Pán Krajňák, boli ste na čele ÚPN a rezignovali ste po prijatí novely zákona. Bolo to potrebné?

Ondrej Krajňák: Pred rokom, po prijatí novely zákona som dobrovoľne odstúpil z funkcie predsedu Správnej rady Ústavu pamäti národa (ÚPN), nakoľko zmena zákona výrazne oklieštila právomoci predsedu, nedovoľuje mu zodpovedne a nestranne riadiť ústav a robí ho závislým na politickej moci. To som odmietol. Dnes je na čele človek, ktorý je zároveň aj hovorcom Bratislavskej vodárenskej spoločnosti. To nepotrebuje komentár.

Údajne dôvodom vášho odvolania malo byť pretrvávajúce napätie medzi Vami a Správnou radou.

Na prijatie zákona, ktorý z predsedu ÚPN urobí bábku politikov, bolo treba vytvoriť vhodnú atmosféru, že treba nový zákon. Ak poviem extrém, napätie a zlé vzťahy existujú aj v Národnej rade a tam je to v poriadku. Takáto dezinformácia mala slúžiť na odpútanie pozornosti od skutočných dôvodov, ktoré viedli k novele zákona.

Dá sa novela zákona vnímať Lex Krajňák?

Do funkcie predsedu Správnej rady ÚPN som bol zvolený na obdobie šiestich rokov a odvolaný som mohol byť iba z dôvodu, že by som bol pravoplatne odsúdený za trestný čin, alebo ak po dobu najmenej šiestich mesiacov by som nevykonáva svoju funkciu. Teda zákonné dôvody na moje odvolanie neboli splnené. Skrátenie funkčného obdobia predsedu Správnej rady nad rámec zákonom stanovených dôvodov, je zásahom do ústavou chráneného práva na nerušený výkon verejnej funkcie počas trvania funkčného obdobia.

Interpretácia dejín je vždy však aj v politickom kontexte. Dá sa nestranne dejiny hodnotiť?

Ak hodnotíte zločiny, je to oveľa jednoduchšie, ako keď sa zamýšľate, či Napoleon mal alebo nemal vtrhnúť do Egypta. Zločiny hodnotiť je porovnávať slobodu a integritu slobodného človeka s osudom, ktorý ho postretol. Ak identifikujete krivdu, viete zisťovať, kto ju spáchal. Som presvedčený, že sa to dá. Urobil som aj personálne zmeny. Moja osoba sa následne začala stávať centrom politických atakov a prenášalo sa to do Správnej rady. ÚPN však riadne fungoval a nemalo to žiadny vplyv na jeho činnosť.

Takže za zmenou zákona bolo, že ste sa ako predseda Správnej rady ÚPN stali politicky nekontrolovateľný?

Napriek politickým tlakom som konal na “vlastnú päsť” a asi to politici pochopili, že ÚPN sa stal na slovenské pomery príliš nezávislou inštitúciou, na ktorú nemajú dosah.

Po roku od prijatia novely, ako hodnotíte skutočné zmeny od sľubovaných?

Poslanci sľubovali pre ÚPN vyššiu transparentnosť , efektivitu práce a zachovávanie demokratických princípov. Opak je dnes pravdou. Inštitúcia postupne stratila vlastnú tvár. Je nestabilná a neefektívna. Za posledných 11 mesiacov sa na poste vedenia ústavu vystriedali traja šéfovia. Viac ako desatina odborných a riadiacich zamestnancov opustilo ÚPN. Týždenné pracovné porady zanikli.

Ak odišla desatina zamestnancov, musí to byť cítiť na činnosti úradu.

Časopis Pamäť národa bol vydaný s polročným oneskorením. Pôvodná štruktúra ústavu už dávno nereflektuje personálne, organizačné ani aktuálne potreby inštitúcie. Za posledný rok nijaký zo zastupujúcich predsedov správnej rady nebol schopný predložiť na schválenie fungujúci organizačný ani mzdový poriadok, alebo štruktúru ústavu. To, čo funguje, sú odmeny pre predsedu, podpredsedu a riadiacich pracovníkov SpR ÚPN.

Kto podľa Vás pociťoval najväčší strach z Vás?

