby som mu poďakoval. Za jeho svedectvo, ktoré mi mnohokrát veľmi prospelo.“

Viac článkov s náboženskou tematikou nájdete v kategórii Svetonázor.

Pošlite nám svoj príbeh s Bohom.