Milí bratia a sestry, vážení priatelia!

Všetkých vás srdečne pozdravujem formou tohto predvianočného listu. Chcel by som sa vám ním prihovoriť a pokúsiť sa pomôcť lepšie poznať skutočný význam týchto sviatkov a poukázať na ich význam pre náš každodenný život.

Prekvapenie

Slávenie Vianoc, ktoré sa opäť blíži, má do činenia s prekvapením. Bez ohľadu na to, či sme malí, alebo už dávno dospelí, v kútiku srdca čakáme nejaké vianočné prekvapenie od svojich blízkych. Tým, ktorých máme radi, – hlavne deťom – sa snažíme urobiť radosť nejakým darčekom, ktorý by prekvapil a potešil. Koľko sa narozmýšľame, kde všade hľadáme, ako nešetríme ani peniaze, ani čas…
Ten darček, ktorý má prekvapiť a urobiť radosť, býva obyčajne starostlivo zabalený. Predstavme si, že by si obdarovaný – my či tí druhí – nedal námahu s rozbalením… Nespoznal by skutočný dar ani jeho krásu a hodnotu, nemohol by si uvedomiť, akou vynaliezavou láskou ho má darca rád, a nezažil by ani veľkú radosť z prekvapenia…

„Rozbaľme“ dar Vianoc

Najprv sa pozrime pod ten pestrofarebný obal, ktorý vytvára predvianočnú a vianočnú atmosféru. Predstavujú ho rozličné dekorácie na domoch a uliciach, prípravy darčekov a spoločného stolovania v rodinách, vianočné stromčeky a radostné piesne, slávnostné bohoslužby a všeobecná snaha byť voči sebe navzájom lepší a láskavejší…
Z čoho to všetko pochádza, kde to má príčinu?

Keby sme zostupovali po schodoch histórie až k začiatku tohto všetkého, dostali by sme sa k malej udalosti, ktorá znamenala prelom letopočtu. Súčasný letopočet sa totiž začína od narodenia Krista. Z vonkajšieho hľadiska bolo jeho narodenie nepatrnou udalosťou, ktorá sa odohrala na území súčasného Izraela, v malom mestečku Betlehem a aj tam na najposlednejšej periférii – v maštali.

Pravdu o význame tohto Dieťaťa oznámil betlehemským pastierom Boží posol – anjel: „Zvestujem vám veľkú radosť, ktorá bude patriť všetkým ľuďom: Dnes sa vám v Dávidovom meste narodil Spasiteľ, Kristus Pán. A toto vám bude znamením: Nájdete dieťatko zavinuté do plienok a uložené v jasliach.“ (Lk 2, 10 – 12)

Takáto je teda pravda o tomto malom a chudobnom dieťati. Je Spasiteľom, čiže nositeľom záchrany pre celé ľudstvo a pre každého človeka. Aká je to radosť, keď sa ľudia v ohrození, v situácii, v ktorej si nemôžu sami pomôcť, dozvedia, že prichádza záchrana – niekto s patričnými schopnosťami a prostriedkami, kto im môže zachrániť život.

Každý z nás vie predvídať, že sa skôr-neskôr dostane do situácie, v ktorej si nedokáže sám pomôcť, no nepomôže mu ani žiaden človek a žiadna moc na svete. Je to skutočnosť smrti. Koniec života. A predsa každý človek tuší, že tento pozemský život aj s tým všetkým pekným, čo v ňom bolo, je len slabým začiatkom niečoho ďalšieho, čo však nedokážeme dosiahnuť.  Podobáme sa horolezcovi, ktorý sa dostal do situácie, že už ďalej nemôže, a štít je vysoko nad ním.

Dieťa Ježiš v betlehemských jasliach prichádza ako Spasiteľ. Povedal to neskôr on sám: „Ja som prišiel, aby mali život a aby ho mali hojnejšie.“ (Jn 10, 10)

Počas dejín Starého zákona oznamoval Boh cez prorokov, že pošle ľuďom niekoho, kto bude „pomazaný“, čiže úplne preniknutý jeho Duchom a pod vedením tohto Božieho Ducha bude uskutočňovať poslanie pre dobro ľudí. Po hebrejsky sa Pomazaný  povie „Mešiah“, poslovenčené „Mesiáš“; po grécky „Christos“ poslovenčené „Kristus“. Keď teda anjel oznámil, že dieťa v jasliach je Kristus, pastieri ako dedičia Starého zákona chápali, že v tomto dieťati prichádza Bohom oznamovaný nositeľ Ducha, ktorý bude v sile, múdrosti a láske tohto Ducha oslobodzovať a viesť ľudí.

Neskôr Ježiš v rozhovore s Nikodémom povedal: „Ak sa niekto nenarodí z vody a z Ducha, nemôže vojsť do Božieho kráľovstva.“(Jn 3, 5) Celé jeho pôsobenie sa zameriava na to, aby nás naučil spolupracovať s Božím Duchom a aby nám tohto Ducha od Otca sprostredkoval.

Pred svojím dobrovoľne prijatým utrpením  hovoril apoštolom: „Ak ma milujete, budete zachovávať moje prikázania. A ja poprosím Otca a on vám dá iného Tešiteľa, aby zostal s vami naveky – Ducha pravdy, ktorého svet nemôže prijať, lebo ho nevidí ani nepozná.“ (Jn 14, 15 – 17)

Keď vstal Ježiš z mŕtvych, pri prvom zjavení sa svojim apoštolom im povedal: „Prijmite Ducha Svätého. Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené…“ (Jn 20, 22 – 23)

Dokážeme aspoň trochu tušiť, aký je to dar: prijať mocou Kristovho Ducha odpustenie hriechov, žiť v zhode s Bohom, byť zahrnutý jeho láskou a pod vedením Božieho Ducha, s jeho múdrosťou a mocou konať dobro a tak rozvíjať svoj život i životy druhých?

