Bratislava 15. decembra (TASR) – Od roku 1969 je verný neurologickej klinike Lekárskej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave. Okrem svojej viac ako 40-ročnej vedeckej činnosti v oblasti neurológie, v ktorej publikoval vyše 300 odborných textov a trikrát sa stal oceneným za najlepšiu odbornú publikáciu, je na Slovensku aj priekopníkom neuropsychiatrie. Práve obrovské skúsenosti a prax, uznávané doma i v zahraničí, ho však naučili aj to, že aj ten najväčší pokrok v medicíne musí rešpektovať fakt, že niektoré veci ostanú medzi nebom a zemou. Je preto dôležité, aby lekár nezabúdal na pokoru, na to, že pre svojho pacienta musí byť oporou aj vo chvíľach, keď liečiť nestačí. Profesor MUDr. Peter Kukumberg to uviedol v rozhovore, ktorý je súčasťou multimediálneho projektu TASR Osobnosti, tváre, myšlienky.

-Ak má niekto stelesňovať lekára, na ktorého sa ľudia vždy môžu s dôverou obrátiť a ktorý im vždy pomôže, vy ste priam modelový, ideálny typ. Toto ste už určite počuli od viacerých ľudí…-

Je to tak, to musím priznať bez falošnej skromnosti. Ale to je zrejme dané konšteláciou mojich vrodených a pestovaných osobnostných vlastností – charizmy, empatie a skúseností. Zdôrazňujem ale, že ich naozaj nestačí iba mať, je dôležité, aby ste tieto vlastnosti stále zveľaďovali, aby vo vás nezakrneli. Ale poviem vám aj rub tohto celého… Ľudia to vedia zneužiť, empatiu a ústretovosť si niektorí zamieňajú doslova s automatickým poskytovaním služieb. Stáva sa mi a nie zriedka, že dostávam maily, kde ma ľudia ani poriadne neoslovia, len sa ma pýtajú na diagnózu svojich subjektívnych ťažkostí.

-Ako v takýchto prípadoch reagujete?-

Chorému som nikdy neodmietol pomoc, no ak sa cítim zneužívaný, tak to viem dať najavo. V prvom rade odpoviem, že mailom sa o chorobe komunikovať nedá a ani nesmie. Niektorí si možno myslia, že som namyslený, že sa mi nechce, ale ak naozaj mám niekomu pomôcť, musím vidieť jeho zdravotnú dokumentáciu. Takže, ak je jasné, že dotyčný trpí niečím, čo potrebuje lekársku konzultáciu na vyššej úrovni nášho odboru, poradím osobné stretnutie.

-Stáva sa, že vás ako kapacitu takto žiadajú aj o posúdenie správnosti diagnózy iného lekára?-

Áno, a to je presne to, čo považujem za niečo, čo sa začalo zneužívať. Akosi sa u nás začalo považovať za správne a automatické, keď sa vyžaduje tzv. second opinion. To znamená, že ak niekoho úplne korektne a seriózne vyšetrí lekár – kolega, pacient bez toho, aby mal dôvod na akúkoľvek pochybnosť, chce verifikovať diagnózu u druhého lekára. Toto ja zásadne nerobím, nie z falošnej solidarity, ale ja nie som arbiter, sudca, aby som vynášal súdy o diagnóze kolegu, u ktorého nemám pochybnosť, že svoju úlohu si urobil absolútne korektne. Viete, zdá sa mi, že ľudia sú dnes veľmi prefíkaní, mazaní a toto mi je nesympatické. A najväčšou pohromou sú občania nabití informáciami z internetu, ktorí sú schopní lekára poučovať a sami si ordinovať vyšetrenia. Internet však poskytuje suché fakty, aj to nezaručené, a nemôže suplovať postup a umenie lekára v danom prípade.