Každá inštitúcia, ktorá spravuje citlivé dokumenty komunistickej štátnej bezpečnosti a zaoberá sa minulosťou, je vystavená atakom, ak si chce plniť svoje úlohy. Otvorenými nepriateľmi ústavu boli bývalí príslušníci ŠtB, komunistickí sudcovia, vyšetrovatelia a prokurátori, Andrej Babiš, pán Hudzovič a niektorí poslanci Národnej rady, ako pán poslanec Anton Hrnko a Martin Glváč. Veľa politikom naháňalo strach, že chcem idem len za pravdou.

ÚPN ľudia niekedy vnímajú ako policajnú organizáciu na trestanie minulosti. Je hlavná činnosť len niekoho « naháňať » ?

Pod mojím vedením sa činnosť zamerala na poslanie zo zákona, teda odhaľovať zločiny páchané totalitnými režimami a venovali sme sa aj šíreniu vedomostí a poznania, cez aktivity ako dní otvorených dverí, Festival slobody, budovanie Múzea zločinov komunizmu, medzinárodná konferencia o trestnoprávnej zodpovednosti, verejné diskusie, výchovno-vzdelávacie aktivity.

Je Vaše odvolanie dôkazom, že sa s dejinami robí politika?

Hovorí sa, že víťazi prepisujú dejiny. Je na tom kus pravdy. Mrzí ma, že aj 29 rokov po nežnej revolúcií hodnotenie totalitných režimov závisí od politickej moci. Víťazmi v demokracii majú byť občania.  Zastúpenie v Správnej, či v Dozornej rady ústavu závisí od politickej moci. Napríklad jeden zo súčasných členov správnej rady ÚPN na YouTube sa neúctivo vyjadruje o zákone, ktorý sa týka Jáchymovskej lži.

V Nemecku sa ľudia hanbia priznať, ak boli súčasťou nacizmu. Cítiť na Slovensku, že tí, čo ničili ľudí si uvedomujú, čo robili? 

Nedávno som bol prizvaný na okresný súd do Pezinka ako svedok súdneho sporu, v ktorom istý komunistický sudca žaloval týždenník Plus 7 dní za to, že zverejnili jeho meno ako sudcu, ktorý v čase komunistického režimu posielal svoje obete za mreže pre trestný čin nedovoleného opustenia štátnej hranice. Obhajobu opieral o skutočnosť, že ak doteraz za komunistické zločiny nebol nikto potrestaný, teda zločiny ani neexistovali a on konal len v súlade s vtedy platnými zákonmi. Od vydavateľa požaduje vysoké odškodné. Práca ÚPN sa týka ľudských zločinov a faktom je, že nikto z tých, čo zločiny páchali, nebol doteraz za to potrestaný. Takže toto sa so situáciou v Nemecku nedá ani len porovnať.

Nevysiela štát svojím prístupom k agentom ŠtB signál, že slúžiť komunizmu nebolo zle? 

Uvedomme si, že Slovensko vypláca výsluhové dôchodky ŠtB príslušníkom aj za obdobie, kedy škodili ľuďom. Obete žijú v chudobe a platia svojich prenasledovateľov. NRSR toto odmietla trikrát zmeniť. Bývalí príslušníci ŠtB v súčasnosti poberajú vysoké výsluhové dôchodky, zatiaľ čo mnohí bývalí politickí väzni žijú na hranici chudoby. Ústavu pamäti národa bolo zamietnutých 45 trestných podaní na generálnu prokuratúru, ktoré sa týkali zločinov na hraniciach spáchaných v čase komunistického režimu.
Ešte donedávna sudcovia svedecké výpovede príslušníkov ŠtB uprednostňovali listinnými dôkazmi, ktoré títo príslušníci sami vytvorili. Takto vypadá vzťah politikov k totalitnému komunizmu v praxi.

Príslušníci ŠtB sú pre súdnictvo dôveryhodní svedkovia?