Keď anjel povedal o Dieťati, že je „Pán“, tak to nebolo slušné oslovenie nejakého muža, ako je to bežné v našej reči. V gréckej pôvodine evanjelia je použité slovo „Kyrios“. Titul, ktorý sa v tej dobe dával kráľom či cisárom. Starý zákon používal slovo Pán (hebrejsky „Adonai“; grécky „Kyrios“) namiesto slova Boh.

Opäť je to oznámenie, ktorému hebrejskí pastieri rozumeli: v tomto dieťati sa spĺňa, čo oznamoval Boh cez prorokov, že totiž on sám príde ako pastier k roztrateným ovciam. V tomto chudobnom dieťati je medzi nimi prítomný sám Boh!

Keď stál Ježiš pred súdom veľrady, veľkňaz mu povedal: „Zaprisahám ťa na živého Boha, aby si nám povedal, či si Mesiáš, Boží Syn. Ježiš mu odvetil: Sám si to povedal…“
Svojím zmŕtvychvstaním Ježiš potvrdil túto pravdu o sebe, že je Synom všemohúceho Boha.

V Dieťati, ktoré sa narodilo v Betleheme, bol na tejto zemi medzi nami osobne prítomný sám Boh. Preto má zásadný význam pre nás všetko, čo toto Dieťa neskôr robilo a hovorilo.

Centrum Vianoc

Keď si na základe týchto skutočností uvedomíme čo sa stalo na prvé Vianoce, malo by z toho vyplývať radostné prekvapenie: narodil sa Niekto, kto je Spasiteľ, Kristus a Pán! Ježiš Kristus však nezostal v ďalekej minulosti. Po svojom zmŕtvychvstaní povedal apoštolom, že zostáva s nami až do skončenia sveta. Zostáva s nami neviditeľne, ale skutočne v spoločenstve Cirkvi. Zvlášť pri bohoslužbe sa jednotlivé udalosti z jeho života stávajú prítomné a pôsobia na nás tak, ako keby sme boli Ježišovými súčasníkmi – preto, že on sa stal človekom  a urobil všetky svoje činy pre nás, aj pre nás, ktorí žijeme v dnešnej dobe.

Podobne ako sa betlehemskí pastieri po anjelovom oznámení vybrali do Betlehema a uctili si Novonarodeniatko s vedomím, že ono je tým, čo o ňom povedal anjel, aj my sme pozvaní zúčastniť sa v týchto sviatočných dňoch na bohoslužbe v chráme, a to s vierou, že Ježiš Kristus je v našom spoločenstve, vo svojom slove a hlavne v chlebe a kalichu, premenených mocou Ducha Svätého na jeho telo a krv. Môžeme mu prejaviť svoju vďačnú úctu tak ako kedysi pastieri.

Môže byť väčšia radosť, ako prežiť toto stretnutie s ním?!

Jeden z dôsledkov

Táto neuveriteľná skutočnosť, že Boží večný Syn sa stal pre nás a pre našu záchranu človekom, má však aj veľa praktických dôsledkov pre náš život. Jedným z nich je náš vzťah k deťom a k malým, slabým, chudobným a trpiacim ľuďom vôbec.

Ježiš neskôr povedal: „Dajte si pozor, aby ste neopovrhli ani jedným z týchto maličkých.“ (Mt 18, 10)

V inej súvislosti zdôraznil: „Kto  prijme jedno z takýchto detí v mojom mene, mňa prijíma. A kto prijíma mňa, nie mňa prijíma, ale toho, ktorý ma poslal.“ (Mk 9, 37)

A v podobenstve o poslednom súde pripomenul, že naša večná budúcnosť bude závisieť od toho, ako sme sa správali voči malým, bezmocným a trpiacim ľuďom: „Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili.“ (Mt 25, 40)

Teda praktickým dôsledkom Vianoc je úcta a starostlivá láska voči každému človeku, zvlášť voči chudobným, slabým, trpiacim a deťom, a to vo vedomí, že v nich milujeme samého Ježiša Krista.

Príkladom takéhoto vzťahu k ľuďom a zvlášť k deťom je aj pápež František. Dieťa, ktoré má na fotografii v náručí a ktoré bozkáva, sa volá Tamarka a je dcérou slovenského policajta. Bolo to 11. septembra 2013. V rámci púte ordinariátu sme boli s príslušníkmi Ozbrojených síl a ozbrojených zborov Slovenskej republiky na audiencii u Svätého Otca na Svätopeterskom námestí. Náš major polície mal so sebou aj manželku a malú Tamarku. Keď prechádzal Svätý Otec v papamobile okolo nich, vzal do náručia práve ich dcérku, aby jej prejavil nežnú lásku a požehnal ju. Na druhý deň sa táto fotografia objavila v najrozšírenejších talianskych novinách. Toto gesto pozornosti a lásky zostane zrejme navždy v pamäti Tamarky a jej rodičov. Bolo to krásne prekvapenie.

Udalosť Kristovho narodenia povzbudzuje i nás, aby sme sa snažili o podobné prekvapenia pozornej a nežnej lásky najmä voči deťom – a to nielen na Vianoce, ale podľa možnosti každý deň…

Radostné Vianoce a požehnaný nový rok každému a každej z vás, ako i vašim rodinám úprimne želá a od novonarodeného Ježiša Krista na príhovor jeho Matky vyprosuje

+ František Rábek, biskup-ordinár OS a OZ SR