-Zatiaľ hovoríme zväčša o odvrátenej strane vašej práce. Ale tých pozitívnych je určite viac. Inak by ste svojmu životnému poslaniu neboli oddaní dlhé desaťročia. Chceli ste byť vždy lekárom?-

Nemôžem povedať, že by som bol od mala nejako vyhranený. K medicíne ma priviedla aj literatúra, najmä Croninove Zelené roky a Remarquov Víťazný oblúk. Vďaka týmto knihám som nadobudol práve pocit, že lekár je ten človek, ktorý má svoje poslanie, a že medicína a lekár ľuďom pomáhajú. Musím sa ale priznať, že mojím snom bolo stať sa dirigentom a ešte občas snívam, ako sa postavím s dirigentskou paličkou pred veľký orchester. Iste, v prenesenom význame sa mi to tak trochu splnilo, keďže "dirigujem" kolektív ako prednosta neurologickej kliniky.

-Tej ste verný už 44 rokov. Prečo vás vlastne oslovila neurológia?-

To je veľmi jednoduché, ja som ešte ako študent vypomáhal profesorovi Cigánkovi, uznávanému neurológovi. A keď sa profesor Cigánek stal prednostom tejto kliniky, dal mi ponuku, aby som tu pod jeho vedením pôsobil. Neváhal som a tak som 15. septembra 1969 nastúpil na túto kliniku v nemocnici na Kramároch. A ako ste už povedali, som tu už 44 rokov.

-Vy už tu musíte poznať naozaj každý kút…-

A viete, že nie? Keď sa dostanem na mínus štvrté poschodie, kde sa spája potrubie a je to aj spojovacia chodba medzi jednotlivými klinikami, aj ja mám pocit, že sa tu asi stratím. Ale na druhej strane, je pravda, že už som s touto budovou zžitý.

-Aj v oblasti neurológie ste mohli byť súčasťou pokroku, ktorý medicína za tie roky a desaťročia dosiahla. Dá sa vôbec medicína vtedy a dnes porovnávať?-

Odpoviem v dvoch rovinách, ktoré zároveň poukážu na istý rozpor, do ktorého sa medicína dostala. Na jednej strane sme sa vďaka moderným metódam a technológiám posunuli o obrovský kus dopredu, nie je problém pre nás presne zdiagnostikovať medicínsky problém. Žiaľ, v procese liečby sme už zďaleka takýto pokrok neurobili a vlastne v tomto smere je medicína takmer na rovnakom stupni, ako bola trebárs pred dvadsiatimi piatimi rokmi. Niektoré choroby jednoducho stále nedokážeme liečiť a stále máme v medicíne trináste komnaty. Preto je dôležité, aby sme aj my, lekári, stále pred týmto faktom cítili pokoru. Aby sme nielen diagnostikovali, liečili, ale vedeli aj poskytnúť útechu. Aj to patrí k umeniu medicíny. Práve v tých bolestných situáciách, kedy liečba a naše úsilie na chorobu nestačí.

-Vychovávate k tomu aj mladých lekárov, ktorí pod vaším vedením pôsobia na klinike?-

Snažím sa to neforsírovať, snažím sa ísť príkladom a naučiť ich, že lekár nemôže pristupovať k pacientovi ako ku "kusu", že nemôže mu venovať len vyhradený čas. Lekár sa musí snažiť pochopiť pacienta, musí si získať jeho dôveru. Rovnaké zranenie, ťažkosť má iné dôvody. Lekár musí byť empatický, musí mať na pacienta čas, musí sa doslova namazať, aby mu pacient dôveroval. Lekárske tajomstvo má podľa mňa obrovskú hodnotu, cennejšiu ako napríklad spovedné tajomstvo. A mladí lekári by si mali uvedomiť, že aj vďaka tomu sa z nich nemôžu stať rutinéri ani alibisti, ktorí svojho pacienta poriadne nepoznajú. Ten, kto je lekárom, nevykonáva profesiu ani povolanie, to je doslova poslanie. Dobrý lekár si toto musí uvedomiť.