V roku 2017 Okresný súd v Leviciach na základe svedeckej výpovede bývalých príslušníkov ŠtB prisúdili advokátovi, evidovanému v zoznamoch ŠtB ako „agent“ odškodné vo výške spolu 450 000 €. Zatiaľ čo pozostalí po Hartmutovi Tautzovi, ktorý zomrel v dôsledku početných zranení, ktoré mu spôsobili psi pohraničnej stráže, majú nárok na odškodné od štátu vo výške cca 3 000 €. Pozrime sa na kultúrnu oblasť. Pred pár rokmi boli na Východnom Slovensku odhalené pamätníky bývalému ideológovi KSČ, Vasiľovi Biľakovi a tiež bývalému generálnemu prokurátorovi, Jánovi Pješčákovi, zodpovedným za zločiny páchané v čase komunistického režimu.Bez zachovaných archívov by sme dnes iba s námahou dokazovali, kto je vinník a kto je obeť bývalého režimu.

Ako sme mali pristúpiť ako krajina k vlastnej minulosti po páde komunizmu?

Na začiatku bolo potrebné odhaliť celú pravdu o zločineckých režimoch. Pozornosť sústrediť na tvorbu dokumentárnych filmov o zločineckej minulosti, organizovať pietne spomienky, stavať pamätníky. Zákon o Pamäti národa vznikol až 14 rokov po nežnej revolúcií a je treba povedať, že aj vďaka výraznej podpore vtedajšej ľavice. Obávam sa, že v tom čase ekonomické reformy doslova prevalcovali akýkoľvek záujem o morálnu očistu národa. Slovensko sa malo vybrať cestou očisty národa a to aspoň formálnym odsúdením čelných predstaviteľov komunistickej moci. Nasledovať mala reforma súdnictva a justície. Sami sme svedkami prekrúcania faktov o minulosti. Bagatelizujú, či relativizujú pravdy o zločinoch bývalého komunistického režimu. Dokonca im stavajú pamätníky.

Mali ste prístup k zväzkom ŠTB. Do akej miery sú hodnoverné?

Táto otázka je legitímna, nakoľko Štátna bezpečnosť bola represívnou zložkou štátu, ktorá slúžila totalitnému režimu a komunistický režim si umelo vyrábal svojich nepriateľov. V tomto prípade je potrebné odlíšiť dve veci. Po prvé, či obsah spisov je pravdivý a po druhé, či samotná evidencia príslušníka ŠtB bola oprávnená.

Práve Andrej Babiš ÚPN napadol, že je neopravnene vedený.

Áno tvrdil, že je neoprávnene vedený vo zväzkoch ŠtB. Že nič z toho, čo je tam uvedené, nie je pravda. Obhajoba ÚPN v tomto prípade sa nezaoberala obsahom spisov, ale oprávnenou evidenciou ŠtB. Obsah nemusí byť pravdivý, ale samotná evidencia v zoznamoch ŠtB je nepopierateľným faktom, že bol príslušníkom ŠtB evidovaný. Ak by takáto evidencia nebola spoľahlivá, nebola by spoľahlivá ani sieť agentov a teda by nebola spoľahlivá ani spravodajská služba. A vieme, že Československé spravodajské služby sa tešili dobrému menu doma aj v zahraničí.

Tvrdiť ale, že je to pravdivé, lebo sa predpokladá, že ŠtB konala profesionálne a pravdivo, nemusí byť uspokojujúce.

V prípade Andreja Babiša bolo zistených ďalších 12 spisov na 5 rôznych miestach a v spisoch sa nachádza spolu viac ako 40 kontrolných podpisov. Či sú spisy hodnoverné, závisí od toho, či je možné ich overiť. Rekonštrukciou zväzku je možné spisy porovnať a bádateľ ľahko zistí, či sa dopĺňajú. V Archíve ÚPN zachované spisy o sledovaných osobach obsahujú veľké množstvo informácií, hlásení, záznamov alebo hodnotení od spolupracovníkov, či príslušníkov Štátnej bezpečnosti. Spisy sú označené ako prísne tajné, a podľa toho bolo možné s nimi aj nakladať. Každý spis je na konci podpísaný konkrétnym príslušníkom ŠtB. Úlohou týchto správ bolo čo najpresnejšie opísať osobu, či situáciu, v ktorej sa daná osoba nachádzala.

Aký prístup mali politici po 1989 do týchto zväzkov?

Z politikov, ktorí sa po novembri 89 odrazu ocitli vo vysokej politike, málokto poznal fungovanie štátnej bezpečnosti a bezpečnostných zložiek štátu. Fedor Gál to v jednej verejnej diskusii vystihol slovami: „Vtedy o ŠtB sme vedeli menej, ako dnes o nej vie ktorýkoľvek z vás študentov.“ Je známe, že Alojz Lorenc, vtedy ešte náčelník ŠtB už v čase novembra 89´ nariadil skartácie zachovaných spisov ŠtB. Konečne až po nástupe nového vedenia boli skartácie zastavené. Vieme o prípadoch, kedy príslušníci ŠtB dokumenty likvidovali aj napriek zákazu. Medzitým sa ŠtB transformovala na SIS a v rukách novej politickej garnitúry sa ocitol nebezpečný arzenál informácií, vhodný na vydieranie a politické popravy. Posledný bývalý príslušník ŠtB odišiel zo SIS až v roku 2004, a to zásluhou Ladislava Pittnera, nového šéfa SIS.

Ako sa vlastne vytvoril archív ÚPN?

V zmysle zákona o Pamäti národa postupne prebral od štátnych orgánov a tiež od fyzických osôb archívny materiál v množstve približne 2 100 bežných metrov (bm), čo predstavuje 10.500 krabíc. Operatívne a vyšetrovacie spisy ŠtB tvoria najrozsiahlejší súbor archívnych dokumentov (cca 62000 súborov). Okrem papierových dokumentov, existuje v archíve 70.961 kusov mikrofišov, ktoré sa týkajú predovšetkým I. správy zahraničnej rozviedky. Niektoré orgány napriek zákonnej povinnosti naďalej prechovávajú spisy, či dokumenty, ktoré majú byť súčasťou archívu ÚPN. Rovnako po rozdelení ČSSR časť archívov bývalých bezpečnostných služieb, najmä VKR ostala na území ČR a delimitačný proces spojený s naplnením už podpísaných medzinárodných dohovorov bol predčasne ukončený.

Sú slovenské dejiny tak vyriešené, že je správne zabrániť diskusii cez tzv. náhubkové zákony?

Na mysli máte zréjme Zákon 262/2011, § 422d o popieraní holokaustu, alebo zákon o Jáchymovskej lži. Tzv. náhubkové zákony pre jedných znamenajú koniec diskusie o niečom, čo je nad slnko jasnejšie a netreba o tom viesť diskusiu. Pre iných koniec diskusie na tému, ktorá nedovolí odhaliť celú pravdu o našej minulosti. Je dôležité, aby sme sa zaoberali témami, ktoré oslobodzujú naše vedomie tým, že nás posúvajú bližšie k pravde. „Poznáte pravdu a pravda Vás oslobodí“ (Ján 8.32).

Akú politiku by Slovensko malo presadzovať, aby spoznalo svoje dejiny?

Neexistuje pravda o Slovensku a tá druhá pravda o iných. Pravda je, že zo Slovenska bolo vyvezených do koncentračných táborov okolo 65 000 židov plus ďalší občania, viac ako 7 000 slovenských občanov do Sovietskeho zväzu. Na Slovensku evidujeme 71 000 bývalých politických väzňov. Boli to ľudia, ktorí aj za cenu straty slobody sa postavili proti bezpráviu totalitnej moci a zaslúžili sa o pád komunistického režimu. Slovensko vzhľadom na počet obyvateľov spomedzi všetkých krajín na svete má najväčšie zastúpenie tých, ktorí získali ocenenie z rúk zástupcu štátu Izrael s názvom „Spravodliví medzi národmi“. Veľkosť národa sa neposudzuje podľa jeho štvorcových kilometrov, ale podľa toho, či je schopný urobiť veľké rozhodnutia.

Čo by ste si priali, aby Slovensko dosiahlo v tejto oblasti? 

Slovensko by malo svoju pozornosť sústrediť predovšetkým na formovanie historického povedomia mladej generácie. Nie nacionalizmus, ale zdravý patriotizmus ponúka vzory hodné nasledovania. To, že máme slobodu je za cenu životov tých, ktorí ich obetovali. To, čo robia politici s dejinami, nie je dôstojné obety tohto národa. Mali by sme sa vyvarovať rovnakým chybám, aké sme zažívali v čase neslobody. Kedy fungovala iba selektívna pamäť a historické ústavy diktovali to, čo si musíme zapamätať.