-Vy ste neurológ, ale aj neuropsychiater. Je neuropsychiatria akási nadstavba neurológie?-

Nie, kedysi bola len neuropsychiatria, potom sa vďaka rýchlej epoche a pokroku techniky oddelila neurológia, ktorá skúmala poškodenie z tej organickej stránky. A všetky duševné poruchy, deviácie až po vážne psychotické stavy si vytvorili samostatný pilier – psychiatriu. No v osemdesiatych rokoch minulého storočia opäť s technickým a technologickým pokrokom vzniklo akési nové spojenie, neuropsychiatria de novo, skúmanie mozgu, kde sa prelína neurologické s psychiatrickým. Príkladom je napríklad demencia. Psychiater je tu na to, aby preskúmal, otestoval hĺbku a charakter demencie, neurológ, aby zistil, z čoho je a neuropsychiater je tu na to, aby sa na problém mohol pozrieť z oboch týchto pohľadov. Inak povedané, je to človek, ktorý má primerané a moderné znalosti z oboch disciplín a vie integrovať oba pohľady.

-Má neuropsychiatria na Slovensku už svoje pevné miesto?-

Stále musíme hovoriť o tom, že iba začíname a snažíme sa neuropsychiatriu etablovať medzi uznávané vedné odbory. Je ale pravdou, že v roku 2006 sme s docentom Alojzom Rakúsom založili Slovenskú neuropsychiatrickú spoločnosť a od roku 2012 pod hlavičkou Slovenskej zdravotníckej univerzity (SZU) existuje neuropsychiatrická klinika v Pinelovej nemocnici v Pezinku. Máme tam oddelenie s 22 lôžkami. Momentálne sa neuropsychiatrii ako postgraduálnemu odboru venuje 22 lekárov. Atestáciu sme zatiaľ získali piati. Takže ešte stále je to v plienkach, ale na druhej strane môžeme povedať, že sme napríklad predbehli Českú republiku, kde podobnú inštitúciu ako Slovenská neuropsychiatrická spoločnosť nemajú, existuje tam iba akési Fórum neuropsychiatrie, ktoré funguje popri psychiatrickom centre jednej pražskej kliniky.

-Vy sa ako neuropsychiater venujete problémom, pri ktorých je evidentné spojenie organického pôvodu choroby i psychického prežívania. Jednou z nich je panická porucha. Mohli by ste objasniť, o čo presne ide?-

Panickú poruchu charakterizujú panické ataky a to je nesmierne zúfalá situácia trvajúca 15-20 minút. Pacient má počas nich strach, že zomrie, prípadne že zošalie alebo urobí niečo nepredvídateľné a nekontrolované. Takáto situácia sa opakuje a preto ten, kto ju prežije a vie, že príde znova, trpí strachom. Liečenie tohto strachu patrí do kompetencie psychiatra, no vo väčšine prípadov sa na liečbe podieľame aj my, neurológovia, resp. neuropsychiatri, pretože početné ďalšie príznaky ataku majú neurologickú povahu, napr. potenie, tŕpnutie, zrýchlené dýchanie. Momentálne je to jedna z najsledovanejších funkčných chorôb medicíny, pri jej štúdiu zachádzame už tak ďaleko, že markery, ktoré by mohli prezradiť panickú poruchu, študujeme dokonca z ľudského potu, sliny a aj ľudskej slzy.

-Je panická porucha v súčasnosti na vzostupe?-

Skôr je to veľmi podobný problém, ktorý patrí do kompetencie nás neurológov – tetánia, ktorú vyvoláva zvýšená dráždivosť nervových a svalových štruktúr a v tom najhoršom štádiu sa prejavuje silnými kŕčmi všetkých štyroch končatín. Našťastie na rozdiel od panických atakov túto situáciu pacient zvláda psychicky lepšie, neobjavujú sa záchvaty paniky. Tento tetanický syndróm, ktorého spúšťačom je najmä stres, má veľmi pestrú paletu symptómov. A môžem povedať, že patrí do bežnej ambulantnej praxe neurológa i všeobecného lekára. Veľmi časté sú však aj rôzne úzkostné poruchy. Všetko je to znak prepätia. Viete, ja si myslím, že je to akési spustenie ochranných matríc, ktoré máme v našej hlave, akoby nám mozog už chcel povedať – dosť, toto už je príliš.

-Čo teda robiť, aby sme sa do takéhoto stavu nedostali. Dá sa v súčasnosti z nášho života odbúrať stres?-

Ťažko sa na to odpovedá, keď aj ja poznám nezriedkavé prípady ľudí, ktorí nám prídu z istého bratislavského závodu "totálne vyžmýkaní", fyzicky a psychicky úplne vyčerpaní s tetanickým syndrómom či inou poruchou. My následne zistíme, že museli zastupovať kolegu a ťahali štvrtú nočnú zmenu po sebe. A bolo im naznačené, že ak to neurobia, vonku je ďalších sto, ktorí čakajú na svoju šancu zamestnať sa…

Nejde ani tak o to, aby sme nezažili či nepocítili stres. Určite na väčšinu z nás príde, ale keď sa tak stane, tak nech prebehne. Nech nás rozplače, nech nás donúti zanadávať si alebo čokoľvek iné, čo nám pomôže uvoľniť sa. Skôr ide o to, ako byť "mentálne vyzbrojený", ako dať stresu čo najmenšiu šancu. A na to je recept relatívne jednoduchý – nájsť si čas na seba a robiť počas dňa niečo, čo je trochu iné ako naša práca a čo nám robí radosť. Ide o to, aby sa naplnilo to Senecovo heslo Carpe diem – Uži si dňa, ale bez dôrazu na jeho hedonistický zmysel. Aby sme po každom dni mali pocit, že sme ho prežili plnohodnotne, prácou i tým, čo nás teší. Snažím sa to tiež robiť takto, nedávno som sa napríklad začal venovať filatelii. Samozrejme, ostávam v tomto odvetví len zvedavým laikom, no prináša mi to radosť, pomáha mi to "prepnúť" z pracovných starostí.

-Za vašu dlhoročnú radosť a vášeň určite možno označiť vážnu hudbu a operu. Ako ste sa k nej dostali?-

Už ako malému chlapcovi sa mi strašne páčila ária z Figara, o ktorej som sa dozvedel, že pochádza z Rossiniho opery Barbier zo Sevilly. To bol asi ten úvod, ktorý ma priviedol k vážnej hudbe. Klasika dáva človeku neuveriteľné estetické vnemy, len sa na ňu treba pripraviť. Tzv. klasická hudba nie je štafážou – kulisou, vyžaduje ponor. Ak si však k nej nájdete cestu, nesmierne sa vám odvďačí.

-Netreba mať na vážnu hudbu bunky?-

To podľa mňa neplatí. Bunky musíme mať na to, aby sme mohli byť hudobníkom, no nie na to, aby sme mohli vnímať hudbu. Tých, čo to naozaj nedokážu, "amuzikálnych" ľudí, ktorí nerozoznajú tóny, je len jedno pra pra promile. Opakujeme ale, že k vážnej hudbe si je potrebné nájsť cestu. A ja ju ešte stále nachádzam, je ešte veľa skladieb, ktoré sú mi akoby neprístupné, ktorým som doteraz "neprišiel na chuť". Často sa snažím objaviť ich čaro v tichu večera. Viete ale, čo sa mi stáva? Že pri nich zaspím a zobudím sa až na to ticho, ktoré nastane, keď CD dohrá. Nuž, aj ja sa s tým musím ešte popasovať.

-Na Vianoce takisto dostáva prednosť vážna hudba, alebo u vás znejú aj modernejšie koledy či vianočné pesničky?-

Doslovne platí, že kvalitná muzika vás osloví bez ohľadu na šírku žánrov a k Vianocam patrí Tichá noc, rovnako Karel Gott či Verdiho La Traviata.

-Vážna hudba a opera, to samozrejme, nie je len Barbier zo Sevilly, to nie je len Rossini, ale práve tento taliansky skladateľ je pre vás najobľúbenejším. Prečo práve on?-

Zrejme aj preto, že jeho život je veľmi zaujímavý. Málokto vie, že od roku 1810 do roku 1829 napísal 39 opier a nie hocijakých. No a potom už nič neurobil, len dožíval v Paríži, pričom trpel psychickou poruchou a dvakrát si siahol na život. Možno trpel maniodepresívnou chorobou, čo ale, samozrejme, nemôžeme dokázať. Jeho hudba je však mimoriadne príťažlivá a zmyselná. Doslovne životno-potentná. Takže jeho život nezaujíma len muzikológov, ale aj psychiatrov.

-Obdiv k Rossinimu sa prejavuje v tom, že pravidelne chodíte na festival, ktorý je venovaný Rossiniho hudbe.-

Áno, už tam chodím 18 rokov. Festival sa koná v talianskom Pesare, kde sa Gioachino Rossini narodil. Ako Wagnerov Bayreuth, aj toto je festival venovaný jedinému skladateľovi. Trvá dva týždne a väčšinou sa koná v druhej polovici augusta, v tomto roku sa uskutočnil už 34. ročník. Stretávajú sa tu orchestre, dirigenti i speváci. Celá belcantova špička začínala práve na tomto festivale. A o ňom píšem recenzie, i keď, samozrejme, nie ako hudobný kritik, ale skôr z pohľadu estetického zážitku.

-Prežívame advent, blížia sa vianočné sviatky, ktoré venujeme aj spomienkam na ľudí, ktorí už nie sú medzi nami. Jedna z vašich myšlienok zrejme "zaletí" k Milanovi Zemkovi, historikovi, ktorý nečakane zomrel v polovici septembra tohto roku. Vás okrem príslušnosti k bratislavskému Lamaču spájalo s ním aj priateľstvo i spoločný mediálny projekt…-

Spolupracovali sme tri roky na rozhlasovej relácii Genius tempori a často sme sa spolu rozprávali. Bola s ním radosť diskutovať, on bol detinsky zvedavý, rád sa pýtal na veci, ktoré ho zaujímali, ktoré nepoznal. A ja tiež. A môžem potvrdiť, že vo svojej rozhľadenosti vedel s nadhľadom i kriticky hodnotiť aj veci, ktoré v histórii Slovenska nie sú práve lichotivé. Bol nesporne čestný, neochvejný, mimoriadne múdry a všeľudský – mal som zavše pocit, že cez svoju prizmu chápania a znalostí dejín objímal všetkých statočných ľudí a vystríhal ich pred dotieravým "zlom" – v akejkoľvek podobe a na akejkoľvek úrovni. Je mi ľúto, že už tu nie je.

-Je tu záver roka a pomaly aj príchod roka nového, s ktorým sa spájajú nové plány, nové motivácie. Je niečo, čo vás osobne, a nielen v novom roku, privádza k tomu, aby ste hľadali, objavovali niečo nové?-

Myslím si, že je to citát anglického básnika z 19. storočia Roberta Browninga, ktorý je inšpirujúci pre kohokoľvek z nás: "Človek by sa mal naťahovať ďalej, ako dosiahne. Načo inak by bolo nebo."

Rozhovor s prof. MUDr. Petrom Kukumbergom je súčasťou multimediálneho projektu Osobnosti: tváre, myšlienky, v rámci ktorého prináša TASR každý týždeň rozhovory, fotografie a videá osobností slovenského, európskeho i svetového politického, spoločenského, ekonomického, kultúrneho a športového života.

UPOZORNENIE: TASR ponúka k rozhovoru zvukový záznam.